Stĺpčeky

Svet podľa Lucie

Manžel sa mi často dobrácky smeje, že chcem svet podľa Lucie. Vlastne sa mi nesmeje, len sa mi snaží vysvetliť, že tak, ako rozmýšľam ja, jednoducho väčšina nerozmýšľa a tak nemôžem očakávať, že to bude raz lepšie. Že od ostatných mám príliš veľké očakávania, ktoré sa nikdy nenaplnia. Vraj to už mám konečne pochopiť a prestať ľuďom tak dôverovať, tým vonku. 

Nie, nie som svätica, len sa snažím žiť podľa nejakých pravidiel. Manžel mi hovorieva, že žijem život Švajčiara alebo Nóra, teda sa snažím dodržiavať pravidlá, nie si ich prispôsobovať. Poznám takých ľudí veľa, všetci majú ale niečo spoločné. Dosť sa trápia…

Pritom nežiadam od druhých tak veľa, len aby nesľubovali to, na čo aj tak do sekundy zabudnú, ani svoj alibizmus a lenivosť nahádzali na tých, ktorí už pre ich „vrtochy“ nevládzu zapnúť viac, a hlavne, aby nezneužívali tých, ktorí už viac jednoducho nemôžu, nevládzu…  Na tom na šom kresťanskom Slovensku plnohubých ľudí o hodnotách, ktoré okolo väčšiny nešli ani okolo.


Zažila som v živote veľa zlého, mnohé som si spôsobila sama, mnohé nie, ale všetko zlé ma kreovalo. Aspoň aj to o mne hovorí môj manžel a priatelia, ktorí vedia, čím som si kedysi v živote prešla. Áno, aj vlastnou hlúposťou a nezrelosťou či naivitou.

Raz mi kamarát povedal, že je fantastické, že som sa z prežitého ponaučila, priznala si chyby a snažím sa ich v ďalšom živote eliminovať. V tom šťastnom, v ktorom je pre mňa moja rodina najdôležitejšia.

Ako však žiť s tým, že očakávania, ktoré máte od ostatných sa nenapĺňajú. A vôbec to nie sú prehnané očakávania. Veď čo je napríklad na zodpovednosti k sebe samému, nemaľovanie si motúzov pod nos, nesľubovanie sľubov, na ktoré po vypovedaní okamžite zabudnete, nevyužívanie druhých len vo svoj prospech, žiť život v súvislostiach, raz ja tebe, raz ty mne, nemyslieť len a len na seba… pomýlené?

Ale ono to jednoducho takto nefunguje. Neviem prečo, ale galakticky nefunguje. Ľuďom akoby totálne vyplo, pretože väčšine už totálne nezapína.

Doma sa často rozprávame o „tých vonku“, napríklad, však  ho – ju to musí samého/ju napadnúť, nemohol/a zabudnúť, veď je to normálne, prirodzené, ľudské či spravodlivé … Pritom „ten vonku“ takto vôbec nerozmýšľa a ani mu nenapadne, že ukrivdil, že nesplnil, sklamal, využil, odhodil… sladká nevedomosť, deficit života v súvislostiach.

Vraj som vyrástla do osoby, ktorá sa snaží o ideálny svet, aspoň to hovorí môj manžel. Ale ja nechcem nič iné tam vonku, len to, čo prežívam doma. Normálny život v súvislostiach, kde nemusíte upozorňovať ľudí na to, čo by mali urobiť sami. Automaticky.  Prejaviť záujem, normálnosť, spravodlivosť, férovosť, ale aj náročnosť, chápavosť a určite aj kritickosť. K sebe samému a spoločnosti.


Denne sa snažím byť lepším a serióznym človekom, naozaj, nekecám. Denne. Niekedy mi to ide, inokedy zasa nie. Aj chyby sa snažím napraviť.  Tak prečo nie ostatní? Prečo ich netrkne samých , prečo to musí človek podávať druhým až po lopate, prípadne  radšej vôbec, lebo sa urazia?

Neviem, vraj žijem svet podľa Lucie. Vraj je aj normálny, spravodlivý, férový, pracovitý, ale… Napriek tomu ma stále niekto presvedčí, takmer na denne báze, že to nemá zmysel. Že to takto nefunguje.

Žijem svet podľa Lucie, svet, v ktorom je vycibrený cit pre život v súvislostiach s dokonalým čítaním s porozumením reálnych situácií. Priznám sa však, že je to sakra ťažké, tam vonku prežiť….

Dnes už viem, že ten dokonalý svet „normálnosti“ nestihnem zažiť, aj keby som tam hore išla v stovke. Tak možno potom, neskôr, niekde ta hore, ak tam niečo je…. Raz však budem aspoň odchádzať s pocitom, že som sa o to pokúsila.

Svet podľa Lucie neexistuje, ako mi hovorieva môj milovaný manžel. Mám však aspoň to šťastie, že ho zažívam doma a poviem vám, je neskutočne krásny. Občas mi niekto vo svojich ťažkých chvíľach frustrácie povie, ty máš aspoň Vladka . Mám, ale to, koho pustíte do svojho života záleží len na nás, lebo všetci sme mali rovnakú štartovaciu dráhu. Ale zmeniť som sa musela aj ja, zmeniť som sa musela aj ja… Len, aby ostatní nezabudli, že nič nie je náhoda.

P.S. Dnes mám ťažký deň, veľmi ťažký deň, kým budete čítať tento stĺpček, ja už budem asi na krajskom súde, kde sa odvolali presne tí, skazení, ktorí sa neštítia ničoho a prehra na okresnom súde im nevoní.  Ale moja rodina mi za to stojí! A vždy bude!

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.


Rodina nad zlato



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *