Blogy

Svet Slovákov miluje, primitívny „Slováčisko“

Moje rodné krásne Slovensko mi je malé, najmä pre svoju uzavretosť a ortodoxné stereotypy a predsudky. Milujem otvorenosť a veľkosť kozmopolitného sveta.  Milujem cestovanie, svet, milujem letiská a milujem spoznávať nových ľudí z celého sveta. Milujem spoznávať ich životy, ktoré sú vlastne úplne rovnaké ako naše.  

Milujem to opakované zistenie, že sme vlastne všetci rovnakí, bez ohľadu na pleť, končiny kde žijeme, vieru, a že nás tých „normálnych“ je na svete obrovská väčšina, ktorú však počuť menej ako nenormálnu menšinu.

Milujem spoznávať životné príbehy ľudí a pri nich zisťovať, že nás trápia rovnaké starosti, a tešia rovnaké radosti a hodnoty. A je úplne jedno kde žijeme.


Milujem krátke aj dlhé debaty s kýmkoľvek a kdekoľvek na svete. Nikdy nezabudnem na uplakaného malého Tea z Osla, kde žije s chorvátskou mamou a otcom Srbom a cestovali do Prahy za bratom. Ako sme sa smiali, že my sme zasa Slováci, v Oslo sme boli pozrieť dcéru a vnučku, ale prevažne žijeme zasa v Prahe.

Čím viac cestujem, tým viac mám pocit, že vlastne zemeguľa je jedna „veľká diera“, kde každý pozná každého. Viac, ako si doma pripustíme.

Za dva týždne som otočila takmer celú zemeguľu a spoznala ďalších úžasných novomanželov z LA, ktorí šťastím a dobrou náladou rozveseľovali celý hotel a užívali si tak, že na ich svadobných nociach sme sa viacerí smiali ešte na letisku. Dokonca sme spätne zistili, že sme s nimi boli, bez toho, aby sme o sebe ešte vedeli, na hudobných koncertoch.

Nasmiali sme sa aj Češkou Vlastou, bývalou trénerkou lyžovania z Ostravy, ktorá už 18 rokov žije v Colorade so svojim americkým manželom.  Ako sa im pokazilo lietadlo a „museli“ ešte ostať na dovolenke. Že sme sa takmer pred dvoma rokmi minuli na Exume, kde sa udial jeden z najväčších amerických podvodov s lístkami na festival, o ktorom vzniklo niekoľko dokumentov. Opäť sme sa všetci zabávali na tom, aký je svet malý.  Vymenili sme si čísla, aby sme sa raz mohli stretnúť napríklad v Prahe.

Nezabudnem ani na rakúskych manželov, ktorým cunami na Srí Lanke zobrala dcéru a dodnes vychovávajú jej dve deti.

Ani na taliansko-francúzsky pár, ani na čínsko-japonských novomanželov, indicko-holandský pár, ani na Lauru a Johna z Veľkej Británie, ktorí ženili syna s Austrálčankou a teraz všetci dúfajú, že brexit nebude a nebudú musieť využiť aj írske občianstvo, alebo dom vo Francúzsku, kde nás pozvali.


Nezabudnem ani na protestanta Francúza Erura s polynézskou manželkou, ktorého počas povinnej vojenčiny poslali na ostrov vo Francúzskej Polynézii, kde kedysi robili jadrové skúšky, a že nemá mať obavy, ale  miestne ryby radšej nech neje.

Ani na 75 ročných amerických dôchodcov, ktorí na jednom z ostrovov oslavovali 50 rokov spoločného života.  Nič veľké, personál im priniesol malú tortičku s jednou sviečkou. Pani však kúsok zabehol tak, že sa chúďa vyvrátila až na stôl. Pri lúčení na letisku sa už iba na tom smiali, že aký paradox, oslavujú 50 rokov manželstva a manželka sa pri tejto príležitosti povracia. Pritom v Utahu žijú jeden nádherný život, aj keď ťažký. Majú ranč s dobytkom, s ktorým im pomáhajú štyri deti s partnermi, 14 vnúčat a jedno pravnúča. Každé Vianoce je táto veľká rodina pri stole spolu. Manželia si pre ranč môžu dovolenku dovoliť len raz za sedem rokov! „Máme veľmi dobré deti. Veľmi nám pomáhajú, čo je v dnešnej dobe naozaj veľká vzácnosť,“ povedal mi milý americký upracovaný  dôchodca.

Nezabudnem ani na portugalsko-nemecký pár, ktorý prišiel o dieťa a ani na mladú moslimku, ktorú kanadský manžel neustále držal vo vode. Alebo francúzsky pár, on nádherne čierny ako uhoľ, ona biela ako mlieko s prekrásnou dcérkou, ktorí žujú momentálne v LA. A mohla by som pokračovať….

Milujem spoznávať svet a jeho ľudí. Je úžasné si stále pripomínať, akí sme rovnakí. Vo svete nikto nerieši, či čierny drží za ruku bielu a naopak. Milujem tento svet a do tohto sveta patrím. Opak mi je cudzí a vlastne mu ani nerozumiem.

Cesta domov opäť trvala 26 hodín. V lietadle som rozmýšľala, aké by to bolo fajn, kedy všetci aj u nás doma vedeli, akí sme všetci rovnakí. Rovnakí, ako v tej našej reklame Slovenské mamičky, pekné dcéry máte.

Veď ešte aj v lietadle som sa nechtiac stala súčasťou „svetovej záchrannej akcie“.  Trochu, dosť pojašenému mladému Francúzovi zapadol mobil do susednej sedačky tak, že musel počas letu nad oceánom prísť druhý pilot, dve letušky, Rus, Francúz, Slovenska a Angličanka, aby sme sedadlo rozobrali takmer na kábliky. Bol to naozaj zvláštny pocit, keď sledujete dokumenty, prečo všetko padajú lietadlá a vy máte ruky niekde hlboko v mašine a šmátrate po zapadnutom mobile, ktorý dokonca zvonil! Mladík dostal od posádky takú hubovú polievku, že som ho už ďalšie hodiny nepočula ani dýchať.

Po batožinu  som kráčala pomaly. Nechcelo sa mi ešte domov. Nechcela som ešte opustiť „môj svet“.  Pri páse som manželovi povedala, že sa mi na tie kufre ani nechce čakať.


Zrazu na mňa pri páse prehovoril pán, ktorý ukazoval na betónovú stenu, za ktorou letiskový personál nakladá  kufre na pás. Čakali sme sotva sedem minút, a vlastne, keby aj viac… Slovenčinu som počula po prvý raz za posledné dva týždne: „Vyj….. sku….. tureckí ko….. leniví!“

Ostala som v  nemom úžase. Ešte plná zážitkov „z môjho sveta“  som sa zmohla iba na vetu: „Prepáčte, ja vám vôbec nerozumiem.“ A on: „No hovorím vám, nie? Vyj….. sku….. tureckí ko….. leniví! Si ich tu zamestnajú tisíce a ho… robia. Robiť sa im nechce!“

Nevedela som reagovať. Zazrela som výraz manžela, ktorý som vlastne doteraz nepoznala a skontrolovala mu ruky, či ich má dostatočne plné. Zľakla som sa, že keď po ňom skočí, domov sa naozaj nedostaneme roky. Ledva zo mňa vyšlo: „Prepáčte, ale ja absolútne nerozumiem reči vášho primitívneho kmeňa, toto nie je môj svet!“

Našťastie sa pohol pás s kuframi a keďže karma je zdarma, prvé prišli naše.  Primitív zo Slovenska musel na batožinu čakať ďalej.

V aute sme nepovedali ani slovo. Zážitky zo sveta išli do úzadia. Stále som si v hlave opakovala, prečo a aké to bolo smutné. Dva týždne spoznávam úžasných ľudí po celom svete, nikoho z nich ani len nenapadne niečo také riešiť, kto odkiaľ je a podobne, cestujem 26 hodín, prejdem piatimi veľkými bezpečnostnými kontrolami všetkých národnosti sveta, žartujeme spolu a prvý Slovák, ktorého stretnem skoro doma povie toto?

Musím si neustále opakovať, nie, nie sú všetci takí, normálnych ľudí je u nás doma ďaleko viac, ďaleko viac a toto bol vlastne iba jeden primitív zo Slovenska. A takí žijú všade.

Lebo viem, že svet Slovensko miluje, ja milujem Slovensko a aj svet. A budem to doma ľuďom pripomínať čo najviac, lebo to jednoducho viem, vidím to a zažívam to. Po celom svete.


Nezáviďte, inšpirujte sa, je to len na vás



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *