Tak mi treba. Hlavne „levně“ sa vždy vypomstí
Po takmer 8 týždňoch od operácie, ktorá teda nebola žiadna sranda, sa konečne dostanete von medzi ľudí. Nezafarbená tak, že šedivá hlava vyzerá skôr ako znak totálne zlomenej ženy, ktorej sa zrútil svet. Opak je však pravdou. Ja konečne opäť začínam žiť a vyrážam medzi „koviďákov“ rovno ku kaderníčke! Veď už len z pohľadu do zrkadla ma od augusta nezafarbenej ženy bolí celé telo.
Vy sa ale ulakomíte na to miestne hobby „hlavne levně“. A tak overené kaderníctvo v centre mesta, kde by vám pre covid skontrolovali aj spodnú bielizeň, vymeníte za to na okraji. Však možno bude lacnejšie. Však vaša hlava funguje tak, že covid pravidlá predsa platia pre všetkých rovnako. Nielen v centre, kde ak nemáte covid pas, test vám urobia na mieste a bez respirátora nesiahnete ani na kľučku.
Hlavne levně
Rovno z ukončenej PN-ky idete teda rovno do kaderníctva na okraji mesta a pozeráte ako mucha puk. Tam ruka hore! Nikto neskontroluje covid pas, nikto ani len náznakom nenaznačí, že si aspoň kvôli vám dá respirátor, ktorý máte nasadený vy, žiadny náznak ochrany vás, nič. Len otázka: Akú kávu si dáte?
Medzitým vstúpi ďalšia dáma bez ochrany dýchacích ciest aj pasu a vedľa vás telefonuje na celé kaderníctvo. Máte pocit, že sa vám to sníva a myslíte na deti kdesi ďaleko v inej zemi. Zajtra ich máte konečne po mesiacoch objať a ešte predtým tu stráviť dve hodiny? V krajine, ktorá sa už rúti za Slovenskom, Srbskom, Bulharskom….?! No proste za pomýleným Východom? Čo keď nakazíte malú nezaočkovanú vnučku? Koľko detí už na covid zomrelo? Hlava vám ide na plné obrátky…
Sedíte na gauči zdesená a rozmýšľate, či máte doma ešte farbu z obchodu od Vietnamca a zubnú kefku z lockdownu , ktorou vás počas zatvorených služieb manžel maľoval. Vaše druhé ja vám hovorí, daj to! Vstaň, si po operáciách a chceš objať deti! Bojujete s prvým ja, bože, vy predsa nemôžete s takou hlavou urobiť už ani krok na verejnosti, nie to ešte v spálni a ešte aj sadnúť do lietadla, ktoré letí už zajtra! Bojujete sama so sebou a na virtuálne váhy dávate deti, svoje zdravie a ženskosť. Vyhrávajú deti. Vstávate, vypýtate si kabát a vysvetľujete odchod. Recepčná a ďalších päť žien bez respirátorov nechápu. Nechcete sa s nimi hádať a vysvetľovať im niečo, čo má byť automatické.
Egoizmus druhých
Dobrovoľne sa vyhlasujete za hysterku, ktorá len chráni svoje deti. Odchádzate a od dvier ešte zakričíte, že je tam na december objednaná aj dcéra, nech ju zrušia, že sme tu naposledy. Rovno už rozmýšľate nad kýbľom hoja, ktorým sa oblejete, prečo ste zrušili termín v centre a prečo ešte dnes potrebujete okamžite zafarbiť!
Egoizmus druhých ma štve stále viac. Vraciam sa teda tam, kde ma zatiaľ nikdy nesklamali. Nie všetko „levné“ je totiž aj správne. Tak mi treba. Som však pyšná na seba, ako som to nakoniec dala, ale aj naštvaná na ľudí. Na egoistických ľudí, ale aj na seba. Že som sa ulakomila.
Balím dve kilá lokší a odlietam za deťmi. Rozmýšľam, čo urobím pri objednaných vianočných večeriach v reštauráciách, kde mi neskontrolujú pas. Variť odmietam. V najhoršom skončíme pod mostom na grilovanej kukurici, ale zasa s nafarbenou hlavou. Čo už, aj to môže byť raz veselá spomienka.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)