Tak si to aj na tejto olympiáde užite
Opakuje sa to už desaťročia. Začne sa olympiáda a do éteru nastúpia aj takí, ktorí okolo športu idú maximálne popri stávkových kanceláriách. Myslela som si, že to po desaťročiach samostatnosti republiky pominie, ale nie. Naopak, dokonca sa k nim pridajú aj takí, ktorí sa športu venujú iba „papierovo“. Keď už sa tam nedostalo jeho dieťa, tak treba aspoň trochu poštuchať do éteru. Najlepšie už pred otváracím ceremoniálom. Aspoň trošičku nahlodať psychiku športovcov.
Píšu to už roky. Akoby cez kopirák. „Dúfam, že si naši športovci nešli olympiádu len užiť. Bojím, bojím,“ šíri sa sociálnymi sieťami v rôznych verziách. Stačí si vybrať a komentáre pribúdajú. Dokonca aj od takých, ktorí vedia, aké ťažké je sa na olympiádu už iba nominovať, len medzičasom zostarli. Ani ja som nezabudla na jednu z Cibulkovej perál, napríklad o tom, že olympiáda je len druhotriedny tenisový turnaj, ale jej by som to aj odpustila. Nevie čo činí. Nebudem rozoberať ani to, že do Číny odcestovala jedna z najmenších výprav našej histórie. Ani povzdych Danky Bartekovej, ako sme vraj doplatili na krajiny, napr. Mexiko, ktoré na ZOH „nemajú čo robiť“. Ani to, že posledné roky sme pre vrcholový šport urobili len to, čo sa niekomu hodilo. Trápi ma ale, že sa už vysmievame aj tým, ktorí sa tam nominovali a naozaj tým niečo dokázali. Na rozdiel od takých, to jednoducho dali.
Nič sa nezmenilo
Pri každom olympijskom ceremoniáli si spomeniem aj na všetkých, ktorí ho sledujú so stekajúcimi slzami, lebo to nedokázali, aj keď pre to urobili maximum. Viem, že ich to bude mrzieť celý život. Všetkých, ktorí pre olympiádu obetovali detstvo, niektorí dokonca vzdelanie. A ďalším sa ten sen nesplní. Napriek množstvu majstrovských titulov či rekordov z onakých šampionátov. Pravidlá kvalifikácie sú tvrdé. Tak prečo tie reči pred televízorom?
„Vieme, že ti to je ľúto, ale nezúfaj. Máš ďalšie štyri roky, aby si pre to urobila všetko a odcestovala do Rio de Janiero,“ tíšili sme kedysi aj našu dcéru. Nedala to, B-limit na OH jej nestačil. Napriek tomu, že jej meno v tabuľke slovenských rekordov svieti dodnes. A o zápis v individuálnej disciplíne prišla po dlhých rokoch len nedávno.
Nikdy však nezabudnem na to, ako sa nás pred rokmi spýtala, že ak sa na olympiádu dostane, ale sa jej nepodarí dobrý výsledok, či aj ju bude väčšina na Slovensku zosmiešňovať. „To aj o mne budú ľudia a novinári písať, že som tam bola iba na výlete? Veď, ja som pre šport nemala detstvo, ani venček a aj na stužkovej som mohla byť len do polnoci, lebo som ráno mala tréning! Mám z tých reakcií strach!“
Keby sme naozaj chceli
Odvtedy už prešlo viac ako 10 rokov a z dcéry sa stala mama a zo mňa babička. Slovenské stereotypy zosmiešňovania výkonov najlepších slovenských športovcov však pokračujú. Lebo na Slovensku je to tak, ale keby sme naozaj chceli, mohlo by to byť aj inak…
Tak si to reprezentanti na tej olympiáde užite. Prajem Vám to, lebo viem, aké to je ťažké sa na ňu čo i len kvalifikovať. A viem aj to, že ste tam išli s tým, že vydáte zo seba maximum. Držím Vám palce!
(Ak vás stĺpček zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)