Na Slovensku závidia ešte aj vraždu detí

Sledovať proces obžalovaných vrahov Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej musí byť aj pre človeka mimo ich rodín a najbližších traumou. Pri pohľade na Mariana Kočnera, Alenu Zsuzsovú, Tomáša Szabóa a Miroslava Marčeka musí napínať každého, normálneho.

 Vždy, keď vidím na súde rodičov oboch mladých zavraždených ľudí, strašne sa ma to dotýka ako rodiča. To, aké to musí byť pre nich šialene strašné, sedieť oproti obžalovaným z vraždy ich detí. Sedieť a pozerať sa na tých, ktorí sú obžalovaní z vraždy ich detí, ktorá im navždy roztrhla ich srdcia. Lebo  v týchto rodinách už nikdy v živote nebude nič tak, ako bolo, má byť a aj malo byť. Už to jednoducho nebude život.

Iba čiastočne si viem predstaviť, čo prežívajú rodičia nevinných Jána  a Martiny, keď sa pozerajú oproti, kde za stolom sedia tí, ktorí sú obžalovaní z činu, ktorí žiadny normálny človek nemôže urobiť. Čo urobiť! Ani na to pomyslieť, nie ešte vymyslieť, objednať, naplánovať a vykonať. Pozerať sa, ako sa aj usmievajú, uškŕňajú… Musí to byť šialené.

Len matne tuším, ako im pohľad na obžalovaných vrahov zviera ich srdcia, ako sa im zvyšuje tep, dýchavičnosť, ako majú pri rečiach nielen obhajoby obžalovaných chuť kričať, od bolesti a bezmocnosti sa hádzať o zem, čo i aj hystericky. Lebo títo rodičia majú právo na všetko. Aj finančné odškodné.  

Jeden súdny spor, pre poškodenie mena mojej rodiny, som absolvovala aj ja. Vyhrala som ho na krajskom súde, aj keď nie v plnom rozsahu, o odškodnom rozhodne ešte Najvyšší súd. Oproti tomu, ktorý v týchto dňoch prebieha na Špecializovanom súde v Pezinku, to bol však bagateľ.

Napriek tomu, ešte aj teraz, keď o tom píšem mám stiahnutý žalúdok, zvýšený tep a dýcham zhlboka. Tú bolesť, ktorú som aj počas súdnych konaní prežívala cítim dodnes a budem ju cítiť už celý život. Preplakala som takmer všetky pojednávania, na vynesení rozsudku som ani nebola. Nemala som silu. To, čo som cítila, aj tú hrubosť protistrany, aj jedného z člena senátu krajského súdu, to by som nepriala žiadnemu nepriateľovi. Okrem pôvodne anonymnej autorke článku, takzvanej novinárke.  

Tá bezmocnosť, musieť dokazovať to, čo bolo aj tak všetkým jasné. A dokazovať tú bolesť, ktorú skazená anonymná autorka článku spôsobila mne a mojej rodine, to vie pochopiť len ten, kto zažil. Boli to najťažšie hodiny môjho života a ešte nie je všetkému úplný koniec.

Čo však musia na týchto procesoch prežívať rodičia zavraždených detí, napriek mojej skúsenosti, len chabo tuším. Musí to byť šialená bolesť v duši, šialené zúfalstvo a bezmocnosť v plnom rozsahu, akú si len viem predstaviť. Obdivujem ich za ich odvahu a boj, s celou tou skazenou spoločnosťou, ktorú vražda mladých ľudí odštartovala. Veľmi im ďakujem za to, že sa nevzdali a bojujú za svoje deti ďalej napriek tomu, že vidieť, aké sú to krehké a zranené duše. Vďaka patrí aj investigatívnym kolegom Jána.

Napriek tomu bojujú za nás všetkých, aby smrť ich detí nebola zbytočná, lebo to mohlo byť dieťa kohokoľvek z nás, kohokoľvek z nás. A možno to mohli byť aj ďalšie deti, podľa toho, aká arogancia sa vďaka Threeme ukázala som presvedčená, že určite.

Spomenula som si na mnohé komentáre tesne po vražde, keď aj Dalito neprestalo vraždu novinára pripomínať. Keď nám nadávali, že „ich už konečne máme nechať odpočívať v pokoji“.  Že keď zavraždia v dome babku v Hornej a Dolnej, nikto si to ani nevšimne. Mnohí absolútne nechápali, prečo je to také dôležité, na vraždu Jána a Martiny nezabudnúť. Snáď už pochopili, snáď…

Preto prosím, nezáviďte odškodné, ktoré rodiny od skazených „vraždiacich podnikateľov“ požadujú. Ďalší milión by si rodičia mali pýtať od štátu, na ktorý sa práve Ján obrátil s prosbou o ochranu, keď sa začal evidentne oprávnene domnievať, že by mu mohol niekto ublížiť.

Žiadne peniaze už rodinám deti nevrátia. Žiadne, napriek tomu na to majú právo a mali by ich dostať. Nech s nimi už urobia čokoľvek. Možno ich dajú, títo jednoduchí ľudia, ako o sebe sami hovoria, ešte deťom, ktoré im ostali. Zaslúžia si ich. A ešte oveľa viac. Ich mŕtve deti a ich rodičia, totiž urobili pre očistu tejto krajiny ďaleko viac, ako ktokoľvek z nás. Ktokoľvek! A zaplatili za to tým najcennejším, životmi ich detí.

Že to vôbec niekomu napadne, odsudzovať ich, že žiadajú aj finančné odškodné! Že to vôbec napadne…

Majú niektorí spoluobčania pocit, že aj oni majú právo súdiť? A rovno rodičov zavraždených detí?! Tak nech si to s rodinami Kuciakovou a Kušnírovou vymenia. Nech im závistlivci vrátia ich deti a nech si sadnú na lavicu poškodených oni. Čo si myslíte, menili by?