Šport

Teda aspoň podľa mňa, amatérky

I keď nie som naslovovzatý hokejový fanúšik, či presnejšie nie som asi ani len štandardný fanúšik hokeja, sú chvíle a podujatia, pri ktorých sa zrazu stávam hrdou Slovenkou a fandím jedna radosť. A je, resp. bolo tomu tak aj počas tohtoročných, práve konajúcich sa Majstrovstiev sveta v hokeji 2019. 

Nielenže sa po 8 rokoch konajú na našom malebnom Slovensku, ale naši naozaj hrali po dlhých rokoch ako páni. Píšem hrali, lebo nanešťastie (ako už všetci vieme), dohrali. Teda aspoň podľa mňa, amatérky.

Aj keď majstrovstvá bežia v plnom prúde ďalej, my sme sa neprebojovali do štvrťfinále, hoci sme tam podľa môjho amatérskeho pohľadu tento rok patrili. Áno, urobili sme mnoho chýb, premrhali množstvo šancí a nezabránili mnohým útokom.  Ale bez toho to v hokeji nejde. Ani v NHL či KHL. (A viem aj čo tie skratky znamenajú)


Ale faktom je, že vyhráva lepší.

Tento rok sa však tímu okolo trénera Craiga Ramsayho podarilo zostaviť súdržné mužstvo zo skutočne šikovných hráčov. Hrali ako o život, riskovali, útočili, bránili, a hlavne hrali spolu ako tím. Teda aspoň podľa mňa, amatérky.

A to len s jedným jediným „zlatým chlapcom“, 39-ročným Ladislavom Nagyom, ktorý sa posledným zápasom nášho tímu s Dánmi rozlúčil nielen s fanúšikmi tohtoročných majstrovstiev, ale aj s hráčskou kariérou. Krásnym gestom bolo, že mu kapitán Andrej Sekera pre tento rozlúčkový derniérový zápas prepustil funkciu kapitána nášho mužstva.

Rovnako krásnym gestom, ktoré mi vtislo aj slzy do očí, bolo gesto slovenských fanúšikov v košickej aréne, ktorí v 38. minúte posledného zápasu Slovákov s Dánmi začali skandovať meno Pavla Demitru. Nášho asi najcharizmatickejšieho útočníka, ktorý nosil číslo 38, a ktorý pred svojou tragickou smrťou odohral svoj posledný zápas symbolicky práve s Dánmi. V takýchto chvíľach si vždy uvedomím, aké je úžasné, keď ľudia ostanú ľuďmi, nech sa deje čokoľvek.

Aj keď to našim chlapcom tento rok nevyšlo, som na nich hrdá. Hrali pekný a pre mňa po rokoch zážitkový hokej. Dali do toho viac, než som čakala, a aj napriek nezdaru to nepovažujem za zlyhanie alebo nebodaj za neschopnosť. Teda aspoň podľa mňa, amatérky.

Boli výborní a čo je najdôležitejšie, vzbudili vo mne nádej, že to s našim reprezentačným hokejom môže byť zas dobré. Ako voľakedy. Že máme na to, aby sme sa opäť mohli právom radiť medzi hokejovú špičku. Teda aspoň podľa mňa, amatérky.


A preto nebudem jedným z piatich miliónov trénerov, ktorí sa na Slovensku objavia hneď ako zápas prehráme. Lebo jednak tomu hokeju fakt až tak nerozumiem a jednak si myslím, že koučovanie pod vedením kanadského Craiga Ramsayho bolo to najlepšie, čo sa mohlo našim mladým reprezentantom prihodiť. Teda aspoň podľa mňa, amatérky.

Profesionálne, otcovsky a s rešpektom im odovzdal svoje dlhoročné skúsenosti a s pokojom Kanaďana  hrdo a dôstojne vyviedol slovenský hokej z jamy levovej. Teda aspoň podľa mňa, amatérky.

A k tomu všetkému prejavil aj maximálne pochopenie pre nemilý počin slovenských fanúšikov, ktorí v emočnom vypätí po prehratom zápase s Kanadou sekundu pred koncom zápasu, pískali počas kanadskej hymny. Hanlivé, obmedzené a vrcholne neslušné gesto. Ale aj takéto veci patria k hokeju, pri ktorom sa my Slováci dokážeme asi najviac spojiť ako národ a viac či menej hrdo sa prezentovať.

Našťastie sú medzi nami aj takí, ktorí takéto správanie neschvaľujeme. A aj vďaka fantastickej výzve našej šéfredaktorky Dalito.sk – Lucie Tomečkovej, sa zmobilizovalo niekoľko slovenských fanúšikov, ktorí počas zápasu s Nemeckom v hľadisku arény hrdo držali obrovské transparenty s anglickým nápisom: „Kanada, ospravedlňujeme sa za pískanie“. A tak, ako si celý svet všimol naše primitívne gesto, všimol si aj tieto transparenty, o čom sa zmienilo nejedno zahraničné médium. A zas som bola na chvíľu hrdá Slovenka.

A ak sa celé tohtoročné majstrovstvá dohrajú až do konca v takom bezpečnom, bezproblémovom a organizačne dobre zvládnutom mode ako doteraz, budem naozaj spokojná. Aj napriek tomu, že to bude u nás, hoci bez nás. Ale ako sa vraví: Neuspieť nie je hanba. Hanba je báť sa vstať a skúsiť to znova.

A aj keď sa trochu bojím, že Craig už s našimi chalanmi do ďalšej sezóny nepôjde, spolieham na nich a na ich nové skúsenosti, na ktorých môžu s prehľadom stavať. Teda aspoň podľa mňa, amatérky. A verím, že aj budú. Že sa postavia, skúsia to znova a budúci rok už konečne uspejú. Prajem to rovnako im, ako aj nám.

Teda aspoň podľa mňa, amatérky, by to tak mohlo byť! Snáď ma za môj amatérsky názor nikto  neukameňuje…


Sú dni…



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *