Tento príbeh sa naozaj stal. (ne)olympioničke

Otvárací ceremoniál ZOH 2018 bude na naše pravé poludnie. Lepšie ako v noci. V noci totiž akosi ľahšie stekajú slzy tým, ktorí to NEDALI. Tí, ktorí od detstva snívajú len o jedinom. Zúčastniť sa hier najlepších. Mnohým sa sen nikdy nesplní. Napriek množstvu majstrovských titulov či rekordov. Napriek množstva účastí na onakých majstrovstvách.  Napriek tomu sú to stále výnimoční mladí ľudia, naše deti, ktoré si od mala idú za svojim cieľom a môžu byť vzorom aj nám dospelým.

Sedela s rodičmi pred televízorom, pozerala otvárací ceremoniál olympiády v Londýne 2012 a slzy sa jej kotúľali po tvári.  Nedokázala si splniť sen o olympijských hrách. „Vieme, že ti to je ľúto, ale nezúfaj. Máš ďalšie 4 roky, aby si pre to urobila všetko a odcestovala do Rio de Janiero,“ tíšili ju rodičia. Prešlo pár dní  a športovkyňa sa pýtala rodičov. „Ak budem robiť naozaj všetko a na olympiádu sa dostanem, ale sa mi nepodarí dobrý výsledok, aj o mne budú ľudia a novinári písať, že som tam bola iba na výlete? Veď, ja som pre šport nemala bežné detstvo, ani venček a aj na stužkovej som mohla byť len do polnoci, lebo som ráno mala tréning! Mám z tých reakcií strach!“

Športovkyňa sedela pred televízorom aj o ďalšie štyri roky. Limit na olympiádu Rio de Janiero 2016 DALA  LEN béčkový. Opäť plakala. Napriek tomu, že urobila pre svoj sen maximum. Dnes ale plakať nebude. Vyrástla, vďaka športu vyštudovala prestížnu univerzitu v USA a šťastne žije v zahraničí s priateľom, na ktorého nikdy predtým nemala čas.

Dnes napoludnie budú opäť niektoré naše deti pred televízorom plakať.  Pravidlá sú však jasné a ťažké. Na olympiádu sa dostanú z danej krajiny len najlepší z najlepších a tak doma ostanú aj ďalšie výnimočné deti. Pre rodičov a ich trénerov sú však výnimočné aj tak. Nežijú totiž život, ktorí im ponúka ulica alebo online svet.  Nemajú čas na priateľstvá mimo športovísk. Od detstva snívajú len o jedinom. Zúčastniť sa hier najlepších. Mnohým sa tento sen nikdy nesplní. Napriek množstvu majstrovských titulov či rekordov.  Napriek tomu sú to stále výnimočné deti, ktoré si od detstva idú za svojim cieľom a môžu byť vzorom aj nám dospelým.

„Olympiáda mi nebola asi súdená. OH asi nemali byť mojim životným vrcholom a ten vrchol ma v živote iba čaká,“ povedala po ukončení nominácií rodičom mladá športovkyňa. Po jej poslednej nominácii na OH v živote. Dnes je šťastná a pocit slobody si vychutnáva plnými dúškami. A áno, trénuje  ďalších budúcich možno tiež NEolympionikov.

Držme takýmto deťom palce na ich ceste životom. Aj nesplnený olympijský sen, či už dreli viac ako mali, alebo im nefungovala hlava, pretože ich niečo trápilo,  ich formuje do osobností, ktoré naša spoločnosť pri budovaní morálky a pravidiel veľmi potrebuje.  Tieto deti, mladí ľudia si naše uznanie zaslúžia aj bez olympiády. A úplne najviac by sme si mali želať, aby neodchádzali. Aby ostali tam, kde ich najviac milujú. Doma.

A držme, prosím, palce našim deťom a športovcom, najlepším z najlepších. Aj vo chvíľach, ak sa im v Pjongčangu nebude dariť. Všetci tam išli podať životný výkon. Každý jeden! Nikto z nich tam nešiel na výlet! Nikto! Už len tým, že sa na olympiádu dostali, nám všetkým ukázali, že už v mladom veku dokázali  viac, ako my veľkí dospeláci. Nech sú nám vzorom v húževnatosti, cieľavedomosti, zodpovednosti,  odriekania si a driny. Bez ohľadu na výsledok, s ktorým sa vrátia.

Aj oni dnes možno budú pri otváracom ceremoniáli plakať. Ale od šťastia, že to na rozdiel o nás všetkých, dokázali. Deti, mladí ale aj vyzretí ľudia,  ktorí nemali detstvo, nepoznajú tanečné Venčeky, a ktorí o polnoci utekali z vlastných stužkových, lebo ráno trénovali.

Dnes napoludnie bude veľa našich detí, ich rodičov a trénerov plakať…