Tichá obeť? Nemlčala, ale zabila…

„S témou zneužívania som sa za svojej kariéry veľa ráz stretla, keď som sa ako odborníčka zaoberala zraniteľnými obeťami a prípadmi sexuálneho zneužívania. Na každý prípad, ktorý som preskúmala, pripadá veľa ďalších, ktoré nikdy neoznámili zo strachu, z neodôvodneného pocitu hanby alebo z obavy pred sociálnou stigmatizáciou,“ tvrdí autorka knihy Tichá obeť Caroline Mitchellová.

Emmine najtemnejšie tajomstvá sú pochované v minulosti. Ale pravda sa nedá skrývať naveky…
Ak máte radi výborné krimitrilery s riadnou dávkou psycho, siahnite po novinke Tichá obeť. Táto kniha sa dostala na prvé miesto v rebríčkoch Amazonu vo Veľkej Británii, v USA a Austrálii. Výborne napísaný, napínavý a premyslený triler. Autorka kedysi pracovala ako detektívka, takže pozná postupy a vie vystihnúť atmosféru.

Emma je milujúca manželka, oddaná matka… a páchateľka neúmyselnej vraždy. Celé roky skrýva mŕtvolu učiteľa Luka, ktorý ju zviedol, keď bola v tínedžerskom veku, neistá a dôverčivá.

Toto tajomstvo by možno zostalo pochované, keby jej súčasný život bol menej dokonalý. Emminho manžela Alexa povýšili a to znamená, že sa konečne môžu aj s malým synom presťahovať do väčšieho domu. O ich starý dom čoskoro prejavili kupci vážny záujem, ale Emma ho nemôže opustiť skôr, ako zničí aj poslednú stopu svojho zločinu z pomsty.

Lenže keď sa vráti k plytkému hrobu v záhrade, aby pozostatky vykopala a premiestnila, nájde ho prázdny. Telo zmizlo.
Emma sa v panike prizná manželovi, ale to je iba začiatok. Alex o nej čoskoro zistí skutočnosti, ktoré sa mal dozvedieť oveľa skôr. Aj ďalšie, na ktoré by najradšej zabudol.

Tichá obeť je nadupaný a mrazivý psycho triler. Miestami desivý, prekvapujúci a veľmi presvedčivý. O d tejto autorky ste ešte asi nič nečítali, no po dočítaní tejto novinky si o nej asi zistíte viac. Chytí vás, zaujme, pretože je doslova prešibane napísaný.

Začítajte sa do krimi Tichá obeť:

2013

Nie som zlý človek, ale urobila som niečo veľmi zlé.
Zaplaví ma pocit neskutočnosti a stlmí dôsledky môjho činu.
Som vrahyňa. Moja duša je odsúdená do pekla.

Do myšlienok mi prenikne škrek čajky kĺžucej po zamračenej oblohe a ešte väčšmi ma zarmúti. Stojím nad priekopou a v pravej ruke stískam lopatu, až mi belejú hánky. Po chrbte, ktorý ochladzuje podvečerný vánok, mi stečie kvapka potu. Z dna priekopy na mňa upiera prázdny pohľad Luke, krv mu vsakuje do pôdy pod hlavou. Odchýlim pery, aby sa mi ľahšie dýchalo, no hruď sa mi ďalej vystrašene dvíha a klesá. Je mŕtvy? Naozaj som ho zabila? Na roztrasených nohách sa opieram o lopatu, iba vďaka nej ešte stojím na tomto opustenom poli.

Vietor sa mi hrá s vlasmi, vháňa mi tmavé pramene do očí aj do úst. Zastrčím si ich za ucho a zamyslím sa. Ako dlho tu už stojím? Kolieska v mozgu sa mi krútia, snažia sa znovu postaviť chatrný domček z kariet, ktorý sa mi práve rozsypal pod rukami. Zrak mi padne na lopatu, zašpinenú od jeho krvi. Musíš ju očistiť, zašepká vo mne hlas, ale najprv ukry telo.
Myšlienky mám zahalené v tme, no napokon sa vo mne ozve pud sebazáchovy. Manžel sa určite čuduje, kde som. Možno ma dokonca pôjde hľadať. Mala by som Lukovi skontrolovať pulz a zavolať sanitku. Hlboko v srdci však viem, že na to je už neskoro. Priekopu lemuje čerstvo napadané lístie zo stromov, ktoré ohraničujú pole. Miesto ako stvorené na odpočinok, no nie dnes večer.

Zatlačím čižmou na kovovú čepeľ a zaryjem lopatou do zeme. Naberiem kopu hliny, na sekundu znehybniem a potom mu ju hodím na tvár. Keď dopadne Lukovi na odchýlené pery, prevráti sa mi žalúdok a vážnosť situácie ma zasiahne ako úder päsťou. Padnem na kolená a hlučne sa vyvraciam na fliačik zeme porastený púpavami. Prsty ponorím do hliny a snažím sa spamätať. Kašlem a pľujem, kým sa mi nevyčistí hrdlo. Keď vstanem a oprášim si hlinu z džínsov, usilovne sa vyhýbam pohľadu na Lukovu mŕtvolu. Potom zdvihnem lopatu a hádžem hlinu do priekopy, kým ma nerozbolia svaly na rukách. Podpazušia mi vlhnú od potu, pokožka na tvári mi horí od námahy. Protichodné myšlienky mi krúžia v mysli ako supy pripravené vrhnúť sa na zdochlinu, na môj čin. Spáchala som smrteľný hriech. Po tvári mi stekajú horúce slzy ľútosti, no postupne dospejem k presvedčeniu, že inú možnosť som nemala.

Nasilu sa sústredím a preskúmam plytký hrob. Ešte vždy vidím záblesky pokožky. Jeho nos a obočie. Fliačiky bielej košele presvitajúcej cez hlinu a špičky kožených topánok. Potlačím vzlyk. Musím to dokončiť, ale ruky mám slabé a lopata je ako z olova. Nezadržateľne sa stmieva, no obloha je jasná a čaká na príchod hviezd, ktoré budú jasne žiariť ešte dlho po mojej smrti. Sklopím zrak na zem a postupne si utriedim myšlienky.

Zajtra sa sem vrátim a prácu dokončím. Teraz sa potrebujem dostať domov. K priekope pritiahnem zopár spadnutých konárov po nedávnej víchrici a hádžem ich na ňu, kým nevyzerá nedotknutá. Niežeby niekoho zaujímala. Jedinými svedkami môjho činu sú hvizdáky a čajky lietajúce mi nad hlavou. Utriem si ruky do nohavíc a potom priviažem lopatu na štvorkolku, ktorou som tam prišla. „Zajtra,“ sľúbim si pošepky. „Vrátim sa sem a pochovám ho, ako sa patrí.“ Vetrík schmatne moje slová a rýchlo ich odnáša, akoby neveril, že svoj sľub myslím úprimne. Zhlboka sa nadýchnem a nasilu upokojím roztrasené dýchanie. Zem zatiaľ skryje moje tajomstvo.

Nasadnem na štvorkolku a upriem pohľad na štrkovú cestu vedúcu k môjmu domovu. Naštartujem motor a všetko, čo sa stalo, odsuniem do najhlbších zákutí svojej mysle.