Stĺpčeky

Ticho, ktoré pred samovraždou nikto nepočul

Každých 40 sekúnd zomrie v dôsledku samovraždy na svete jeden človek. Planéte preplnenej ľuďmi…  Aj Slovensko má za sebou jeden z ďalších veľmi smutných dní roka 2019. Vo veku 27 rokov spáchala samovraždu herečka SND Monika Potokárová a aj po smrti mladého futbalového reprezentanta Adriána († 17) vyplávali desivé tajomstvá. A všetci kamaráti okolo nich sú prinajmenšom zdesení. 

Ruku na srdce, koľkí sa pýtali prečo? Prečo to urobili? Veď bola úspešná, úspešný. Už teraz vidím tie básnické otázky, čo jej/mu chýbalo? Však bola/bol mladá/ý, pekná/ý, úspešná/ý, nič im nechýbalo…

Naozaj?


To nám naozaj stačí na prvý pohľad krása a úspech? Naozaj si nikto nič nevšimol, že sa niečo s mladými a úspešnými ľuďmi deje? A muselo sa diať  veľa bolestivého… Až potom si všimli…, a tak ako vždy, ostali šokovaní…

Naozaj si nikto nič nevšimol? Naozaj? Veď mladý reprezentant o smrti údajne hovoril iba deň pred… A Monika?

Naozaj boli posledné dni, týždne, mesiace rovnakí ako vždy? Naozaj sa nemenili? Naozaj sa niekto z ich priateľov zaujímal o to, čo ich trápi, ako sa majú naozaj? Zámerne píšem priateľov, lebo deti z normálnych fungujúcich rodín, malé či už dospelé, sa podľa mňa doma milujúcim rodičom zverujú ťažšie, ak vôbec. Nechcú im pridávať starosti, nechcú, aby sa o nich ich milujúci rodičia balí. Signály tak vydávajú skôr tam vonku.

Mám pocit, možno sa mýlim, že tam vonku egocentrizmus a egoizmus prerastá v spoločnosti do gigantických rozmerov.  Že je stále menej tých, čo sa naozaj zaujímajú, zavolajú len tak a naozaj pomôžu aj tam, kde to nie je len o peniazoch, ale elementárnom záujme. Záujme o človeka, jeho dušu.

Alebo, koľko ste v poslednom telefonáte či nedajbože na káve hovorili len a len o sebe? Aj nástup asociálnych sietí spôsobil podľa mňa strašne veľa. Pôvodná myšlienka spájania priateľov sa niekomu vymkla a ostala len pachuť narušených vzťahov a sveta naoko, narcizmu, chvastania, ale aj závisti, egoizmu, násilia… Hodnoty prevalcovala primitívnosť a povrchnosť. Aj vo vzťahoch.

Darmo niekto nápadne aj nenápadne upozorňuje, že ho niečo dlhodobo trápi, frustruje, stačí, ak sa podľa niekoho má lepšie ako on a už nad ním mnohí mávnu rukou. Čo ty, ale ja! Ja mám problém, čo ty môžeš mať za problémy, čo ty môžeš vedieť o problémoch!


Akoby sme vždy túžili mať radšej problémy tých druhých, pritom o nich nič nevieme. Stačí, že máme pocit, že druhých sú menšie. Pre každého sú tie jeho problémy „najhoršie na svete“, samozrejme nepíšem o vážnych ochoreniach. A točia o nich neustále dookola, bez elementárneho záujmu o toho druhého.  Jenom, já, já, já, jenom já.

Všetko o depresii, aj samovražedných myšlienkach, ktoré nie sú zlyhaním ani signálom duševných ochorení

Zúfalý človek vždy púšťa impulzy, ktoré však okolie často nevidí a nepočuje alebo bagatelizuje. Čo ty, ale čo ja! Zúfalý človek sa časom stiahne a prestane zo seba dostávať bolesť von. Pritom stačí tak málo, nevzťahovať iba pozornosť na seba a svoje problémy.

Neviem, možno sa mýlim, ale takto to cítim ja.  Egoizmus nás prerastá.  Ako keď si na vás niekto nespomenie týždne, či aj roky. VY si spomeniete, VY vytočíte číslo a prvé, čo vám dotyčný do telefónu povie je: „No konečne, že sa aj po rokoch ozveš!“  Pre mňa je to začiatok posledného telefonátu. Nabudúce už nezavolám a už ani nečakám.

Neodsudzujem ľudí, ktorí spáchali samovraždu. Kto som, aby som si ich dovolila súdiť?! Absolútne to nie je pre mňa ľudské zlyhanie a výmysel „chorej hlavy“. Samovraha určite nie…  Takí, čo na to nájdu aj reálne odvahu musia byť neskutočne zúfalí a zlomení. Naozaj pred tým ticho nevolali? Alebo naozaj tak ticho, až sme to nepočuli? Naozaj nevysielali žiadne signály? Naozaj?

Naopak, je to pre mňa znak toho, že niekto sa medzi nami veľmi trápil a nikto, nikto si to nevšimol. Cítim pri takých osudoch obrovskú ľútosť, že evidentne nemali pri sebe priateľa, ktorý by im vedel pomôcť. Vypočuť ich a hlavne, hlavne mať pocit, že o nich má niekto medzi kamarátmi a priateľmi naozaj aj nefalšovaný záujem. Lebo často práve oni vedia, akosi prirodzene, o nás najviac a rodiny v tomto častejšie ťahajú za kratší koniec. Aj tie milujúce.

Samovražda, samovražda je podľa mňa výsledok obrovskej samoty medzi obrovským množstvom ľudí, zúfalstva a zlomenej duše. A to sa môže stať každému z nás. Každému.


Rodinám prejavujem v ich obrovskom smútku úprimnú sústrasť.

Zvláštny deň po… Ticho samoty, ktoré snáď začína počuť



Komentáre (6)
  1. vanda píše:

    klobuk dole takýto članok….
    autorka popriala vlastne uprimnu stustrasť pozostalej rodine a okoliu potom čo im naložila, že sa o neho nedostatočne zaujimali a preto sa zabil.
    Nie som psycholog, ale to je trošku neurpimna sustrast a aj dost necitliva.

  2. Janka píše:

    Otras článok. To že je svet povrchný a egoistický, nie je dôvod na samovraždu. Sme samostatné bytosti, nemôžme byť závislí od pozornosti či pomoci iných. Každý je sám strojcom svojho šťastia. A sorry, ale myslím si, že za samovraždou sú vždy závažnejšie problémy ako povrchný, egoistický svet. Neviem, také nezmyselné filozofovanie mi to príde. Zažila som ľudí s psychiatrickou diagnózou. Nie je vôbec také ľahké im pomôcť ako sa zdá.

  3. Katarína píše:

    pani autorka zažili ste už vo svojej rodine, príp. blízkom okolí samovraždu? lebo podľa článku to vyzerá, že asi ani nie, pretože keby ste ju zažili tak by ste takéto bludy nepísali….ja som to vo svojej rodine zažila a môžem povedať/napísať, že sme sa o toho druhého človeka zaujímali, ozývali sme sa mu pravidelne, počúvali sme ho…a napriek tomu si siahol na svoj život….. okrem toho všetkého, keď stále dookola omieľate, že sa zabijete po čase Vám aj okolie prestane veriť, že to spravíte….chcela by som vedieť či by ste takýto článok napísali aj po prežití samovraždy vo Vašom okolí.

  4. dalito dalito píše:

    Lucia Tomečková: Ďakujem veľmi pekne za názor, toto je môj: https://www.dalito.sk/zvlastny-den-po-ticho-samoty-ktore-snad-zacina-pocut/

  5. Gréta píše:

    Áno, presne tak to citim aj ja. A je to tiez o tom, ze psychicke problemy sa bagatelizuju „aale, coby ty a depka, to zvladnes sam, ale coby, ty a psychicky chory, ale sak ty nie si na hlavu, to su blazni tam v tych psychiatriackych liecebniach…“. a je to aj nezaujem. Ked mas problem, ozaj malo ludi sa zaujima..lebo co mozes tomu druhemu dat, no nic…hlavne, ze vsetci maju tolko casu venovat napr. instagramu. Je to smutne. Empatia, podpora a milost (citaj byt mily) su hodnoty, ktore nasa „spolocnost“ neskutocne potrebuje !!!

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *