Stĺpčeky

Tieto nielen deti mali byť na Vianoce doma

Keď zomrie rodič či dospelý, je to strašné, ale keď zomierajú deti ďaleko od rodičov, je to neopísateľné. A je jedno kedy, či v lete alebo pred Vianocami. Neviem si ani predstaviť tú bolesť, ktorú musia prežívať aj rodičia a pozostalí stredoškolákov, ktorých mladé životy vyhasli dnes pri Nitre. Ďaleko od rodičov, súrodencov, rodiny… na nejakej hroznej ceste, v hnusnom daždi, v zime…

Myslím aj na ten obrovský stres, ktorý prežívajú tí, ktorí čakajú v týchto chvíľach na nemocničných chodbách a boja sa každého zvuku lekárskej dreváky o podlahu.

Myslím na to obrovské množstvo rodín, ktoré dnes zasiahla nešťastná tragédia. Predstavujem si, ako sa v rodinách rozzvonili mobil, aj rodičom v práci, nič netušiaci ich berú manželia, manželky, súrodenci, rodičia tak ako vždy, ohlásia sa a na druhej strane niekto, koho nepoznajú, kto im oznámil tú šialenú správu. Ako ohúrení zložia a v obrovskej nádeji a beznádeji volajú na mobil svojich aj detí s tým, že to určite nie je pravda, určite išlo „iba“ o zlý žart. A už sa nedovolajú… Myslím na to, ako na ceste vyzváňajú mobily…


Myslím na to, ako možno v noci zaspia, iba na pár minút, potom sa preberú, chvíľu nič, sekundy nevedomia, veď to bol iba hlúpy zlý sen, a potom tá sekunda uvedomenia… Realita a tá obrovská bolesť.

MIMORIADNE TRAGICKÁ DOPRAVNÁ NEHODA pri Nitre, predseda vlády sa vracia do krajiny

Neviem si to zúfalstvo ani predstaviť, viem len, že to len musí tak šialene bolieť, ako to len pri nečakanej tragickej udalosti dokáže bolieť, že tá bolesť musí aj až zabíjať. Vedomie, dušu, vieru…

Je mi neskutočne smutno. Za všetkých blízkych vyhasnutých životov, ktoré tak nečakane skončili svoju púť pri Nitre. Veď, tieto, nielen deti, mali byť predsa na Vianoce doma! Tam kde patria. K rodinám.

Píšem tento stĺpček z úcty k bolesti tých, ktorí ju dnes, zajtra, pozajtra, na  Vianoce, týždne, mesiace, roky… až do konca života budú cítiť.

Vedľa v izbe sa hrá moja milovaná dcéra s vnučkou. Jej snúbenec je v práci a tešíme sa, kedy príde večer zasa domov, aby sme sa pri krbe, bez televízora, opäť, ako každý večer rozprávali, čo sme ceň deň robili, zažili. Môj milovaný manžel je pracovne ďaleko, ale všetci sa už tešíme, ako si čoskoro spoločne užijeme dni voľna. Aj Vianoce, lebo normálne je, aby sme boli všetci spolu za jedným stolom. Doma.


Mám obrovské šťastie! Mám šťastie, že mám milovanú rodinu a nikto v nej nechýba. Nikto a nič  mi nikoho „nezobral“. Nič viac nepotrebujem.

… myslím na to obrovské množstvo rodín, ktoré dnes zasiahla tá tragédia. Predstavujem si tie sekundy, ktoré zmenili život mnohým. Len tak, lebo hlúpa cesta. Lebo sa na nej niečo šialene pokazilo, len tak … v sekunde.

Myslím na všetkých, ktorí boli na mieste tragédie a radšej nemali. Na všetkých, ktorí sa dovolali, aj nedovolali. Myslím na záchranné zložky, ktoré určite robili čo bolo v ich silách.

Obrovskú neopísateľnú úprimnú sústrasť prejavujem všetkým pozostalým, ktorí dnes pri Nitre prišli o svojich milovaných, aj o svoje deti. Aj o deti, ktoré mali byť na Vianoce doma… Lebo tak je to normálne, spravodlivé a správne!

Ale nebudú…

ZDROJ: PPZ SR

ODPOČÍVAJTE V POKOJI


Natália – († 15)
Alex – († 16)
Denisa – († 17)
Veronika – († 17)
Martin – († 17)
Mariana – († 21)
Adriana – († 40)
Dušan – († 42)
Erika – († 45)
Alena – († 57)
Ladislav – († 63)
Barbora – († 70)

Prvé neznesiteľne a príšerne smutné Vianoce, bez nich…



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *