Tým, ktorí obhajujú komunizmus na amerických sociálnych sieťach

„Skoro ráno nás zobudili rodičia so strachom, že je opäť vojna. Ja som ju nezažila, oni áno. Mala som 17 rokov, keď asi všetci Zvolenčania stáli pozdĺž námestia, kadiaľ prechádzali tanky a vojaci so zbraňami. Jeden muž sa na protest postavil pred tank a ten ho len tak – pred našimi očami surovo prešiel. Bolo to hrozné. O to viac, že toho muža zavraždili ruskí vojaci, o ktorých sa hovorí, že nás na konci druhej svetovej vojny oslobodili. Je komunizmus a nesmieme o týchto veciach nepekne rozprávať, pretože by nás režim tvrdo potrestal. Hovoríme o tom len doma, nikde inde!“

Spomínala moja mama a často prízvukovala. Rovnako tak moji starkí. A myslím, že podobné sa dialo aj v iných rodinách. Mám tie slová stále čerstvo v ušiach, sú pre mňa mementom s pocitom úzkosti.

Pamätám si, ako bol na každom okne všetkých budov namontovaný držiak v tvare rúrky.  Ako dieťa som uvažovala, čo to je a niekedy som tam zo zvedavosti pchala prsty, keď ma mama alebo starkí držali pred sebou a spolu sme pozerali z okna. Asi ako päť ročná som si začala všímať a uvedomovať látkové zástavy zastrčené v držiakoch, keď som pociťovala čudné pocity pri pohľade na slávnostné vojenské sprievody. Tiahli od kasární až celým mestom, v sprievode dychovky a veľkých transparentov s nápismi a znakmi.

Nepáčilo sa mi to a už ako dieťa som sa pýtala našich, prečo som sa narodila tu. Trochu som aj bola hrdá na svoju mamu v súvislosti s výzdobou mesta. Ona okrem iného ako výtvarníčka maľovala  a písala tieto veľké transparenty – plátno natiahnuté na veľkých drevených rámoch. Neskôr som si uvedomila, že som obdivovala jej umelecký dar, nie obsah a formu, ktoré v bývalom režime musela dodržiavať.

Teraz sa už nepýtam. Viem, že komunizmus už nikdy nechcem zažiť. Moja mama už nežila v čase Nežnej revolúcie. Ja som bola vtedy takmer rovnako stará, ako bola moja mama počas ruskej okupácie v šesťdesiatom ôsmom.  V čase Nežnej som mala odvážnych šestnásť rokov a hovorila som si KONEČNE! Konečne zmena a konečne SLOBODA.

Neznášala som aj dvakrát cez deň stáť v dlhom rade na mandarínky alebo sa chodiť pýtať do obchodu, kedy dostanú menštruačné vložky. Mala som strach, keď sme sa učili naťahovať si na hlavu plynové masky. Bolo mi odporné správanie sa učiteľov, ktorí na nás dohliadali s trstenicou.

Vraj sme mali všetko. To počúvam dnes od niektorých starších ľudí. Keď sa opýtam, čo bolo to VŠETKO, nevedia konkretizovať alebo dodajú, že bolo kadečo zadarmo.

Ja viem, že nič nie je zadarmo. Rozčuľuje ma takéto zmýšľanie a odmietam existovať v takej mentalite. Každý, kto rád žije zadarmo, automaticky niekde vytvára dlh a utvrdzuje sám seba, že má nárok všetko dostať len tak, bez námahy. Neuvedomuje si, že vlastne na niekom parazituje a sám sa dobrovoľne stavia do pozície obete. To komunistickému zmýšľaniu vyhovuje, lebo má svojich závislých. Chudoba je živná pôda pre komunizmus.

Niektorí verejne obhajujú bývalý režim na sociálnych sieťach. A ja sa pýtam, prečo sa sťažujú na americkej sociálnej sieti, prečo jazdia na nemeckých autách, prečo telefonujú z amerických telefónov. Prečo sa sťažujú na svoj malý plat, ktorý je v pomere s bývalým režimom niekoľko násobne vyšší a televízor či chladničku si už kúpia z jednej výplaty. To za komunizmu nebolo možné. Ani sťažovať sa verejne nemohli, nie to ešte vulgárne nadávať na politikov.

Je práve 51 rokov od okupácie a 30 rokov od Nežnej revolúcie. My sme generácia, ktorá prežila zmenu režimov a potrebovala sa adaptovať na mnohé ďalšie zmeny, ktoré priniesla demokracia.

Mám dojem a vážnu obavu z toho, že napriek obrovským možnostiam, aké máme teraz, si mnohí nevedia vážiť svoju slobodu. Zamieňajú si ju so svojvôľou. Rozumiem, že takto zmýšľajúci ľudia potrebujú nad sebou pomyslenú palicu, pretože si sami nevedia a možno ani nechcú nastavovať hranice svojho vlastného správania. Nechcú niesť zodpovednosť sami za seba. Pre nich je jednoduchšie, keď za nich zodpovedá niekto druhý, lebo tam je potom veľký priestor na výhovorky a jednoduchšie riešenia.

Rada umývam svoje okná bez držiakov na látkové zástavky a vôbec mi nechýbajú mačovské vojenské prehliadky a ani pionierske uniformy.

Ja som vychovaná k zodpovednosti a vychované je tak aj naše dieťa. My nepotrebujeme pomyslenú palicu, lebo mám zdravé morálne povedomie a sme si vedomí, že zodpovednosť nesie každý sám za seba. Zaujímam sa o historické súvislosti, porovnávam, uvažujem. Vždy dospejem k názoru, že komunistický režim so zdanlivo ideálnymi podmienkami pre život ja už určite nechcem zažiť. Rada znášam následky za svoje rozhodnutia a sama rozhodujem o svojom živote.

Autorka Zuzana Almáši Koreňová miluje objavovať a vyvolávať v ľuďoch dobré pocity vďaka vedomej komunikácii, ktorú už od roku 2004 prepája s prednášaním, umeleckým tvorením aj individuálnym koučingom. Je certifikovaná koučka, NLP Master, transformačná rečníčka a lektorka.

„Samozrejme, nesúhlasím s vojnou na Ukrajine, ALE…“