Učitelia moju prácu vykonávať nemusia, ja tú ich áno

Autorka: Martina Poničanová

Vstávam 3.50 hod., vraciam sa z práce okolo piatej, uvarím večeru a dám si kávu. No a tú kávu si dám silnejšiu, predsa len, učiť sa po celom dni v práci matiku, fyziku, či chémiu, tak, aby som ju ešte bola schopná aj vysvetliť , dokážem len po takmer narkotickej dávke kofeínu.

Pripadá mi zvláštne, že minister školstva len neustále ďakuje učiteľom, rodičom, deťom, ako úžasne zvládajú tieto „ťažké časy“. Pardón, no absolútne nechápem odmeny – príplatky pre učiteľov. Musím uznať, od marca som sa neskutočne zlepšila v mnohých predmetoch, dokonca som konečne pochopila veci, ktoré som nedokázala vstrebať počas svojich študentských čias…

To je tá pozitívnejšia časť, no momentálne prežívam až euforický stav, prázdniny sú také úžasné, je to také skvelé, keď sa nemusím pár dní naučiť učivo, ktoré je dcére poslané na desiatich „ A – štvorkách spolu so súhrnným testom”.

No bojím sa, o pár dní to skončí, a opäť si budem pripadať ako debil. Neviem, či som jediná, každopádne veľmi ma zaujíma, prečo minister školstva nestanovil presný počet skutočne „odvyučovaných” hodín pre učiteľov. Je totiž priepastný rozdiel medzi učiteľom, ktorý sa pripojí vždy, keď má hodinu, učiteľom, ktorý pustí dokument, keď má učiť a tým, ktorý sa nepripojí vôbec, nikdy.

Ja prácu mám, snažím sa ju vykonávať najlepšie ako viem, no nevládzem po večeroch a nociach vykonávať prácu iných a už vôbec im nebudem tlieskať, či ďakovať.

Myslím si, že by fakt bolo fér stanoviť jasné pravidlá a podmienky výučby pre učiteľov. Oni totiž moju prácu vykonávať nemusia, ja tú ich áno. Na vzdelaní môjho dieťaťa mi záleží, len by ju mal učiť ten, kto je za to platený, a kto si toto povolanie vybral… Teraz je fakt ideálny čas. Už totiž nevládzem, zmaturovala som už dávno…

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)