Stĺpčeky

Trhá mi srdce, ako Slovensko nechávame drancovať a ako sa k sebe správame

Desaťročia ukazujeme prstom na „bratov“ Čechov, ktorí nám vraj pri delení republiky „ukradli“ čo mohli. A my chudáci sme tak museli  začínať takmer nanovo. Naozaj?

Rada píšem na základe vlastnej skúsenosti. Odpoveď na najnovšiu, prečo to v Prahe ide a v Bratislave nie, poznám a je veľmi nepríjemná aj pre mňa. A mala by byť pre každého, pretože sme niekomu nechali totálne a úplne beztrestne rozkradnúť nielen zdravotníctvo a nechávame ďalej.

Som klientom súkromného zdravotníckeho zariadenia v Bratislave aj v Prahe.  Aj jedno, aj druhé vlastnia finančníci.


„Kalavskú by mal vymeniť výnimočný človek Dolinský“

Súrne som potrebovala denzinometriu. Keď mi arogantným spôsobom v novembri ponúkli v ďalšom súkromnom zariadení v Karlovej Vsi termín na 15. mája 2020, samozrejme bez akéhokoľvek ospravedlnenia, zaklopala som im na čelo, otočila sa na opätku a od zúrivosti treskla dverami tak, že takmer vypadli z pántov. V Prahe mi včera ponúkli termín na 1. februára. Dvakrát som sa sestričky pýtala, či počujem dobre. Začala sa mi ospravedlňovať, že jej je ľúto, ale skorší termín naozaj nemajú. Musela som ju upokojiť, že naopak, že neverím vlastným ušiam, že som dostala termín tak skoro.

A nielen to. K štyrom ďalším špecialistom som dostala termín hneď na budúci týždeň, k jednému „až“ na 2.1.2020. Po neviem akých dlhých rokoch som sestričku musela poprosiť o neskorší termín.

Dve takmer identické súkromné zariadenia. Dva svety, dve galaxie. Pri jednom musíte mať diár na rok dopredu, pri druhom ten starý nevyhadzovať ešte ani koncom decembra.

Ponuku na nový ročný poplatok za „nadštandardné služby 2020“ v Bratislave za takmer 700 eur som roztrhala na márne kúsky. Nekradnem, zarábam, okrem toho, že si vážim samú seba aj ako pacienta. A áno, som náročná, som „ťažký kaliber“ a mal by byť každý, či peniaze má alebo nie.

A to nehovorím o prístupe českého zdravotného personálu. Škoda sa rozpisovať, áno, všetko čo vám napadne, všetko bolo. Úsmevy, nič nebolo nemožné, nič neriešiteľné. Dokonca, u všeobecnej lekárky som bola 50 minút! Pristihla som sa, ako sa jej ospravedlňujem, či jej neposúvam plán pacientov, že sa mi venuje príliš dlho. Pozerala na mňa ako „mucha puk“.


Neviem, nerozumiem tomu, kde sa stala chyba, kde je problém, že u nás to je inak. Dokonca aj v súkromných zariadeniach! Aj na Slovensku poznám lekárov, ktorých treba nosiť na rukách, ale je ich ako šafranu. Nepomôže ani to, že sú už takmer všetci súkromníci.

Nerozumiem, prečo to tuhľa za hranicami ide a u nás iba „oproti“, teda naopak. Snáď sa nenájde ešte niekto, kto  napíše, že to pre to, že ONI! ONI nás ukrátili pri delení krajiny!

Prestaňme už konečne trápne zo seba robiť martýrov. Čakacie lehoty na vyšetrenia sú o nás vážení! Len o nás! O spoločnosti, ktorú tvoríme my!

Od Nežnej revolúcie uplynulo 30 rokov, od rozdelenia Československa 27. Dosť na to, aby sme sa začali pýtať, prečo sa toľko Slovákov už nechce vrátiť ani z toho Česka, prečo toľko študentov uteká na české univerzity. Pozor! Tie, ktoré domáci Česi kritizujú za slabú úroveň oproti rozvinutému svetu. Aj úroveň ich zdravotníctva.

Viem, majú aj oni veľké kauzy a oprávnene, ale milí susedia, príďte si to vyskúšať na Slovensko! Že nie? Že vy sa radšej porovnávate s vyspelým Nemeckom? Plne chápem. Že aj vy máte obrovské kauzy? Viem, skúste si ale pozrieť index porovnaní úrovní všetkého druhu medzi ČR a SR. A začnite korupciou, zdravotníctvom, školstvom, výskumom… a pokračujte až komunálom. U vás detektívi zatýkajú skorumpovaných takmer každý deň, u nás na to nestačia ani vraždy, ani dôkazy, ani videá, ani odpočúvania, ani Gorila… (inak náš bývalý minister vnútra vyvíja nový guľomet či čo. Áno, ten z kauzy Únos Vietnamca, skorumpovaná NAKA, kauza Bašternák, atď atď, atď…)

Ako je teda možné, že po 27 rokoch rozdelenia štátu čakám v jednej krajine na vyšetrenie týždeň, v druhej aj pol roka? Vlastne už ani nehľadám odpoveď bohužiaľ poznám, lebo jej autorom sme my, jedine my.

Žijeme len tak, ako si zaslúžime, ako sme im dovolili, na viac asi nemáme… A ukazovať prstom na 30 alebo 27 rokov je už naozaj málo, už je to trápne, už to naozaj nezaberá…


P.S. Všetkým, ktorí mi budú vypisovať, že „to mám takých rád/rada“, utečú zo Slovenska a potom iba mudrujú. Neutiekla som, v Prahe aj v Bratislave trávim rovnaký čas. Dokážem žiť a pracovať v dvoch krajinách naraz, dokonca troch. Na Slovensku platím všetky odvody a dane už 29 rokov! A aj budem, lebo Slovensko milujem a trhá mi srdce, ako sa k sebe správame. Aj ako ho väčšina necháva drancovať a ešte aj naskočila na ich aroganciu a preniesla ju do bežného života. Politických špičiek a „našich ľudí“.

Štát nám neukradli, darovali sme ho a rozdávame ďalej



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *