Stĺpčeky

Už sa z tých detí „neposerkajme“

Mám kamarátku, ktorá svoje deti podporuje v tom, aby boli doma s jej vnúčatami aspoň do nástupu do školy, však „čo z nich vyrastie!“. Vraj len samá práca od rána do večera a kde sú deti?! Že, čo z nich vyrastie?

Internet je plný „vyplakávajúcich“ matiek, ktoré svoje deti dali do materskej do škôlky, a že ako chúďa plakalo, keď ho tam nechávala. Že, aké musia byť pracujúce matky bábätiek „hyeny“, pretože opustili malé deti a išli si „za kariérou“.

Keď to čítam, často sa zamyslím nad tou „matkou moralistkou“, prečo nie je pri svojom dieťati a nevychováva ho, ale trávi čas na internete dokazovaním, o čo je ona lepšia matka, ako tá, čo je teraz v zamestnaní a na hlúposti na internete nemá absolútne čas.


Túžime po živote ako v Škandinávii či Austrálii, pritom ani netušíme, že práve v najrozvinutejších krajinách sveta sú materské dovolenky jedny z najkratších na svete. Napríklad v Nórsku len rok, v Holandsku štyri mesiace, v USA šestonedelie (môžte si o USA myslieť čo chcete, stále majú najlepších vedcov na svete, najlepšie školy a  pri obrovskom počte obyvateľov zopár bláznov), v Austrálii tiež len pár týždňov. Máte pocit, že tie spoločnosti sú menej morálne rozvinuté ako slovenská???

Hm, uvažujem nad tým, ako je možné, že na Slovensku, v krajine, kde máme materskú tri roky, teda tri roky na tú najlepšiu rodičovskú výchovu, to v dospelosti vyzerá tak ako vyzerá, spoločnosť, oproti takým, kde „matky hyeny“ odložia svoje deti sotva, čo sa postavia na nohy. V krajinách, kde  je spoločnosť, po ktorej hodnotách len tak dychčíme. Lebo vraj dieťa dostane základ práve v prvých troch rokoch, tak prečo sa ich rodičia „hrabú do zamestnania“?

Už sa z tých našich detí fakt neposerkajme, však ani trojročná materská nám nestačí na to, aby aj tak nepatrili rozumovo pod priemer OECD. O čo sú naše deti lepšie ako tie, ktoré išli do zariadení oveľa skôr ako tie, ktoré si dlhé roky užívali opičiu lásku matky či otca?

Moja dcéra išla do jaslí v 8 mesiacoch, inak sa nedalo a vyrástla na koberci v mojom zamestnaní. Boli to veľmi ťažké roky, ale zvládli sme to. Možno aj vďaka tomu, že vtedy ešte neexistovali sociálne siete a tak som jej venovala každú voľnú chvíľu, ktorú som mala. A áno, aj ona občas plakala, keď som ju ráno odviezla do jaslí, a čo? Čo sa stalo? Vôbec nič.  Milovala som ju a milujem dodnes a žiadnou traumou z detstva netrpí. Naopak, vyrástla z nej úžasná,  slušná, vzdelaná žena, žiadny priemer ani podpriemer OECD a to som ju ako matka „hyena odložila“ do jaslí naozaj v 8 mesiacoch. A mne moja kamarátka povie, čo vyrastie z jej vnúčat, lebo ich matka začala pracovať skôr, ako sa skončila jej materská a čo bude s deťmi potom, keď začnú pracovať obaja?  Nevedela som či sa mám smiať alebo uraziť.

Nemôžem už čítať tie opičie slovenské matky, ktoré sa len ťažkajú, čo z tých detí „ambicióznych rodičov“ vyrastie. Nič milé dámy, často oveľa schopnejší mladí ľudia, ktorí sa o seba vedia postarať sami oveľa skôr a nechodia za rodičmi s nastrčenými rukami do dvadsiatky. Možno aj tridsiatky.

Naozaj, najväčšou záhadou pre mňa je to, že prečo to v našej spoločnosti vyzerá tak ako to vyzerá, keďže slovenskí rodičia môžu byť doma na materskej tri roky a často aj sú a vychovávať svoje deti ako len najlepšie vedia. Je to tým, že viac času na materskej venujú internetu ako pravej výchove, kde počas dňa vypisujú po internete, aké je dôležité, aby boli deti s rodičmi doma čo najdlhšie a ako im je ťažko z rodičov „kariéristov“.


Podľa toho, ako sa „dokonalí“ rodičia tvária a vyjadrujú, by sme potom mali byť najrozvinutejšia morálna a vychovaná spoločnosť na svete, ale nie sme. Čo si budeme nahovárať. V čom sme však naozaj svetové jednotky je, v súdení tých druhých, ktorí sa nerozhodli ísť tou vyšľapanou cestou našich predchádzajúcich generácií, teda stereotypnou.

Ži a nechaj žiť a neposudzuj, hlavne sa netvárme, že z tých detí, s ktorými sú rodičia aspoň tri roky doma, však to je vraj to najlepšie pre dieťa, vyrastú lepší ľudia ako z tých, ktorých rodičia chceli alebo museli dať deti do zariadení skôr. Nie, nie sú.

Už sa z tých našich detí fakt neposerkajme, stačí, ak ich milujeme nadovšetko a vychovávame naozaj tak, ako najlepšie vieme. Takže ži a nechaj žiť. Každému podľa chuti a najlepšieho vedomia.

P.S.: Pozdravujem všetky kamarátky, ktoré sa mi občas vyplačú, ako im už po roku materskej doma odumiera mozgová kôra. Kočky, ja len že toľko, čo hovorím vždy, váš život je len vo vašich rukách a to čo sa nosí na Slovensku ešte vždy neznamená, že je to najlepšie.

Môže vás zaujať:

Ďakujeme, ale my vieme, že plastíky zabíjajú!



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *