Stĺpčeky

V čom sa mýli Seneca?

Autorkou stĺpčeka je pani Eva Mosnáková, ktorá prežila holokaust. Pred nacistami sa ako 15-ročná spolu s rodičmi skrývala sedem mesiacov v izbe svojich záchrancov. Eva Mosnáková – držiteľka štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd

„Naša mládež usiluje o prepych, je zle vychovaná, vysmieva sa predstaveným, vôbec si neváži starých ľudí. Dnešné deti sú hotoví tyrani. Nevstanú, keď do miestnosti vojde starý človek. Odvrávajú rodičom. Jednoducho povedané: sú veľmi zlé …“

Dnešní starí by dodali: „Je to tak, ale prečo chýba dôležité, že neustále „čumia“ do mobilov?“


Odpoveď je jednoduchá: autor tejto kritiky  sa narodil pred 2O22 rokmi, elektronika vtedy ešte ľuďom nevládla. Bol to Lucius Annaeus Seneca, stúpenec stoizmu, zaujímavého smeru filozofie, aj vychovávate, neskoršie poradca rímskeho cisára Nera. Mládež aj za Senecových čias starla a potom sa tiež rozčuľovala nad chybami detí, ktoré sa jej narodili.

Ako to, že tento múdry filozof tak tvrdo kritizoval mládež už pred dvetisíc rokmi? A prečo my dnes pokračujeme v jeho vyjadreniach takmer rovnakými frázami?

Seneca sa mýlil v tom, že napchal všetko mladé do jedného vreca a vôbec jej nedal šancu ďalšieho etického vývoja. Pritom tak mladí, ako aj starší a najstarší sú v prvom rade rozdielni.

Eva Mosnáková s rodinou/foto: archív Eva Mosnáková

Už o tom niečo viem. Rozprávam mládeži o osudoch ľudí počas druhej svetovej vojny a oni sústredene počúvajú. Mám medzi nimi priateľov a priateľky. Píšeme si, stretávame sa, vždy si máme veľa čo povedať, napriek vyše sedemdesiat ročnému vekovému rozdielu. Teším sa z ich aktivít, životných plánov, počúvam ich názory a problémy.

V Podbrezovej mi študenti rozprávali o ťažkých skúsenostiach dedov partizánov a vojakov počas vojny. Ako dobre, že sa predkovia so svojimi zážitkami s nimi podelili! No stretla som aj veľmi slušného študenta, ktorý prebral názor starého otca, že „Dr. Jozef Tiso pomohol mnohým Židom!“ (Pomohol niektorým proti jeho vlastným rozhodnutiam, dodáva múdry historik Dr. Ivan Kamenec). Ba vypočula som aj Adama z Bardejova, ktorý neverí, že bol holokaust. Všetci vieme, čo ho neznalého ovplyvňuje…

Takže, ako to s tými mladými vlastne je?


Naša mládež má vzácny dar: narodila sa a žije v mieri. Nezažila bombardovanie, hlad, okupácie vlasti. Nepozná v prevažnej väčšine žiaľ pri strate najbližšieho človeka, vôbec nie žiaľ za padlých spolubojovníkov. Telesné a duševné rany, ktoré vojny rozdávajú ľudstvu plnou náručou nepozná… Neodkrývala masové hroby, neabsolvovala hrôzy koncentračných táborov, v ktorých boli aj naši partizáni, ilegálni bojovníci, zajatci, ba aj duchovní kresťanských cirkví.

Chvalabohu, že to nezažila! A robme všetko pre to, aby toto nikdy v živote na vlastnej koži nepoznali!

Nevedia ani to, čo by veru vedieť mali: neučia sa do hĺbky históriu dvadsiateho storočia, poznačenú hneď dvomi strašnými vojnami. O tom sa v škole dozvedajú nedostatočne a neskoro.

Ale mladí ešte nevkročili nielen fyzicky, ani myslením do dospelosti. Nestarajú sa väčšinou o to, z čoho nakúpiť základné životné potreby, mnohí nevedia rozlíšiť ideu od populistických ideológií mocných strán – sú nezrelí. Takí sme boli aj my, ako aj tí, Senecom odsudzovaní.

Mladí ešte nemajú schopnosť vcítiť sa do trápení starej generácie a tá im možnosť takej empatie často neuľahčuje. Nemajú vyvinutý zmysel k zodpovednosti. To ich všetko ešte len čaká. Človek ak myslí, vyvíja sa celý život. Aj dospelí majú šancu zmeniť po čase svoje chybné názory.

Otázka ale je, čo tá odsudzovaná mládež dnes u dospelých pozoruje? Mlčíme, i keď dobre vieme o mnohých krivdách, zapierame, keď mám povedať pravdu, nepomôžeme tým, ktorí potrebujú pomoc, sme ľahostajní k prejavom nenávisti voči iným národnostiam, náboženstvám, iným rodovým vzťahom.

Nestaráme sa, že sa tu likvidujú prírodné krásy krajiny … Dalo by sa pokračovať toleranciou korupcie, drzých krádeží toho, čo patrí všetkým. A kto, ak nie vlastní rodičia, čoraz väčšmi pripravujú deti o istotu funkčnej rodiny, keď  počet rozvodov narastá a ich príčiny už tiež deťom škodia.


To všetko mládež vidí, v tomto žije, čoraz viac pri dospievaní vniká do nedostatkov dospelej spoločnosti. V prvom rade potrebuje, aby sme im vlastným príkladom dokazovali, že nádej ľudstva v zlepšovanie života je, ak sa budeme spájať a nie rozdeľovať, ak budeme žiť v pravde a hlavne, ak budeme zodpovedať za svoje činy. Veď budúcnosťou našej planéty je naša mládež. Ona ju bude ďalej dotvárať a mala by ju aj zveľaďovať.

Po a pred

 



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *