Názory a Komentáre

V génoch vraj máme ľudskosť. Prosím vás, kde?

Výber matraca a postele

Ležím v posteli, na očiach okuliare, v rukách kniha o optimistickej histórii človeka. Podľa jej autora, holandského historika Rutgera Bregmana, všetci sme od prírody prívetiví, zameraní na spoluprácu a na to, aby sme si pomáhali a dôverovali. Nazval ju jednoducho Ľudskosť.

Zopár večerov sa s pôžitkom zavŕtavam do 400-stranovej „bichle“, v ktorej autor vyvracia mýty o tom, že naši predkovia, lovci a zberači, boli krvilačné beštie, ktoré neustále útočili na seba navzájom. A že už od tých čias máme my, ľudia, v genetike naprogramovanú povahu prízemného prospechára, agresora, závistlivca či škodcu. Vraj nemáme! Tí lovci a zberači boli v podstate kooperujúce bytosti. A keď na seba natrafili, zrejme si len zamávali a milo sa usmiali.

Verte, všetko bolo inak!

Bregman kladie na stôl dôkaz za dôkazom, že mnohé psychologické výskumy, ktoré hovoria o tom, že človek je vo svojej podstate zlý, boli zmanipulované či jednoducho dávno vyvrátené. Ako napríklad jeden z najznámejších experimentov so študentmi, z ktorých polovica dostala rolu väzňov, druhá dozorcov a to, čo sa dialo, šokovalo celý svet. Lebo študenti v roli dozorcov sa vraj premenili na monštrá. A netrvalo dlho, kým začali týrať tých druhých, pre účely výskumu zavretých za mrežami… Podľa Bregmana môžete na to zabudnúť, vymazať to z hlavy, všetko bolo inak. Skrátka, tento chlap neochvejne tvrdí, že  ľudské bytosti majú od prírody dobré srdce.


Bože, ako úžasne to znie! Navyše, keď to vie niekto aj pútavo napísať. Cez príbehy a historky. Jednoducho a zrozumiteľne. A najmä tak krásne ružovo! 

Kecy na Facebooku sú len chyba v programe. Alebo žeby nie?

Pár dní zaspávam s pocitom, aké je ľudstvo skvelé. A že tie komentáre na Mete (Facebooku) či kecy novodobých fašistov sú isto len nejaká „chyba v programe“. Dokonca si začnem vyčítať, že málo dôverujem cudzím ľuďom, mala by som viac.   

Chodím po meste a všímam si ľudskosť v nás. Niekedy sa priam vznášam vďaka takej maličkosti, že ma šofér autobusu počká na zastávke a nezavrie mi dvere pred nosom. Alebo že mi pani na pošte pri podávaní hracieho tiketu zaželá veľa šťastia, hoci obe dopredu vieme, že prd vyhrám. Začínam veriť svojím „ezo priateľom“, že kam smeruješ svoju pozornosť, to rastie…


Neblnite, veď nám všetko zjedia…

A potom sa zobudím do rána, keď je všetko inak a jediná stránka z Bregmanovej knihy mi nedáva žiadny zmysel. V susednej krajine zúri vojna a ja sa márne pýtam, kde je tá ľudskosť v nás? Keď sme od prírody dobrí a zameraní na to, aby sme si pomáhali, ako je možné, že sa toto deje? Že v nejakých hlavách vôbec skrsne myšlienka o tom, že zbombardovať druhým ľuďom domov a zničiť im život je úplne v poriadku. A že ďalší namiesto toho, aby tým chudákom pomáhali pri úteku z pekla, začínajú kričať čosi v štýle: „Neblbnite, veď nám všetko zjedia a nebude dosť pre nás!“

Úprimne, som naštvaná. Na Bregmana! Že mi vlial do žíl nádej a presvedčil ma, že to s ľudstvom nie je až také zlé, ako sa ukazovalo počas pandémie covidu. O to horšie je to prebudenie do ne-ľudskosti. Darmo, život a psychologický experiment sú naozaj dve rozdielne veci. Ibaže kým Bregmanovi vychádzajú veci v živote ružovejšie než v labáku, ja mám pocit, že v realite ten labák zďaleka nie je taký chorý ako mysle diktátorov a ich prisluhovačov.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *