Vážený pán Robert Mistrík, Vy to naozaj necítite?

Vážený pán Mistrík,

som ten štekajúci pes za hranicami, ktorý s rodinou posledných 20 rokov významne finančne podporoval ekonomiku Slovenska. Okrem toho sme krajine vychovali aj slovenskú reprezentantku za vlastné peniaze. Za naozaj veľké tisíce, ako mnohí iní rodičia. Ale to je už dnes jedno. Všetko je vlastne dnes už jedno, ale nie je mi jedno, že aj vďaka vašej tichej účasti som prišla ako slovenský občan o všetky práva.

Ostalo mi jediné, iba platiť dane a odvody. Od daní za nehnuteľnosti či autá, až po poplatky pre Literárny fond. Stále sú to tisíce, nemám však inú možnosť, som jednoducho občan Slovenskej republiky. Nevybrala som si to, narodila som sa tu a žila 50 rokov. Až do vzniku všetkých možných elitných odborných tímov premiéra, ktorých ste sa stali súčasťou. Držala som Vám palce, boli ste pre mňa garanciou zdravého a rozhľadeného rozumu.

Aj ja som si išla nohy dolámať, aby som sa tak, ako za posledných 31 rokov zúčastnila na voľbách 29. februára. Vynechala som iba jedny jediné, aj to mi zakázal zákon. Nikdy som socialistov nevolila napriek tomu, že som presvedčená, že slušná a morálna sociálna demokracia patrí do slušnej, na hodnotách postavenej demokratickej spoločnosti. Na Slovensku som zatiaľ takú však nepostrehla. Aj ja som volila zmenu a nádej a snívala o hodnotách, pre ktoré by sa naše deti možno raz vrátili na Slovensko. Presne, ako ste písali, mne to málo nestačilo. Nie finančne, hodnotovo.

Stačili na to tri mesiace, aby som dosnívala a zaprisahala sa, že sa už oklamať a podviesť nikdy a nikým nenechám. Nikdy! Lebo to, čo som ako štekajúci pes na tej nesprávnej hranici zažila, na to nezabudnem nikdy, a vy ste sa pod to podpísali svojou tichou účasťou. A ešte ste k tomu napísali aj svoje nedeľné zamyslenie, pre mňa matrix, schizofrénia, neviem ako to pomenovať.

Zamyslenie ste zverejnili na Aktuality. Sk. Mimochodom, keďže žijem život v súvislostiach a pandémia nám mala pôvodne, aspoň som si to na jej začiatku myslela, ukázať, ako jeden od druhého závisíme, finančne som portál podporila, napriek tomu, že som dopredu nevedela, či si budem môcť dovoliť zaplatiť vlastných kolegov. Nie, ja si výplatu nevyplácam od čias, ako som založila Dalito. Všetko čo nezožerú faktúry a iné nutné poplatky za chod redakcie, posúvam kolegom. A vďačne. Lebo žijem život v súvislostiach.

Vážený pán Mistrík,

píšete mi z duše. Píšete presne o tom, na čo sa snažím poukázať na Dalito od 14. septembra 2017. Že Slováci majú nárok na viac, že musia žiadať viac, že sa nesmú uspokojiť s minimom, ktoré im ponúkajú slovenskí pomýlení politici, že sú Európania, ktorí si jednoducho zaslúžia viac, len možno o tom ani nevedia, možno si to neuvedomujú. Možno to nemajú objektívne ani kde vidieť a tak možnosť porovnávať. Ja tú možnosť mám a chcela som sa s ňou podeliť.

Nastavovanie vlastného zrkadla je mimoriadne zložitá cesta a veľmi nepríjemná, lebo ľudia ho odmietajú, nechcú vidieť, že za to, ako žijú, si môžu len sami, že to, ako žijú je len zrkadlom toho, čo si zaslúžia. Že žijú len tak, ako si zaslúžia. Že možno si viac ani nezaslúžia, keďže nežiadajú viac.

Vážený pán Mistrík,

z duše mi píšete, že sme si vytvorili Slovenskú republiku len ako praktický nástroj prežitia, ako čisto účelovú geopolitickú či národnú obranu pred pohltením okolia, ako strohý administratívny územný celok na báze jazyka, bez hlbšej myšlienky, bez túžby po spravodlivosti, bez spoločenskej dohody, bez ambície byť oveľa lepší, alebo ideme hľadať a napĺňať širší zmysel vlastnej existencie?

Áno, presne ako píšete,  máme samostatnú republiku, ústavu, vytvorené štruktúry moci, štátnej správy a samosprávy. Máme štátnu formu porovnateľnú s vyspelými demokratickými krajinami, ale na rozdiel od nich ju nedokážeme uspokojivo naplniť kvalitnou substanciou. Celkovo by sme dnes mohli charakterizovať Slovensko ako krajinu, ktorá je viac zameraná na formu a menej na obsah. Rozhoduje vonkajší náter, ale nie vnútorná podstata. Dôležité je ako to vyzerá, nech to je lesklé, jednoduché, rýchle a bez námahy.

Presne ako píšete, dovolím si citovať z vášho zamyslenia: „Od vzniku štátu sme nedokázali dôsledne ísť po obsahu, veď si zoberme takú dôležitú vec, akou je ústava, základný pilier každého demokratického štátu. Ak keď už bola viackrát novelizovaná, tá naša obsahuje toľko nejednoznačností, gramatických hier s vidom, nekonzistentností, že aj ústavní právnici si niekedy pripadajú skôr ako literárni vedci.

Presne, ako píšete. Robenie vecí naoko preniklo hlboko do našej kultúry. Potrpíme si na elegantnom zovňajšku, na dovolenkách sa uškŕňame nad oblečením západných a západnejších turistov, ale naše ekologické či ekonomické vedomie je často podpriemerné. 

Sme tak unesení efektom, že naň nedáme dopustiť. Či už v Nežnej revolúcii, alebo počas protestov Za slušné Slovensko, najvýraznejšie vnímaní boli vždy herci, nie filozofi, spisovatelia, ba ani novinári, ktorí by na to mohli mať tie najlepšie predpoklady. Kým vo svete je citlivo vnímaný problém sociálnej spravodlivosti, mnohí sociálne najslabší Slováci neznesiteľne dlho zbožňovali dvoch sociálnych gaunerov, Fica a Mečiara, ktorí ich tak opantali formou, že zabudli aj na prázdne peňaženky, ktorých obsah dobrovoľne presmerovali na sponzorské účty a opulentné haciendy.

Naša krajina potrebuje nielen kvalitné školstvo, zdravotníctvo, fungujúci právny štát, no i morálne základy, niečo duchovnejšie a to nie v náboženskom, ale hlbšom filozofickom zmysle.

Československo malo pri zrode šťastie na T. G. Masaryka. Vdýchol novovzniknutému Československu dušu, a to tak osobou, ako aj jeho filozofiou, humanizmom a sociálnym videním.  Mladé Česko zase myšlienkovo silne formoval Václav Havel a bezprecedentne zviditeľnil krajinu v pozitívnom slova zmysle. Pretože porevolučné 90-te roky sa ale vyznačovali viac honbou za bohatstvom ako túžbou po hodnotách, jeho odkaz je hlavne v symbolickej ako praktickej rovine.

My sme pri vzniku republiky nemali ani filozofický ani hodnotový ani ekonomický kompas a je to dodnes cítiť. Až na malé výnimky, z väčšiny našich disidentov ostali metálmi ovešaní zaslúžilí revolucionári, ktorí ale krajine nedokázali vdýchnuť silnejšiu myšlienku. Snahu im nemožno uprieť, no dnes sú z nich zväčša zatrpknutí a zabudnutí politici, ktorí už len zo zotrvačnosti okopávajú v médiách svojich oveľa úspešnejších politických konkurentov.

Komplikovanejší začiatok, občianska nezrelosť a chýbajúce morálne imperatívy sa síce podpísali na negatívach našej mladej histórie, no Slovensko je stále úspešným príbehom. Je dôležité pripomínať si odkaz našich národovcov, no dnes už sa musíme pozerať za horizont 19. storočia. Nežijeme v storočí pary, ale v dobe moderných technológií a tomu treba prispôsobiť naše myslenie. Napriek exodu šikovných ľudí máme stále potenciál v niektorých oblastiach ukázať výnimočnosť.

Slovensko ale potrebuje viac ako len technológie, kultúru a dobré platy. Potrebuje morálny kompas, ambicióznosť, reformy, sebavedomie, stratégiu, profesionalitu, odvahu a mnoho iných vecí, ktoré by sa zjednodušene dali zhrnúť do obrazu slova filozofia. Ešte pretečie veľa vody, kým dotvoríme tú našu, no jednou z jej súčastí by malo byť nielen vzývanie formy, ale kladenie dôrazu aj na substanciu,“ napísali ste vo vašom zamyslení.

Od založenia Dalito píšem presne o tom všetko, nad čím ste sa zamysleli Vy. Lebo vidím, veľa cestujem, citlivo vnímam a nasávam to pravé, demokratické.

Presne ako ste aj písali, že „mladé Česko zase myšlienkovo silne formoval Václav Havel a bezprecedentne zviditeľnil krajinu v pozitívnom slova zmysle. Pretože porevolučné 90-te roky sa ale vyznačovali viac honbou za bohatstvom ako túžbou po hodnotách, jeho odkaz je hlavne v symbolickej ako praktickej rovine.“

Píšete mi z duše, ale paradoxne to pre mňa píše človek, ktorý je v tíme premiéra, ktorý si myslí, že je viac ako zákon a teda ústava, teda že on povedal a to platí. Ale takto to v žiadnej slušnej demokracii nefunguje a už vôbec nie v tej českej, o ktorej píšete. Všetko musí byť podľa zákona a ústavy.

Vážený pán Mistrík, píšete o hodnotách, ktoré ste však aj vďaka vašej účastí v expertnom tíme premiére pošliapali plnou silou. Vy to naozaj necítite, že Slovensko si dovolilo niečo nehorázne k vlastným občanoch? Vy to naozaj necítite a nevidíte čo za tri mesiace spáchalo na vlastných občanoch? Vy za to naozaj necítite žiadnu zodpovednosť? Naozaj?

Čo si myslíte, čo by asi na to, čo Slovensko predvádzalo so zatváraním vlastných občanov do táborov dnes povedala taká napríklad Milada Horáková-memento neslobody, ktorej politickú vraždu pred 70 rokmi si pripomína Česko práve dnes, a ktorá odvážne bojovala za ľudské práva? Vy to naozaj necítite, že ste boli a stále ste súčasťou niečoho veľmi nebezpečného, ktorému neustále strašený dav dodnes tlieska bez toho, že by si uvedomil, že nabudúce sa to môže stať im? Že im zoberú len tak všetky ich práva a ešte si za to nechajú zaplatiť?

Nie pán Mistrík, presne ako píšete, mne táto hodená kosť nestačí, pre mňa je to málo… bizarne málo. Ja demokraciu a práva s ňou spojené vnímam inak, tak, ako pravé demokratické štáty rozvinutej demokracie. Podľa toho, čo píšete, aj Vy… tak prečo sa na to môžete len tak pozerať?

Viac ako dva roky upozorňujem na to, že Slovensko je už desaťročia iba kráľovstvom jednookých, a nie som sama, kde bude ukameňovaný každý kto zakričí „Veď cisár je nahý!“ To je po tých troch mesiacoch presne pre mňa moje milované Slovensko, kde som 50 rokov žila a ktoré som zo zlomeným srdcom, aj vďaka Vám za 48 hodín, opustila. Dnes sa aj vďaka Vám učím dožiť opačne, teda, nie na služobné cesty chodiť z domu z Bratislavy do Prahy, ale už týždeň chodím z domu z Prahy na otočku do Bratislavy.

Dnes v Českej republike oznámili návrh na otvorenie českej ústavy, ktorá už platí 22 rokov. Pandémia koronavírusu a aj rozhodnutia českých súdov totiž celej spoločnosti ukázali, že nie, nikto si nemôže dovoliť z českej ústavy robiť trhací kalendár. Nad českou vládou nie je totiž len Boh, oblaky a Twitter, ale aj zákony. Aj počas pandémie vírusu. Lebo v pravej demokracii platia zákony a rozhodnutia volených poslancov. Nie svojvoľné vyhlásenia a už vôbec nie nariadenia nejakých samozvaných expertov.  

Tu totiž už ide o základné ľudské práva, slobody a dôstojnosť! A to v Českej republike žiadne karanténne štátne zberné tábory, kde by zatvárali vlastných občanov, ako to urobilo jediné Slovensko v Európe, nemali.  Česi chcú okamžite presne definovať  čo je to stav núdzový, vojnový aj ohrozenie štátu. Jednoducho nastoliť ústavný poriadok v oblasti krízového riadenia pre rôzne obmedzenia v krajine, možnosť aj pre budúce vlády vyhlasovať stav nebezpečia, teda veľmi podstatné náležitosti demokratického právneho štátu. Presne to, po čom ste aj Vy, pán Mistrík, viac ako tri mesiace šliapali spolu s predsedom vlády, a dnes sa nad hodnotami demokracie zamýšľate akoby sa v krajine nič nestalo.

Držím Vám veľmi palce, aby ste sa nikdy, nikdy pred nikým nemuseli hanbiť za to, že aj vaše meno bude v budúcnosti skloňované s tým, ako na Slovensku stačí málo. Presne to, o čom ste v nedeľnom zamyslení písali, o slovenskom kráľovstve jednookých. Lebo aj Vy ste sa podpísali pod osudy mnohých viac ako 300 tisíc nielen zahraničných Slovákov, takzvaných triesok, ktoré lietali spolu s ústavným kalendárom. Triesok, ktoré sa previnili vlastne čím, že museli do zberných táborov a nie domov? Vy to už viete, pán Mistrík?

Tušíte Vy vôbec o tom, že v čase, kedy Slováci už opäť vo veľkom vyrazili na nákupy do Rakúska, v zberných karanténnych táboroch sú stále zatvorení ľudia proti svojej vôli?  Slovenskí štátni občania, niektorí ťažkí onkologickí pacienti, či celé rodiny, ktoré sú tam pozatvárané aj viac ako 30 dní? Lebo, však tie testy, ukazujú stále niečo iné, to nevadí, že nemajú ani žiadne príznaky, ale tie testy už viac ako mesiac vždy ukazujú niečo iné… Vás to nedesí, pán Mistrík?

Nie, neprestanem na to poukazovať, aj keď som v bezpečí a vlastne sa ma to už netýka. Viete pán Mistrík,  v tých táboroch sú totiž stále ľudia z mäsa a kostí, pozatváraní… a nič neurobili, len sa chceli vrátiť domov. A to mi jednoducho nemôže byť jedno, presne, ako ste písali vo svojom zamyslení, lebo od spoločnosti očakávam ďaleko viac, ďaleko viac… Lebo nie, mne sloboda za coca-colu nestačí.

Ako ste napísali, vážený pán Mistrík: „Potrebuje morálny kompas, ambicióznosť, reformy, sebavedomie, stratégiu, profesionalitu, odvahu a mnoho iných vecí, ktoré by sa zjednodušene dali zhrnúť do obrazu slova filozofia.“

S úctou

Lucia Tomečková