Veda, ďakujem ti za každé nové ráno!

Dalito.sk/ilustračné foto: Petr Lukeš
LUCIA TOMEČKOVÁ -

Najťažšie je dnes pre mňa zrušiť stretnutie v Bratislave, ale najmä v Prahe s človekom, ktorého mám rada alebo si ho vážim aj preto, lebo na mňa aj počas pandémie nezabudol aj keď máme posledné dva roky naložené všetci.  Alebo mi v živote nejak pomohol, či dokonca s klientom.

Najprv sa na stretnutie teším ako malé dieťa a potom ho zruším aj keď ma to preveľmi trápi. Omikron sa, tak ako inde, šíri rýchlosťou blesku a tak som sa predvídavo opäť stiahla do bytu. Z domu vyrážam naozaj len keď musím.  Vždy pri zrušení osobného stretnutia bojujem s obrovským sklamaním, ale jednoducho to zatiaľ inak podľa nastavených pravidiel nedokážem. Možno aj preto som doteraz na koronavírus neochorela. Mentálne som síce pripravená, že raz má táto mrcha dolapí, ale určite jej nejdem oproti. Drvivá väčšina to pochopí, ostatní sa z môjho života vytratia.

Covid raz chytím, ale nevítam ho s otvorenou náručou. Nielen preto, že som riziková skupina. Vždy som sa správala zodpovedne. Už aj počas chrípkových období, keď s ňou prišiel do práce chorý kolega, lebo mal pocit, že je nenahraditeľný. Vždy som urobila maximum, aby ho nadriadený poslal domov.  

Smútok za stretnutím

Vždy keď počas najväčších vĺn koronavírusu odmietnem stretnutie, je mi veľmi smutno a verím, že to druhá strana pochopí. Snáď aspoň o rok budeme fungovať normálne a za ten čas na seba nezabudneme.

Koronavírus ma naozaj naučil myslieť už len na seba, aj keď to často bolí. Ako povedala priateľka, ktorá ma nedávno navštívila v Prahe (sedeli sme v malej reštaurácii mimo centra), nemám sa vraj kvôli tomu trápiť, lebo som aj tak celý život myslela viac na druhých ako na seba a iným pomáhala bez toho, že by ma o niečo poprosili. A často o tom ani nevedeli. Je jedna z nich.   

Možno si teraz niekto povedal, že som covidový fanatik. Omyl! Za dva roky pandémie som precestovala celú Európu, dokonca viac ako kedykoľvek predtým. Vždy to však boli cesty, ktoré som „musela“, lebo deti. Vždy som ale dodržiavala opatrenia kdekoľvek na svete, zo zákona s iba dvoma PCR testami. Inak sa pri podozrení či stretnutí s niekým testujem iba doma. Viem, že Ag testy sú na dve veci, ale aj tak.

Takto to robím ja

Neochorela som, aj keď za celé dva roky chodím stále na preventívne prehliadky, u lekárov som ako doma. Aj u zubára, dokonca som absolvovala dve operácie, jednu naozaj veľkú a častejšie ako taxík ma do nemocnice odvezie záchranka. Prežila som aj urgent s coviďákmi len cez záves. Celý čas však s respirátorom, obyčajné rúško nemá u mňa na základe vedeckých dôkazov šancu. Respirátor nosím v každom interiéry, aj v dome, kde už dva roky na základe vedy nepoužívam výťah. Ak to inde nejde, nastúpim len ak majú všetci respirátor.  

Za dva roky som MHD použila 4 krát (aj keď veda hovorí inak), a aj to až po fľaši vína. Inak chodím všade pešo, do centra vôbec. Bez dezinfekcie ani na krok. Použijem ju vždy, nielen pri nákupoch, ktoré som eliminovala len do malého obchodu a aj to iba počas večerných správ.  

Zaočkovaná som proti všetkému, užívam iba vitamíny, ktoré odporúča veda a ak idem do reštaurácie, tak jedine tam, kde covid pasy kontrolujú poctivo. Inak sa otočím. Ak komunikujem s čašníkom, vždy si (aj k úcte k jeho práci) nasadím respirátor aj keď nemusím. Ak ho má pod nosom, poprosím ho, aby si ho nasadil správne. Vlastne kohokoľvek, aj v lietadle vedľa mňa. Poviem mu to anglicky, nemecky alebo nórsky, čím eliminujem agresiu karpatského typu. Inak sa už s hlupákmi nezaťažujem. Rozdiel medzi východnými a civilizovanými národmi ukazujú aj prenosy z ME v hádzanej so zábermi na fanúšikov.   A dvojmetrový odstup dodržiavam aj tam, kde predpisujú metrový. Pri rehabilitácii, masážach či kaderníčke je to síce problém, ale už viem, kde k opatreniam pristupujú zodpovedne. A šancu má len hotel, ktorý funguje presne ako ja. Po dvoch rokoch to už robím tak automaticky, že ani nemám pocit, že sa v mojom živote niečo zásadne zmenilo.

Z maličkostí automatika

Viem, nájdu sa aj takí, ktorí ma za tieto riadky zosmiešnia. Vďaka koronavírusu mi však už na takých nezáleží. Lebo vďaka vede som to doteraz dala a môj život sa už dávno vrátil do normálnu. Život sa zmenil len takým, ktorí dodnes nič nepochopili. Zo sociálnych sietí som aj pre duševnú pohodu vyhodila „hrdinov“, ktorí sa excentricky fotia v lietadlách bez rúška, akože „skúsil by mi niekto niečo povedať!“.  

No a hlavne, hlavne už nesledujem „dramatické“ slovenské spravodajstvo s hlúpymi politikmi a hysterickými odborníkmi, ktorí len podnecujú skľučujúce pocity úzkosti a strachu. S covidom sa totiž dá žiť. Chce to pár maličkosti, z ktorých sa stane automatika a potom už iba „svetu mier“! Lebo už len vojna mi môže zabrániť čoskoro odletieť na vytúženú „esenciálnu“ dovolenku do tepla. Veda, ďakujem ti za každé nové ráno!

(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)