Rozhovory

Vedec o španielskej chrípke a cholere, čo majú spoločné s koronavírusom

Začiatok 20. storočia bol okrem prvej svetovej vojny poznačený súbojom ľudstva so „španielskou“ chrípkou. Jednotlivé krajiny sa dokázali s týmto atakom voči človeku vysporiadať lepšie, iné horšie.

V roku 1918 napríklad usporiadalo mesto Filadelfia, napriek šíriacej sa epidémii sprievod, ktorý zabil tisíce ľudí. Pochod, pri ktorom sa predávali vojnové dlhopisy, pritiahol okolo 200 tisíc ľudí. O tri dni neskôr bolo každé lôžko v 31 nemocniciach vo Filadelfii naplnené chorými a umierajúcimi pacientmi infikovanými „španielskou“ chrípkou. Do konca týždňa pri vypuknutí choroby zomrelo viac ako 4 500 osôb.

Iný príbeh


V čase, keď politici uzavreli mesto, bolo už neskoro. V St. Louis, vzdialenom od Filadelfie len 900 kilometrov, sa odohral v tom čase iný príbeh. Do dvoch dní od odhalenia prvých prípadov nákazy medzi civilistami mesto zatvorilo školy, detské ihriská, knižnice, súdne siene a rovnako aj kostoly.

Pracovné zmeny rozložili a presun električkami prísne obmedzili.  Verejné zhromaždenia o viac ako 20 ľudí zakázali. Extrémne opatrenia, ktoré aj dnes postupne oznamujú jednotlivé vlády krajín, či globálne zdravotnícke agentúry na zmiernenie šírenia nového koronavírusu, držali úmrtia aj na chrípku aj v St. Louis na menej ako polovici úmrtí na obyvateľa v porovnaní s Filadelfiou.

Cholera

Podobný boj s nákazou obrovských rozmerov človek zvádzal aj v 19. storočí. Bola ňou cholera. O nebezpečnej infekčnej chorobe, ktorá naplno prepukla v Európe v tridsiatych rokoch 19. storočia, o okolnostiach a paralelách so „španielskou“ chrípkou, no predovšetkým so súčasnou situáciou sme sa porozprávali s vedeckým pracovníkom a historikom Antonom Líškom, autorom štúdií dvoch monografií pandémií.

Informačný bulletín/zdroj: archív A. Líšku

„Tóno, „sedíš doma“ a pomocou technických benefitov sa vieme zhodnúť na tom, že podobne preexponované situácie ako dnes sa v dejinách ľudstva vyskytujú viac-menej pravidelne. Ty, ako historik, sa venuješ aj štúdiu cholery na území strednej Európy v minulosti.

Odkiaľ sa samotná cholera vzala a ako sa k nám do Európy dostala?


„Cholera sa pôvodne vyskytovala iba v Ázií, najmä v oblasti Prednej Indie. Za hranice Prednej Indie sa po prvýkrát dostala v roku 1817. Mimo Ázie sa však vtedy nerozšírila. Prvá celosvetová pandémia tohto zákerného infekčného ochorenia naplno prepukla až začiatkom tridsiatych rokov 19. storočia. Vtedy cholera prenikla z Ázie do Európy a odtiaľ sa cez Atlantik rozšírila až do Severnej Ameriky a cez Stredozemné more aj do Severnej a Strednej Afriky.

Ako sa cholera dostala do Európy?

Do Európy zavliekli choleru v roku 1830 ruskí vojaci, vyslaní z Perziedo Poľska, za účelom napomôcť pri potlačení povstania poľskej šľachty proti cárskemu Rusku. Cholerou sa nainfikovali pravdepodobne ešte počas pôsobenia v Perzii a rozšírili toto infekčné ochorenie pri svojom presune naprieč Ruskom do všetkých oblastí, ktorými prechádzali. Prostredníctvom cárskych vojsk sa cholera napokon dostala až do Poľska, kde ochorenie naplno prepuklo v novembri 1830. Do Uhorska sa cholera dostala pravdepodobne cez Halič – a to v lete roku 1831. V júni 1831 zachvátila severovýchod krajiny, vrátane východoslovenských žúp, odkiaľ sa v priebehu niekoľkých týždňov rozšírila do zvyšných časti Uhorska.

Podobne ako pri „španielskej“ chrípke. Aký mala choroba priebeh?

Cholera mala veľmi rýchly priebeh. O osude pacientov bolo zvyčajne rozhodnuté v priebehu 24 hodín. Nie zriedka sa stávalo, že ľudia v dôsledku tohto vysoko infekčného ochorenia zomierali už po siedmich, desiatich alebo dvanástich hodinách. Málokedy cholera trvala dlhšie ako dva dni. Aj v Uhorsku sa veľmi rýchlo šírila a krátko od prepuknutia si vyžiadala veľké množstvo životov. Najviac postihnutý bol predovšetkým vidiek a príslušníci chudobnejších vrstiev obyvateľstva, žijúci v zlých hygienických podmienkach.

Teda spúšťačom bolo nedodržiavanie základných hygienických návykov?

Áno, neumývanie rúk, problém každodennej výmeny bielizne, prevárania a dezinfekcie zdrojov pitnej vody a iné, malo fatálne dôsledky. Cholera sa totiž prenáša prostredníctvom výkalov, v ktorých sa kumulujú choroboplodné zárodky. Z tohto dôvodu sa ľudia, nedodržiavajúci základné hygienické zásady, veľmi ľahko nakazili. Prvými obeťami sa stávali najmä slabší a podvyživení,  malé deti a starí ľudia. Zle živený, príliš mladý či prestarnutý organizmus oveľa ľahšie podľahne chorobám.


Aké štatistiky zanechala?

V období od 13. júna 1831 do 22. februára 1832, kedy podľa úradných záznamov panovala cholera na území Uhorska, sa v dôsledku tohto vysoko infekčného ochorenia nakazilo celkovo 536 517 osôb. Z nich sa 298 876 vyliečilo a 237 641 zomrelo.

Proticholerový obežník/zdroj: archív A. Líšku

Aké opatrenia zo strany uhorských úradov vtedy prijali?

Uhorské úrady sa snažili obmedziť šírenie epidémie v krajine prostredníctvom zavádzania proticholerových opatrení. Na hraniciach žúp a slúžnych okresov zriaďovali vojenské várty, ktoré mali zamedziť neobmedzenému pohybu obyvateľov cholerou nakazených oblastí do častí krajiny, kde cholera ešte nevypukla. Zriaďovali sa tiež celokrajinské i župné proticholerové komisie, ktorých úlohou bolo pripravovať a koordinovať zavádzanie proticholerových opatrení na vymedzenom území.

Aké mali v tom čase možnosti?

Budovali predymovacie stanice, slúžiace na dezinfekciu prichádzajúcej a odchádzajúcej pošty a tiež kontumačné stanice, ktoré mali za úlohu kontrolovať prichádzajúci a odchádzajúci tovar a obyvateľstvo. Bez povolenia miestnej vrchnosti a kontumačných staníc sa nesmeli do príslušných žúp a okresov púšťať tuláci, podozrivé osoby a cudzinci.

Dištancovali sociálne aj obyvateľstvo? Zakázali verejné podujatia a stretnutia väčšieho počtu osôb ako to poznáme aj dnes?


Samozrejme, zakázali všetky spoločenské podujatia, na ktorých sa vyskytovalo väčšie množstvo ľudí, trhy, výročné jarmoky, púte, odpusty, bohoslužby a pod. Na príkaz svetskej vrchnosti počas cholery zatvorili aj školy, krčmy, obchody, hostince, bitúnky, kostoly… Veci dennej potreby mali ľudia povolené nakupovať výlučne na slobodných uliciach, prípadne im ich nosili priamo domov. Medzi proticholerové opatrenia patrila aj izolácia cholerou nakazených obcí a obyvateľstva, zvýšená osobná hygiena, častejšie upratovanie ulíc a dezinfekcia zdrojov pitnej vody. Vyššie spomenuté opatrenia však prinášali iba mizivé výsledky.

Asi s tým nie všetci súhlasili a dodržiavali to…

V mnohých prípadoch vyvolávali odpor a nevôľu obyvateľstva, preto uhorské úrady od ich zavádzania radšej upustili. Dobytok (kone, voly, ovce, kravy, kozy a pod.), ktorého majiteľ alebo pôvod nebol známy, na 14 dní umiestňovali do maštalí, resp. na pasienky, ktoré výlučne vyčlenili na tento účel.

Proticholerový obežník/zdroj: archív A. Líšku

Neochota obyvateľstva prijímať obmedzenia mala asi veľký vplyv na vysokú nákazlivosť.

Nenazval by som to neochotou obyvateľstva. Treba si uvedomiť, v akej situácii sa obyvateľstvo nachádzalo. Cholera sa do Uhorska dostala v letných mesiacoch, teda v čase, keď museli pracovať na poli, aby zachránili úrodu. Mnohí obyvatelia z územia dnešného Slovenska v tomto období odchádzali za prácou na „Dolnú zem“ (napr. murári či drotári). Možno teda povedať, že leto bolo jedným z najdôležitejších období roka, pretože obyvateľstvo si zabezpečovalo živobytie na nasledujúce mesiace. Je preto logické, že opatrenia ako uzatváranie hraníc žúp, resp. miest a obcí, zákaz vychádzania a zhromažďovania sa, zákaz prác na poli a pod. sa nestretli medzi poddanským obyvateľstvom s pochopením. Jednak preto, že im to dostatočne, resp. vôbec nevysvetlili, a tiež preto, že ľudí dostávali do pozície, v ktorej mali na výber – buď zomrú v lete na choleru, alebo v zime od hladu.

Vraj vtedy nevylučovali aj možnosť, že cholerou sa môžu nakaziť aj zvieratá, prípadne môžu byť zdrojom prenosu nákazy na človeka.

Bola, no dnes už môžeme tvrdiť, že spojenie zviera a cholera je niečím naozaj veľmi výnimočným.

Aké mali vtedy liečebné možnosti? Pri aktuálnom boji s koronavírusom je to liečba symptómov. Pri rýchlom, doslova hodinovom vystupňovaní priebehu choroby asi šance vtedajšej medicíny boli minimálne.

Pokiaľ ide o samotnú liečbu cholery, tu treba hneď na začiatok povedať, že sa neliečila príčina, ale len symptómy ochorenia. Bolo to spôsobené tým, že v čase vypuknutia cholerovej epidémie v Uhorsku nebol známy jej pôvodca. Ako som už spomínal, rok 1831 bol rokom, kedy sa cholera na našom území objavila vôbec po prvý raz, takže lekári s ňou nemali žiadne skúsenosti. Pri liečbe používali metódy, lieky a potupy, ktoré sa osvedčili pri iných epidémiách, predovšetkým morových.

Aké mali teda možnosti, ak vôbec?

Uhorskí lekári liečili ľudí nakazených cholerou dvoma spôsobmi – púšťaním žilou, resp. prikladaním pijavíc na vybrané časti tela a podávaním vybraných medikamentov. Túto „terapiu“ kombinovali s bylinnými kúpeľmi, naparovaním, saunovaním, potením, natieraním a šúchaním tela vlnenou šatkou namočenou vo vínnom octe, potieraním tela zohriatym vínnym liehom zmiešaným s vínnym octom, cesnakom a paprikou alebo čiernym korením.

Takže, čo robili v prvých týždňoch?

V prvých týždňoch nastúpenia cholery nakazeným podávali bizmut (magisteriumvismuthi), ktorý považovali za univerzálny liek aj proti tejto zákernej infekčnej chorobe. Rozdával sa vo veľkých množstvách a to aj takým ľuďom, ktorí ho vôbec nepotrebovali. Dokonca sa objavovali aj prípady, kedy bizmut podávali ľuďom nasilu, následkom čoho človek zomrel. Z tohto dôvodu sa jeho používanie prestalo odporúčať a nikomu ho už nemohli vnucovať nasilu.  

Čím ho nahradili? Mali vôbec nejakú možnosť?

Nahradili ho chloridom ortuťnatým (calomel) a ópiom (laudanum). Na zmiernenie žalúdočných bolestí zasa používali obklad, ktorý pozostával z rozdrvenej paliny pravej zmiešanej s levanduľou, materinou dúškou, šalviou lekárskou, mätou piepornou a silno zohriatym vínom. Ak sa bolesti okolo žalúdka stupňovali, na brucho prikladali poriadne horúce obklady z mlieka a z ľanových semien, prípadne bolestivé miesta natierali múkou, zmiešanou s horúcim olejom alebo s masťou.

Aké liečebné možnosti mali pri hnačkovom ochorení, ak vôbec?

Proti hnačkám užívali odvar z makových hlávok. Na utíšenie hnačiek a kŕčovitých bolestí v žalúdku používali aj glejový klystír s trochou ópia a odvar z ryže, jačmeňa, ibištekového koreňa alebo roztlčeného ľanového semena, zmiešaný s 20 až 30 kvapkami liehovej tinktúry ópia. Na uhasenie smädu odporúčali lekári piť predovšetkým bylinné čaje z mäty sivej, mäty piepornej, medovky lekárskej, lipy obyčajnej, bazy čiernej, bazy chabzdovej, harmančeka pravého a poleje obecnej. Vhodné boli aj ovocné čaje a horúca prevarená voda, ktorá podporovala zvracanie, prečisťovala žalúdok a vyvolávala potenie. Niektorí lekári podávali svojim pacientom proti smädu teplý odvar pripravený z múky a masla, odvar z ryže, či vyvarenú šťavu z jačmeňa.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *