Kultúra

Vedkyňa, ktorej by mama netolerovala, aby sobotu strávila na literárnej akcii namiesto varenia a pečenia pre rodinu

Lenka Fábryová je vedkyňa, ktorá ak nič nenapíše, má „absťák“. Z negatívnych emócií sa naučila vypísať. Musela sa to naučiť, aby vedela v živote pokračovať  ďalej.   „Viem byť poriadne sebecká mrcha,“ hovorí o sebe aj vedkyňa, ktorá však dvere laboratória za sebou zatvorila a prešla do farmaceutického priemyslu. Dnes aj prozaička a blogerka vyštudovala molekulárnu biológiu a genetiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V detstve sa veľmi bála opitých. Dnes žije s rodinou v Poprade, kde vedie aj Popradský literárny klub  a má jasný názor na život na dedine a slovenské stereotypy. Je presvedčená, že muži sú skvelí, keď im ženy, umožnia byť skvelými.  Jej texty ocenili na literárnych súťažiach, publikovala v Slovenskom rozhlase aj v literárnych časopisoch.  Jej knihy sú iné, často o témach, v ktorých sa ľudia nájdu. Alkoholizme, aj žien, rovnoprávnosti, medziľudských vzťahov aj v rodinách, jednoducho o živote, ktorý ju inšpiruje a potrebuje sa z neho vypísať.   

Vlastne sa ani nečudujem, prečo si výskumníčka potrebuje vyčistiť hlavu. Prečo ale rovno próza?

Písanie je pre mňa ventil, je to také to popustenie pary. Môžem vo svojich textoch povedať aj to, čo by som nahlas nikdy nepovedala. V básňach, reportážach alebo cestopisoch by som to takto vyjadriť nemohla. Keď ma niekto veľmi naštve, spravím z neho v poviedke poriadnu sviňu.


To ale skôr pôsobí, že máš negatívne videnie sveta, je to pod vplyvom vedy?

Neviem, či pod vplyvom vedy, ale vždy všetko veľmi analyzujem a snažím sa odhadnúť nebezpečenstvá a riziká ľudského konania. Keď sa v mojom okolí niečo zaujímavé deje, v hlave mi akosi automaticky beží scenár, ako to môže dopadnúť. A okrem šťastných a dobrých koncov, ktoré si všetci želáme, často vidím aj tie ostatné – horšie možnosti.

Vedkyňa a spisovateľka Lenka Fábryová na vedeckom kongrese (Gréta Fábryová/:foto: archív Fábryová

Ak sa niekto vrhne na vedecké štúdium, zväčša to je pre to, že veda a výskum je pre neho láskou na celý život. U teba je to inak. Prečo si opustila laboratórium?

Ak sa mám priznať, tak pravda je taká, že som vo vedeckom laboratóriu pri vzorkách a mikroskopovaní stretla svoju osudovú lásku. Môjho manžela. Vedecká kariéra už zrazu nebola pre mňa prioritou a ja som dosť výrazne zmenila svoje plány.

Nie je to aj pod vplyvom toho, že pre politikov už desaťročia veda nepatrí medzi priority? Stačí sa pozrieť k susedom do Česka, kde to tiež nie je ideálne, ale iba podľa toho, čo pravidelne zverejňujeme na Dalito mám pocit, že k vede predsa len pristupujú inak.

Áno, je to pravda. Situácia u nás nie je dobrá. Mladí vedci sú veľmi slabo finančne ohodnotení. Aj ja som preto plánovala odísť do zahraničia na dlhodobú vedeckú stáž a tak sa finančne postaviť na nohy. Ale nakoniec som ostala na Slovensku a založila som si rodinu.


Neľutuješ svoje rozhodnutie?

Nie. V labáku som totiž pochopila, že veda je rehoľa. Ak chceš robiť vedeckú prácu na špičkovej úrovni, musíš tomu obetovať veľmi veľa, v podstate skoro všetko. Osobný život, záľuby, priateľov, čas s blízkymi. Musíš pre vedu horieť, tak ako niektoré postavy z mojej knihy.

Vedkyňa a spisovateľka Lenka Fábryová (Gréta Fábryová/:foto: archív Fábryová

Nezanevrela si na vedu? Veď písaním sa na Slovensku vie užiť naozaj len minimum autorov.

Pracujem v oblasti klinického skúšania liekov. Od základného výskumu som sa takto posunula k uplatňovaniu najnovších vedeckých postupov  v praxi. Vývoj nových liekov je určite tým najmarkantnejším odvetvím, kde môžeme vidieť, ako veda pokročila. Klinické skúšanie liekov a realizovanie klinických štúdií je veľmi zaujímavá oblasť, kde platia veľmi prísne pravidlá.

Písanie si  často vyžaduje citlivú a vnímavú dušu. Vie byť taká aj vedecká duša?

Som veľmi citlivá, možno až priveľmi. Niekedy akoby som doslova vedela prečítať, čo sa v iných ľuďoch odohráva. Zdá sa to byť dar, ale je to zároveň veľká ťarcha. A tak som sa naučila z negatívnych emócií vypísať. Funguje to senzačne. Ak sa človek úplne otvorí, veľmi sa mu uľaví.

Dá sa vôbec úplne otvoriť? Každý má predsa svoje tajomstvá, z ktorých by sa aj rád vypísal, ale niekedy to nejde, lebo ľudia sú rôzni.


Mne sa písanie zdá tou najlepšou formou psychoterapie. Úplne otvorene môžem spracovať všetko, čo ma trápi. Aj to, čo je smutné, ťaživé a boľavé. Napíšem o tom príbeh, kde smutné už nie je také  smutné a hlavne, kde môžem vymyslieť koniec, ktorý je pozitívny. Odjakživa som smutným príbehom vymýšľala veselšie alebo aspoň menej tragické konce.

Vedkyňa a spisovateľka Lenka Fábryová na vedeckom kongrese (Gréta Fábryová/foto: archív Fábryová

Prečo teda píšeš pod pseudonymom Gréta Fábryová?

To je len s ohľadom na moje deti. Bolo to ich želanie, aby som si aspoň trochu pozmenila meno a ja som to rešpektovala.

Ešte sa ti nestalo, že by niekto na tvoju tvorbu reagoval nepríjemne len pre to, že si niečo napísala, že máš na to svoj názor? V dnešnej dobe vedia ľudia obrazne druhého ukameňovať len pre to, že si myslia niečo iné a nemusí to byť rovno len opačné, stačí iné.

Ale áno, pravdaže. Reakcie na moje blogy boli rôzne. Anonymita dáva komentárom krídla. Dnes ich už nečítam. Ktosi múdry raz povedal,  že len hlupákov a bláznov majú všetci radi. Chápem, že každému sa nemusí páčiť to, ako píšem a o čom píšem. Je to v poriadku.

Veľa ľudí si mylne myslí, že napíše skutočný príbeh, ktorý podľa nich musí automaticky zaujať. Ty si sa však rozhodla ísť inou cestou.

Ani autobiografia sa nedá napísať bez určitej štylizácie. Čitateľ sa chce dozvedieť niečo zaujímavé, chce byť unášaný príbehom, ktorý je vzrušujúcejší a kľukatejší ako jeho vlastný život. Preto som fabulovala a snažila sa vytvárať dramatické zápletky a zaujímavé postavy. Môj skutočný život by na papieri vyznel asi dosť nudne.


Ľudia milujú turbulencie a zistenia, že nie sú v tom sami. Nepôsobíš, že by si žila nudný život.

Svoj vlastný život možno neviem až tak objektívne posúdiť, ale určite v ňom nie je dostatok dramatických zvratov, zápletiek a prekvapení.  Takže radšej zostanem pri fiktívnych postavách a príbehoch. Aj keď, hovorí sa, že v každom texte je kúsok autora. Takže kúsky pravdy sa kde-tu asi zablysnú. Ale čitateľ by ma musel veľmi dobre poznať, aby na to prišiel.

Pri tvojej knihe sa človek veľmi nenasmeje. Všetky hlavné hrdinky si nesú akúsi traumu z detstva.

Táto téma ma vždy trápila. Nie všetky deti majú rovnakú štartovaciu čiaru a niektoré si v sebe nesú hlboko ukryté traumy. Myslím, že so závislosťami rôzneho druhu sa vo svojom okolí stretávame všetci. Hnevá ma, že alkoholizmus je tolerovaný, akoby sme si neuvedomovali, ako človek pod vplyvom alkoholu pôsobí. Strach a neistotu, ktorú v deťoch ich blízky, ak to s alkohol preženie, môže vyvolať, si deti nesú so sebou po celý život.

Čerpala si z vlastnej skúsenosti dieťaťa?

S alkoholizmom som sa vo svojom okolí stretla naozaj vo zvýšenej miere. Na dedine si vypil každý. Abstinenti sú tam vnímaní dodnes ako rarita.

Čím to podľa teba je?

To je taký folklór. Ľudia tam fyzicky viac pracujú a po ťažkej práci si vypijú. A chýbajú tam iné možnosti. Na dedine máte dodnes len nejaké obchody s potravinami a krčmy.

Ale štatistiky ukazujú, že alkoholizmus už vôbec nie je len vecou mužov. Ženy pijú stále viac.

Práve preto v mojej knihe podľahnú alkoholizmu aj ženy. Ženský organizmus znesie oveľa menej ako mužský, takže na ženy má alkohol alebo akákoľvek omamná látka spravidla ničivejší účinok, čo som sa snažila ukázať aj v knižke.

Tvoja emócie však evidentne musela byť u teba silná, keď si ju zvolila za námet svojej knihy…

Áno. Mala som ako dieťa z opitých ľudí veľký strach. Dokonca až paniku. A v podstate si ho v sebe nesiem dodnes. Mám pred všetkými omamnými látkami veľký rešpekt. Ten ma možno aj chráni pred skĺznutím k akejkoľvek závislosti.

 Aj názov knihy evokuje až akési osobnostné pokánie.  

Jedna z postáv knihy má pocit, že by mala odčiniť hriechy svojich predkov, z tohto pramení aj názov mojej knihy Do neba ma nevezmú. Preto sme sa spolu s vydavateľom – pánom Marenčinom – snažili dostať na obálku aj metaforu cesty a prekonávania samého seba. Myslím si, že nikto nie je len dobrý alebo len zlý. A také sú aj moje postavy v knihe. Aj ja viem byť niekedy poriadne sebecká mrcha. Inak by som popri troch deťoch a náročnej práci asi ani nemohla písať. Bola by som zahrabaná v kuchyni a v domácnosti.

Kniha Do neba ma nevezmú od Gréty Fábryovej/foto: Gréta Fábryová

Prečo čas, ktorý si chceš vyčleniť  na seba nazývaš egoizmom? Je to podľa teba správny pohľad?

Som presvedčená, že to egoistické nie je, ale poznám dosť ľudí, ktorí takéto správanie ako sebectvo vnímajú. Vrátane mojich rodičov. Moja mama by mi napríklad netolerovala, aby som celú sobotu strávila na literárnej akcii namiesto varenia a pečenia pre svoju rodinu. Našťastie spolu nebývame pod jednou strechou, inak by som si od nej vypočula určite veľa výčitiek. A to aj napriek tomu, že moju knihu čítala a že sa jej páčila.

Nie sú egoisti tí, ktorí nám, aj keď nevedomky, berú čas, ktorý potrebujeme len a len pre seba?

Určite áno. Ale s týmto som sa už naučila vysporiadať. S ľuďmi, ktorí ma obklopujú, fungujem tak, aby sme sa vzájomne neobmedzovali, ale práve naopak, aby sme sa podporovali.

Myslíš si, že spoločnosť stále vníma ženu v pozícii „domácej“? Internet je už plný informácií, ktoré poukazujú na to, že aj žena je len človek.

Vo svojom okolí poznám len málo mužov, ktorí upratujú, varia alebo žehlia. Skôr pomôžu ženám s nakupovaním a logistikou okolo detí. Spoločnosť sa mení, ale ide to dosť pomaly. Ja som svojich synov naučila variť aj upratovať. Deliť práce na mužské a ženské vnímam ako prežitok, aj keď – kosenie trávnika im s radosťou prenechám.

Silnejú však aj hlasy mužov, že to s tou rodovou rovnosťou už ženy preháňajú. Že sa im už aj niekedy boja otvoriť dvere, aby ich neobvinili zo sexuálnej narážky.

Ja sa necítim priveľmi emancipované. Keď mi muž pridrží dvere, odsunie stoličku alebo pomôže do kabáta, vždy to ocením. Myslím, že muži sú skvelí, keď im my, ženy, umožníme skvelými byť.

Takže ženy, ktoré dnes volajú po rovnoprávnosti, nepreháňajú a nič si neprispôsobujú tak, ako im to práve vyhovuje?

Vo všetkom je potrebné nájsť tú správnu mieru. Aj v rovnoprávnosti.

Ty osobne, aké máš skúsenosti s mužmi?

Stretávam väčšinou milých a galantných mužov a tým ostatným sa cielene vyhýbam.

Doma máš manžela, dvoch synov a dcéru. Ovplyvnilo ťa to nejako? Keď muž povie, že má doma iba ženy, okolie ho často začne – akože vtipne – ľutovať.

V mojej rodine je demokracia. Keď sa práca rozdelí, každý urobí niečo a potom sa môžeme  venovať tomu, čo máme radi. Moji chlapi radi jedia, ale vedia si jedlo sami aj pripraviť. Určite to nie je tak, že by som ich prehnane obskakovala. Mám rada víkendovú atmosféru, keď sa v kuchyni moceme viacerí. Môj muž napríklad varí, ja s dcérou pečiem a synovia pripravujú  šaláty. Popri  tom sa zhovárame, smejeme, počúvame hudbu. Nikto z môjho okolia mi nikdy nevyhodil na oči, že mám priveľa detí alebo, že sú u nás doma muži v prevahe. Ale je pravda, že sa viacerí čudujú, ako všetko stíham a nikomu nenapadne opýtať sa, ako všetko stíha môj muž. Takže v tomto ľudia rozmýšľajú dosť stereotypne.

Skvelý muž, ktorý je doma rovnocenným partnerom partnerke a naopak, je často na Slovensku označovaný, že je „pod papučou“. Pričom v severských krajinách je úplne bežné a to už desaťročia, že muži sa o rodinu a všetko s ňou spojené starajú rovnako ako ženy, dokonca aj rodičovskú dovolenku majú povinnú.

Môj muž sa takýmto rečiam smeje. Ale na dedine v krčme pri pive chlapi takéto reči neradi počúvajú, to je fakt. Aj u nás je už však bežné, že muži deti kúpu, kŕmia a prebaľujú, čo generácie našich otcov nerobili. Takže ide to smerom k lepšiemu.

Máme 30 rokov od Nežnej revolúcie, máš pocit, že sa v tomto prežitom vnímaní úloh, žena ku sporáku a deťom a muž do práce, niečo posunulo smerom k rozvinutým krajinám alebo nás ten socializmus zasiahol viac, ako si dokážeme pripustiť?

Ja som mala v čase revolúcie štrnásť rokov, preto si myslím, že mňa socializmus  až tak veľmi nezasiahol. Za tých 30 rokov sme sa veľmi posunuli. Žijeme úplne inak ako naši rodičia a to je dobre. Muži sú lepšími partnermi a sú ženám väčšou oporou,  ako boli naši otcovia a dedovia, pretože sa ich rola zmenila. Myslím si, že v minulosti boli muži silnejší fyzicky, dnes sú silnejší psychicky.

Vystupujú vôbec v tvojej  knihe aj nejaké mužské postavy?

Áno, ale nie sú nosné. Sú len v pozadí, aj keď príbeh svojím konaním významne ovplyvňujú.  Na začiatku príbehu sa na scéne vyskytujú muži alkoholici, slabosi a zbabelci. Až neskôr sa objavia aj silní a čestní chlapi.

Veď si hovorila, že v tvojom okolí sú len skvelí muži…

Aby mohli vyniknúť tí silní a čestní, potrebovala som ich dať do kontrastu s tými slabými a zbabelými J.  V ďalšej knihe použijem iný princíp, aby som sa neopakovala.

Má tvoja kniha šťastný koniec?

Nie je tam typický šťastný koniec. Rozprávkový koniec by tomuto príbehu ani nepristal a hlavne, asi by mi ho čitatelia ani neuverili. Ale je tam nádej, pretože verím, že práve nádej nás drží nad vodou.

Nádej, ktorá umiera ako posledná aj vo vedeckom laboratóriu?

Presne tak. Aj vo vede sa musí veriť až do konca a vyvrátiť hypotézu môžeme, až keď to všetky experimenty jasne dokážu.

Vedkyňa a spisovateľka Lenka Fábryová na vedeckom kongrese (Gréta Fábryová/foto: archív Fábryová

V Poprade vedieš aj literárny klub. Musí to byť v dnešnej digitálnej dobe fascinujúci svet.

Ľudia, ktorí píšu alebo sa písať pokúšajú, veľmi potrebujú získať spätnú väzbu. Každý začínajúci autor chce vedieť, či oslovil čitateľa, či sa mu podarilo vytvoriť zaujímavý príbeh alebo silnú báseň. Sama som kedysi začala navštevovať rôzne literárne kluby a združenia, kde som pochopila, ako to asi funguje a na čo je to dobré. Funkčný literárny klub, teda taký, kde sa naozaj dá dozvedieť niečo relevantné o literárnej tvorbe, skutočne môže veľmi pomôcť. Pochopíte, ako vzniká umelecký text,  aký má na čitateľa účinok a najmä – overíte si v praxi, či vášmu textu alebo básni čitatelia alebo poslucháči uverili a či ho pochopili. Pretože písanie je komunikácia s čitateľom. Ak výsledok autorovho tvorivého snaženia nedokáže komunikovať s čitateľom, niekde sa stala chyba.

Ako vyzerá také typické stretnutie literárneho klubu?

Členovia klubu sa pravidelne stretávajú, čítajú si úryvky zo svojej tvorby a snažia sa navzájom si pomáhať a radiť. Autor, ktorý dokáže prijať konštruktívnu kritiku, poučiť sa z chýb ( vlastných alebo aj cudzích), je na dobrej ceste k vytvoreniu hodnotného textu alebo básne. Najlepším dôkazom, že literárne kluby majú zmysel, je úspešnosť ich autorov na literárnych súťažiach alebo pri vydávaní kníh. Ak prejdete skúsenosťou literárneho klubu, viete, že na väčšine textov a básní treba veľa zlepšovať. Bez tréningu a pravidelnosti, ako aj bez škrtania a neustáleho prepisovania, to jednoducho nejde.

To mi pripomína novinárčinu

Aj v žurnalistike sa musí veľa prepisovať a pracovať s textom, takže áno, aj budúcim novinárom môže byť náš klub nápomocný.

Vedia autori vôbec prijať kritiku a neodradí ich od druhej knihy prípadný neúspech prvej?

Každý človek by sa mal naučiť prijať konštruktívnu kritiku. Sú autori, ktorí to zvládajú horšie, ktorí chcú počuť len chválu a neuvedomujú si, že práve vecné pripomienky im môžu najviac pomôcť. Ja som sa naučila úplne odosobniť od vlastných textov. A či neúspech môže odradiť? Asi áno. Ísť s kožou na trh je veľmi ťažká vec. Na druhej strane si však myslím, že bez sebadôvery by žiadny umelec nič nevytvoril. Musí sebe a svojej tvorbe veriť.

Hovoríš, že písanie je tvrdá a poctivá práca. Ťažšia ako veda?

Sú to diametrálne odlišné činnosti, takže ich nemôžem porovnávať. Keď ich však chce človek robiť poctivo, musí vynaložiť veľa vôle, pracovitosti aj invencie. Písanie je takisto remeslo, ktoré sa treba naučiť. Tak ako do všetkého, aj do vytvárania umeleckého textu je potrebné vložiť úsilie. Neverím na talent, ktorý všetko zachráni. Talent je len malá časť, na ktorej možno stavať.

Koľko si knihu písala  a čo si cítila v žalúdku, keď si ju  dokončila?

Kniha sa rodila dlho – niekoľko rokov. Veľmi veľa som škrtala a prepisovala. Nakoniec som rukopis dala dohromady aj vďaka mojej editorke Magdalenke Mulleck. Magdalenka je prekladateľka a práve ona ma tak správne povzbudila. Vďakabohu, že mám priateľov, ktorí vo mňa veria.

Bolo ťažké nájsť vydavateľa?

Vydavateľa som oslovila intuitívne. Vydavateľstvo pána Marenčina je malé rodinné vydavateľstvo, ktoré vydáva mojich obľúbených autorov, napríklad Ivanu Dobrakovovú alebo Petra Krištúfka. U mňa bolo asi najťažšie urobiť rozhodnutie, že moje texty sprístupním a že ich budú čítať úplne neznámi a cudzí ľudia. To mi trvalo dlho. Samotné vydanie knihy už išlo pomerne rýchlo. Aj keď, ešte som na konci trochu menila záver a keby vydavateľ nemal  pevný termín v tlačiarni, možno svoje texty prepisujem doteraz. Celkovo mal môj rukopis viacero verzií. Asi takých sedem, možno aj osem. Stále sa mi videlo, že to môže byť lepšie.

Vedkyňa a spisovateľka Lenka Fábryová (Gréta Fábryová/foto: archív Fábryová

Začala si prispievať aj pre Dalito, ktoré čítajú státisíce ľudí. Toho si sa nebála?

Nemala som a nemám strach vyjadriť svoj názor. Uvedomujem si však rozdiel medzi umeleckým textom a článkom pre noviny alebo web magazíny. Zatiaľ čo vo svojich textoch si môžem úplne uletieť a nechať sa unášať dejom, pri novinárskej práci je to viac o hutnosti článku a využívaní faktov. Tento žáner ma však láka a je pre mňa výzvou. Keď píšem články, je to oveľa rýchlejšie hotové, ako keď píšem dlhší súvislejší text. Dlhé texty treba precízne vystavať, vymodelovať postavy, je to určite časovo aj psychicky náročnejší proces. Aspoň podľa mňa. Niekedy si od neho chcem oddýchnuť niečím ľahším. Keď nič nepíšem, mám totiž „absťák“.

Prekvapilo ťa, aké ťažké je sa písaním kníh či spustením portálu uživiť? A dá sa tým podľa teba uživiť?

Ja sa písaním zatiaľ uživiť nedokážem, ale aj na Slovensku existujú autori, ktorým sa výborne darí.  Napríklad Jozef Karika, Dominik Dán alebo Táňa Vasilková –Keleová. Aj za ich úspechom je skrytej veľa práce, o tom netreba pochybovať. Takže ak sa písaniu budem poriadne venovať, raz sa možno ním budem vedieť aj uživiť. Ktovie. A to, aké je to ťažké na internete, to som zistila až pri Dalito. Ľudia, ktorí čítajú všetko zadarmo si vôbec neuvedomujú, že to nie je zadarmo. Za dobrým obsahom sa vždy skrýva veľa práce. Čím viac sa písaním zaoberám, tým viac si prácu novinárov a spisovateľov vážim. Nie je to vôbec ľahká cesta. Ale po vede a klinických štúdiách sa mi už žiadna práca nejaví ako naozaj ťažká. Všade je to rovnaké : treba len napnúť sily a ísť za svojím cieľom.

Staňte sa stĺpčekárom/kou DALITO.SK



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *