Veľkonočné sviatky s roztrhnutým srdcom

Želáme si pokojné, šťastné a veselé veľkonočné sviatky. Naprieč celou krajinou, či svetom. V najlepšej viere zasielame pozdravy online s fotografiami rodín z domovov,  záhrad, chalúp, domov … s našimi rodinami.

Myslím dnes však najmä na tých rodičov, ktorí ostali úplne sami, inak.  Myslím na rodičov, ktorých deti sa nevedia vrátiť domov cez hranice a ostali tisíce kilometrov kdesi ďaleko. A keby sa im to aj nejakým zázrakom, s potvrdením o zdraví podarilo, na hraniciach ich domoviny ich ohrozí na zdraví ešte aj nezvládnutá štátna karanténa (stále hľadám krajinu na svete, okrem Číny, ktorá to robí svojim občanom tak, ako my). Na takých dnes myslím najviac.

Myslím na rodičov, ktorí stále nevedia kedy a či vôbec ešte uvidia svoje deti, vnúčatá, najbližších… Myslím na rodičov, ktorí v týchto dňoch prežívajú neskutočný strach a bezmocnosť a dobre myslené pozdravy od ich známych im srdcia a dušu krájajú na stále menšie kúsky.

Myslím na rodičov, ktorí naopak zrazu nemôžu vycestovať cez hranice za svojimi deťmi, vzdialenými tisícky kilometrov.

Myslím na rozdelené rodiny po celom svete, ktoré sa na vlastných otcov, mamy, súrodencov, deti, vnúčatá pozerajú len z fotografií a nemajú najmenšiu šancu to zmeniť. Myslím na ich totálny pocit bezmocnosti niečo ovplyvniť.

Myslím na vystrašených rodičov, ktorých deti zbierali životné skúsenosti doteraz za hranicami, kde však museli z rôznych dôvodov ostať. Často v krajinách, kde už ľudí ani nestíhajú ošetrovať. Myslím aj na ich hnev, lebo vraj to majú pochopiť a byť trpezliví. To však môže povedať len ten, kto to nezažil, tú rodičovskú cezhraničnú bezmocnosť a strach. Kto má dnes právo určovať rozdeleným rodinám ako sa majú cítiť a čo majú chápať?

Myslím na rodičov,  ale aj manželov, ktorí si v týchto dňoch len podávajú tašky cez hranicu, zamávajú si a jeden z nich sa radšej vráti tam, odkiaľ prišiel, napríklad Viedne. Aby ho nezvládnutá štátna karanténa neohrozila na živote.  

Myslím na rozdelené rodiny a na ten ich obrovský strach, ktorý už zo svojich sŕdc nikdy nevymažú. Lebo keď to raz prejde, budúce lúčenia už navždy ostanú iné, pod akýmsi rúškom neslobody. Objatia budú ešte silnejšie a sĺz ešte viac.

Myslím na susedov, ktorým deti ostali v New Yorku a práve v tieto dni čakajú prírastok do rodiny. Myslím na Zuzanu, ktorej dcéra v Londýne sa nevedela dostať k rodičom. Myslím na vystrašenú priateľku, ktorej dcéra sa nestihla vrátiť z Lombardie. Myslím na kamarátku v Austrálii, ktorá nevie pricestovať za rodičmi do Česka. Myslím na priateľov, ktorých deti majú partnerov zo Španielska, Juhoafrickej republike…, kde ostali ich naozaj už starí rodičia… Myslím na kamarátku, samoživiteľku, ktorej jediný syn sa už nedokázal dostať z USA na Slovensko…

Myslím na vás, viem čo prežívate a viem ako to bolí, ale raz to skončí a naše deti a ich rodiny, alebo naopak my, opäť sadneme do lietadiel, či áut a opäť budeme s najmilovanejšími napriek tisíckam kilometrov.

Presne týmto rodinám želám práve dnes nie šťastné, veselé či pokojné veľkonočné sviatky, ale požehnané, aby sa stal zázrak a všetko sa čo najskôr skončilo a všetci sme mohli byť opäť s našimi deťmi, či rodičmi. Aby sme už nikdy nezažívali nielen veľkonočné sviatky s roztrhnutým srdcom.