Venované rozdeleným rodinám, aby sa na ne nezabudlo

Nízkonákladovka spustila od 4. júla, po zákaze letov z dôvodu koronakrízy, svoj letný letový poriadok z Bratislavy. Aktuálne zahŕňa 8 pravidelných liniek. Už týždeň dopredu letisko slávnostne oznamovalo, že od 6.7. z Letiska M. R. Štefánika je  možné letieť aj do gréckeho mesta Solún.

A fanúšikovia blackoutu Slovenska už opäť strašia, vraj čo nesedia doma na zadkoch a ohrozujú svoju vlasť. Akoby totálne zabudli, že tisíce rodín stále nie sú kompletné. Lietadlo? To môžu byť vraj jedine nezodpovední turisti, ktorí nevedia vydržať rok bez dovolenky za hranicami.

Zdravie je, u nás doma potom všetko čo sme prežili, až po rodine a slobode. Možno je to vekom, možno skúsenosťami, možno vzdelaním, neviem, jednoducho je to tak a nech si ma dovolí súdiť kto chce, je mi to jedno. A po koronavíruse už úplne.

Akoby mnohí zabudli, koľko rodín stále nie je pre koronavírus pokope. Moja najmilovanejšia časť rodiny mi chýba. Dcérka, vnučka a ich tatino. Jedného člena rodiny som počas epidémie stratila navždy. Paradoxne nie pre koronavírus, len sa dostal do slovenskej nemocnice, kde spadol z postele a zlomil si bedrový kŕčok tak, že mu nevydržalo srdiečko.  

Dcérka s vnučkou mi neskutočné chýbajú. Tak ako deti iným mojim kamarátom. Sadla som teda do auta a urobila si „výlet na pražské letisko“, lebo ma tam vždy ovanie závan slobody, o ktorý som posledné mesiace prišla. Naposledy sme sa rozlúčili len tak ledabolo, čaute, však sa o pár dní vidíme. Nakoniec sme sa nemohli vidieť v najťažších časoch od februára.

V príletovej hale som stála pod tabuľami o príletoch. Iba za jeden deň ich boli tri plné obrazovky. Postupne pribúdali a ubúdali lety, akoby sa tam vo svete nič zvláštne nestalo. Aj tak sa vedenie letiska už nechalo počuť, že do normálu sa vrátia najskôr v roku 2023. Mne to však už v nedeľu po víruse pripadalo, akoby sa s letmi vrece roztrhlo.  

Nie, nevystupovali však z lietadiel prevažne „nezodpovední turisti, ktorí prišli ohroziť spoluobčanov“.  V príletovej hale čakali prevažne vyľakaní rodičia, súrodenci, otcovia, matky, manželia, manželky, deti, vnúčatá, starí rodičia…, ktorí sa dlhé mesiace strachovali o milovaných.

Na svoju španielsku lásku čakal aj Angličan, ktorý celý čas jemne hladkal slnečnicu. Vrúcne objatie a dojatie opäť spojeného páru neprežila.

Priletela aj Češka, na ktorú čakali rodičia, (asi) súrodenci, kamaráti aj priateľ. Všetci vo farbách štátnej trikolóry a s ampliónom, do ktorého na celú halu oznamovali, že sa konečne z Madridu vrátila ich milovaná Katka. Na celú halu jej recitovali básničku, ktorú napísala jej milujúca rodina. Objatia a slzy šťastia nemali konca. Čakali a vzlykali aj Slováci. Bol to veselý aj smutný pohľad zároveň.

V príletovej hale sa otváralo prosecco aj šampanské, spievali národné piesne, plakali malí aj veľkí, muži, ženy aj malé deti. Už dávno som toľko lásky necítila na pár metroch štvorcových. Toľko šťastia zo slobody v oblakoch, a tak je to správne.

Aj ja potrebujem nádej, že čoskoro budem aj ja stáť pod tou tabuľou s príletmi a sledovať, ako sa otvárajú dvere pred cestujúcimi. Lebo nie, Slovensko nie je pre Nórsko „žiadaná nevesta“. Je stále nebezpečná.

Sú hrdinovia, ktorí to vraj vydržia aj bez rodín, keď ide o zdravie, že deti ich tak milujú, že ich neohrozia. Ja taká hrdinka nie som, neviem, možno sa milujeme ešte viac, neviem, možno a podľa toho, čo som videla na pražskom letisku, nie som zďaleka jediná. Každý sme iný, každý jednotlivec s vlastnými citmi a emóciami. Ži, ale nechaj žiť a ja budem žiť, až keď milovaných objímem. Kto si dovolí súdiť tú či onú rodinu a určovať veľkosť jej sily?

Tak len, aby sa nezabudlo, že ešte obrovské množstvo rodín nie sú pokope, čo nie je normálne a ani správne.  

Pozerala som na uplakaných ľudí a myslela som na Braňa, ktorý sa v ten deň snažil dostať k svojim deťom a manželke do USA. Myslela som na kamarátku, ktorá stále nevidela svoje dieťa, ktoré sa nevie dostať z Londýna. Myslela som na Zuzku, ktorej sa už potom všetkom nechce dcéra z Londýna ani vrátiť na Slovensko. Myslela som na všetkých kamarátov, ktorých rodiny sú ešte stále roztrieštené po celom svete. Mnohí z nich neovoňali ešte ani novonarodené vnúčatá a stále nevedia, kedy… Myslela som na známych, ktorých deti už mali zakúpené letenky, ale pre obštrukcie slovenskej strany neprileteli a stále nevedia kedy.

Nie, rozpadnuté rodiny, to nie je normálne, to normálne nie je, najmä tak dlho v takých ťažkých časoch.  

Tak len, aby mnohí nezabudli, že tu vôbec nejde len o dovolenky, ale o to, že mnohé nielen slovenské rodiny ešte stále nie sú kompletné, keď už niektorí spoza záclon opäť volajú po zatvorení hraníc.

Venované rozdeleným rodinám, na ktoré mnohí už zabudli.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)