Stĺpčeky

Vianoce v Cihelne, Paulína a diplomovka

Celé roky si doma hovoríme, že na Vianoce pripravíme všetko tak, že 24. decembra ráno už iba zaľahneme pred televízor a budeme čakať na Ježiška. Tohto roku sa nám to po dlhých rokoch konečne podarilo. Tri oriešky pre Popolušku sme však opäť nevideli. 

Ležali sme celý deň, až nás z toho chrbty boleli. Prevaľovali sme sa z boka na bok a sledovali jednu rozprávku za druhou. Byt rozvoniaval jedlom. Prisľúbili sme si, že o rok kúpime radšej starú dobrú klasiku, smrek alebo borovicu, aby voňal aj stromčekom, nechytala sa totiž ani sviečka z drogérie. Doobedie sme pretelefonovali s rodinou a priateľmi, ktorí nemohli byť s nami.

Podvečer sme sa začali parádiť na štedrovečernú večeru v meste, presne o osemnástej hodine. Tajne sme dúfali, že sme v rodnom meste nezabudli nič. Zvládla som všetko, večerné slávnostné šaty až po zem, aj vhodné doplnky, až na tie sponky. Obyčajné sponky, ktorými som si mala pripnúť červenú vianočnú ružu do vlasov. Čím viac som sa snažila vymyslieť náhradné riešenie, tým viac sa strácal môj dokonalý účes.


Výbuch na hlave čoraz viac naznačoval, že v reštaurácii nebudem najkrajšia, ale minimálne najpodivnejšia. Zápasiť s ružou som prestala až v momente, keď má spotený, inak trpezlivý manžel, už v obleku a kabáte upozornil, že v Prahe držia objednaný stôl maximálne 15 minút a v poradí naň čakajú ďalšie desiatky. Pri predstave, ako vo večernej róbe stojím na vianočných trhoch na Karlovom námestí s klobásou v ruke, som si zopla vlasy do chvosta a vianočnú ružu zahodila. Šaty zaviazala do veľkého uzla, aby som sa o ne nezabila skôr, ako docupitám k objednanému stolu a vyrazili sme do vianočnej Prahy.

Kráčali sme ruka v ruka po tichom sídlisku. Zvedavo som pozerala do okien, či nezahliadnem trochu súkromnej vianočnej atmosféry. Zazrela som susedov,  zatiaľ bezdetný manželský pár, ako postupne nosia darčeky pod stromček… bolo to veselé, lebo domáca pani, sa ako malé dieťa, snažila pri stromčeku vyhnúť manželovi, veď darčeky nosí Ježiško….

Praha 24. 12. 2018 o 15,00 hod/foto: Dalito.sk

V tom na ulici zaznel nahnevaný až zúfalý hlas: „Prestaň robiť zlú atmosféru ešte aj na Vianoce!“ Zrelá pani, možno so sestrou, pomáhali starej pani o dvoch barlách do auta. Bolo jasné, že ju vezú niekde na štedrovečernú večeru. Starenka bola naozaj mimoriadne nepríjemná. S manželom sme sa zamysleli, akí asi budeme my dvaja v jej veku. Spomenula som si na veľké „nemilované deti“, ktoré by svojich rodičov chceli mať aj pri stole, ale tak im svojim egoizmom a zlobou ničili a stále ničia  život, že sa riziku pokazených Vianoc radšej nevystavia. Myslela som na „nemilované deti“, ktorým rodičia nikdy nehovorili alebo zabudli hovoriť, mám ťa rád…

Ešte nikdy som nevidela také prázdne metro. Zapochybovala som, či to bol dobrý nápad, ísť do mesta priamo na Vianoce, keďže aj tak máme doma všetko pripravené.

Pražské metro 24. 12. 2018 o 17,10 hod/foto: Dalito.sk

Vo vlaku, postupne smerom k centru, pribúdali túliaci sa mladí aj starí. Prevažne turisti, Rusi, moslimovia, ale aj Španieli, pre ktorých je 24. december ešte bežný pracovný deň. Pristupovali ľudia s taškami s darčekmi, či takí, ktorí išli  do práce alebo z nej.  Vo vagónoch cestoval celý svet.

Mnohí sa objímali, prejavovali si lásku, úctu aj náklonnosť, držali sa za ruky… Niektorí sedeli zamyslene sami.


Vianočná Praha bola nádherná. Za ruky sme sa predierali turistami na Karlovom moste, ktorých bolo o niečo menej. Bojovala som s dlhou róbou a dúfala, že si ju neroztrhám skôr, ako mi manžel odsunie stoličku v reštaurácii (neodsunul, nikdy som nepísala, že je dokonalý). Bránil sa však tým, že to mala urobiť dáma z recepcie, ktorá nás usádzala v reštaurácii na miesta. Ako takmer vždy, mal pravdu.

Vianočnú prechádzku cez most do Hergetovej Cihelny sme si predstavovali pôvodne tak, že most bude prázdny, bude romanticky snežiť a my budeme počúvať sneh pod nohami. Nič z toho sa nestalo, ale romantické to bolo aj tak.

Do kroku nám veselo, vďaka opitým bezdomovcom, vyhrávala Internacionála, ktorú sme na Vianoce nepočuli už viac ako 30 rokov. Keď som ju započula, takmer sme sa s manželom pohádali, že nedokážem „spravodajsky vypnúť“ ešte ani na Vianoce. Nakoniec musel priznať, že horšie počuje a je najvyšší čas, aby už vyhľadal lekára.  Prvú manželskú vianočnú škriepku som vyhrala!

Prechádzali sme tesnými uličkami, na ktoré vrhali tiene adventné sviece z okien.  Cez okná barov a reštaurácií bolo na stoloch vidieť vyprážané rezne, aj ryby, pečené kolená aj vepřo, knedlo, zelo. Každému podľa chuti, celý svet tu oslavoval Vianoce a hodoval. A moslimovia? Tí sa len usmievali na čiapkach so sobími parohmi.

„Ja som pre tú nešťastnú ružu zabudla doma darček pre Paulínu!“ Vykríkla som sklamane tesne pred našou reštauráciou. Paulína bola úžasná čašníčka, ktorá nás s našimi priateľmi obsluhovala v Cihelne v lete.  Jej ľudskosť nás už vtedy oslovila natoľko, že som jej pripravila balíček s domácimi koláčmi zo Slovenska.  Nevedela som, či bude chúďa pracovať aj na Vianoce, ale chcela som byť pripravená. Robila, dokonca aj prvý sviatok vianočný. „To si celá ty, takmer vždy vygeneruješ pred odchodom stres, už poď, zasa kvôli tebe meškáme,“ snažil sa ma „upokojiť“ manžel.

Paulína pracovala. Všimli sme si ju okamžite, aj keď nás usadili mimo „jej rajón“.

Pri prvej príležitosti som za ňou vybehla. Spoznala nás takmer okamžite. Úprimne sme sa objali, veď sú Vianoce a prehodili množstvo milých viet o tom, ako sa máme a aké mala ona a jej kolegovia Vianoce deň predtým. Vďaka nej, aj jej kolegom, sme sa naozaj na večeri cítili ako doma.


V reštaurácii sme zažili rodinnú až romantickú vianočnú atmosféru s výhľadom na Karlov most. Reštaurácia praskala vo švíkoch. Všetci krásne oblečení a naladení. Rodiny s novorodencom, aj dospelými deťmi. Ich partnermi aj vnúčatami, rodiny z celého sveta pod dohľadom úžasného personálu, ktorý pre prácu mal Vianoce doma o deň skôr, ako my ostatní, ich hostia.

Hercegova Cihelna 24. 12. 2018 o 22,15 hod/foto: Dalito.sk

Vďaka vám všetkým, celému personálu, ktorý nám vytvoril nezabudnuteľné vianočné chvíle. A vďaka aj za fantastické vianočné menu, aj za ochotu, nekomplikovať mi život bezlepkovou diétou: „ Vy si vyberte, my vám všetko pripravíme tak, aby to bolo bezpečné a nemuseli ste dnes nič ohľadom celiakie riešiť!“ Povedal mi pán čašník a pre mňa to bola jedna z najkrajších viet večera.

A tá vianočná ruža vo vlasoch? Absolútne nechýbala. Vraj, vraj som bola pre manžela krásna aj bez nej. Sedel tam, proti mne, v dokonalom obleku a bola som nesmierne pyšná, že patrí mne. Ani neviem ako sa to stalo, ale normálne som mu po takmer dvadsiatich rokoch manželstva vyznala lásku. No a čo! Neprotestoval. Čo už, už som raz taká, čo na srdci, to na jazyku.

Mám ťa rada, ľúbim ťa, milujem ťa, hovorím veľa a nehanbím sa za to, nehanbím sa to povedať nikomu, a moji blízki to vedia. Týchto slov nikdy nie je dosť. Že mami?

Keď si čašník všimol, že mi po líci steká slza, ubezpečila som ho, že ma manžel doma nebije, ale spomíname na nášho psa, ktorý nás už opustil.

Boli to naše najkrajšie Vianoce! Tak, ako to hovorievame každý rok. Vďaka Vám všetkým, ktorí ste nám v tom pomohli, vďaka Vám aj vašim kolegom Paulína! Nech vás všetko zlé obchádza!

P.S. Darčeky sme si rozdali po návrate takmer pred polnocou. Tak, ako som už písala, nič závratné, lebo to s nimi už nepreháňame. Aj keď, ten elektrický spinkovač Ježiško nezohnal menší, takže mám doma priemyselný. Manžel sa bráni, že je to normálny, kvalitný a výkonný spinkovač… A čo ma najviac potešilo? To, čo ma najviac rozosmialo. Ježiško mi priniesol originál diplomovej práce manžela, aj s jeho prehlásením, že nejde o plagiát ani falzifikát.


P.S. Zobudili sme sa pod stromčekom až o pol štvrtej ráno, ešte v róbe. Boli to krásne Vianoce!

Môže vás zaujať:

List Ježiškovi posielam už v lete, už roky



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *