Blogy

Vlak je preč a stanica je prázdna, žneme, čo sme 20 rokov siali

Majstrovstvá sveta (MS) juniorov v hokeji sa pre Slovensko skončili.  Slovensko obhájilo svoje minuloročné výsledky. Zostalo na pozícii, kde dlhodobo patrí. A tento rok môžeme ďakovať osudu, že sme mali v skupine Kazachstan a nie Nemecko… Existenčný zápas sme zvládli. Nie síce rozdielom triedy, ale zvládli.

Realita je krutá, naše zápasy boli bez šťavy (ak nerátame prvú tretinu, resp. prvých 8 minút v našom poslednom vystúpení na MS proti Kanade, kde sme hrali 5 minút v prevahe o 1 hráča). Srdce slovenského fanúšika plače. Lebo nech sú naše výsledky akékoľvek, Slovač hokej miluje. Už nečakáme medaile, ani výrazné výhry, stačí nám a začíname túžiť, aby sme v reprezentačnom drese videli „bojovné výkony a srdiečko“. Ale to už dnes v žiadnom športe nestačí, lebo bojovný výkon a srdiečko majú aj ostatné reprezentácie… 

Naši 20-roční hokejisti neuspeli. Zaostávali (až na pár výnimiek) za svojimi rovesníkmi vo všetkých hokejových činnostiach. A na sociálnych sieťach sme mali hneď niekoľko vinníkov: hrajú deti zbohatlíkov, tréner Petrovický nemá skúsenosti, Šatan nezvláda vedenie hokeja… Takže pekne po poriadku.


Nie je pravdou, že dnes hrajú hokej len deti zbohatlíkov. Hokej hrajú a vôbec športujú deti, ktorých rodičia ich k tomu vedú. Športujú deti, ktorých rodičia si na deti urobia čas a k športu ich motivujú.

Áno, niekto má viac peňazí a niekto menej, od toho sa odvíja, na akom aute sa deti na tréningy presúvajú, aké majú kopačky, korčule, hokejku, ktorý kemp navštívia a kde si za peniaze môže zdokonaliť svoje zručnosti. Ale globalizovať, že športujú len deti zbohatlíkov je mylná predstava. Je to hlúposť.

Hokej nehrajú len deti „zbohatlíkov“

Dieťa sa nerozhodne samo športovať, ak ho k tomu neprivedie rodič. Dnes bohužiaľ nedostáva základy pohybovej aktivity na školách, toto je aj jeden z vážnych dôvodov, prečo deti nemajú takú pohybovú výbavu ako kedysi: zmizol šport aj kvalitná telesná výchova zo škôl a bohužiaľ aj z ulíc. Dnes je hlavnou hybnou silou športu u nás rodič. Ak sa rodič nerozhodne, že jeho dieťa bude športovať, nikto iný to za neho nevysupluje.

Takže, ak chceme, aby sme k športu pritiahli viac detí a mladých ľudí, musíme sa stať ambasádorom pohybu, každý jeden z nás. Ak chceme byť ako rodičia konkurencieschopní internetu, musíme naše deti rozhýbať. Veď športové súťaženie dáva dieťaťu zábavu, prináša mu nových priateľov. Musíme začať apelovať na školy, aby skvalitnili telesnú, musíme prestať ospravedlňovať naše deti, prečo nemôžu športovať. A ak to niektorí rodičia robia, patrí im za to vďaka a nie večné klišé, že dnes hrajú hokej len deti „zbohatlíkov“. Nie je to pravda.

Chybu robí celá naša spoločnosť. Mnohí sme skazení a amorálni. A všetko sme sa naučili riešiť cez konexie, aj preto majú niektorí rodičia pocit, že keď už k tomu športu dieťa privezú a finančne sa na rozvoji svojho syna a dcéry spolupodieľajú, môžu manažovať trénerov, či robiť si nároky na klub. Ak to tréner, či klub prijmú, stávajú sa vinníkom. Všetci sme v tomto prípade vinní. Rodič je dnes pre športové kluby partner, ale v žiadnom prípade si nemôže klásť podmienky a robiť si nároky na uprednostňovanie svojho dieťaťa pred ostatnými.  Je to zlý signál pre všetkých, najhorší pre naše vlastné dieťa.


Prestaňme šport deformovať

Kedysi bol práve šport merítkom usilovnosti, prekonávania samého seba, siahania si na dno svojich síl. Bol to práve šport, ktorý vychovával z našich detí charakterných a ambicióznych ľudí. Vráťme športu tento atribút. Prestaňme ho deformovať. Skúsme si zadefinovať v rodinách, prečo má náš syn, naša dcéra športovať. Skúsme si zadefinovať, čo znamená tolerancia, morálka, nároky, očakávania a čo je cieľom nášho bytia všeobecne. A zistíme, že tak ako nemôžeme zlodejinu, konšpirácie a mafiánske praktiky vystáť v živote, tak ich nemôžeme prinášať do športu. Ináč sme všetci vinní. Nielen nemohúci hráči, tréneri, hokejové vedenie v tejto krajine…

Vraj najlepší

Je pravdou, že s mládežou by mali pracovať tí najlepší tréneri. Mali by ich naučiť všetko a pripraviť ich na veľký hokej. To by mal byť cieľ športových klubov. Všetkých. Je to naozaj tak? Budem chvíľu hovoriť za hokej.

V hokeji to tak nie je. Kluby už dávno nevenujú energiu deťom a mládeži. A čím väčší klub s väčším renomé, tým je to u nás horšie. Načo by sme vychovávali hráčov? Veď všetci chcú hrať neskôr v Trenčíne, Nitre, Bystrici, Košiciach, na Slovane… Hráči prídu sami, prípadne si ich kúpime. Načo pracovať a sústrediť sily na výchovu? Je to zdĺhavé, stojí to peniaze a koooopec energie.

Cez túto filozofiu sme sa dostali až tak ďaleko, že dnes sú naše hokejové súťaže také slabulinké, že ak chcete šikovnému hráčovi pomôcť, posúvame ho do vyšších vekových kategórií, lebo vo svojej sa nevie rozvíjať. Keďže sa nám to premnožilo a súťaže sú stále slabšie, schválime si, že „ostaršovať“ sa môže len obmedzene, aby sme zasa úplne neuleteli…

Ale v zahraničí, kde sa nebijú s kvalitou a kde majú prepracovaný jasný systém ako šport rozvíjať, musí byť dieťa sakramensky dobré, aby ho niekto posunul k staršej kategórii na základe výkonnosti. O tom, ako to u nás funguje, respektíve nefunguje, by som mohla písať na pokračovanie. Ale nechcem.


Povedzme si pravdu: Kráľ je nahý

Roboty v klube je dosť. Chcem iba zhrnúť všetky diskusie na sociálnych sieťach počas smutných MS juniorov, kedy sa už ani jasnejšie nedá nevidieť, že Kráľ je nahý.

Hokejoví nadšenci, experti, hokejisti, bývalí hokejisti povedzme si pravdu: 20 a možno aj viac rokov tu kašleme na poctivú drinu, kluby prestali poctivo pracovať, tréneri sa nevzdelávajú, zaspali sme dobu. Vlak nám ušiel. Hokejový určite. Slovenský hokej je na kolenách, lebo sme nezachytili trend. A útechou v tomto prípade nie je ani fakt, že tak vyzerá celý slovenský šport. Že ak sa vyskytne trošku šikovný športovec, musia nám ho dovychovať buď rodičia (individuálne športy), alebo ho vytlačíme do zahraničia, lebo my to NEVIEME. Z rôznych dôvodov, ale nevieme.

Zlyháva naša spoločnosť

Aby som plynule prešla na ďalší problém, zhrňme si dôvody, prečo u nás výchova športovca, hokejistu nefunguje: zlyháva naša spoločnosť, teda my všetci, lebo žijeme v nemorálnej spoločnosti a praktiky z denného života si prenášame aj do športu, okrem toho, že sme zamorení a špinu máme zažranú do špiku kosti.   Zlyhávajú kluby, ktoré dnes nepripravia hokejistu na vrcholnú kariéru, lebo to nie je pre nich rentabilné,  je to málo pohodlné, je to náročné.

Zďaleka výpočet chýb nekončí. Ideme ďalej. Po novembri 89 sme zistili, že šport je vo svete vážny biznis. A hoci sme prestali produkovať kvalitných športovcov, snažíme sa cez vrcholné podujatia, akým MS juniorov sú, ukazovať a zvyšovať cenu aj menej zdatným chlapcom. Ak by sme takto chceli pomôcť 1-2 chlapcom, nech sa páči, ale 1 až 2 hráči nám nemôžu predať celý tím.

Pomýlení agenti


Hráčski agenti by mali prestať chodiť do šatní a za trénermi a ponúkať im hráčov, ktorí sa ináč nevedia presadiť. Ak agent podpíše hráča a chce mu v jeho kariére pomôcť, mali by si vyberať kvalitu a nie kvantitu. Mal by investovať do hráča a posunúť ho na kvalitné kempy, prípadne mu zabezpečiť individuálne tréningy. Potom nemusia umelo tlačiť na trénerov, aby sa v nominácii objavili „ich kone“.

Aj u nás fungujú agentúry a akože agenti, ktorí to robia. Ovplyvňujú nominácie a robia to zle. Deje sa to a nemali by sme pred tým zatvárať oči. Existujú prípady a konkrétne mená, kedy sa hráči na MS neobjavili len preto, že rodičia nepodpísali „odporúčaného agenta“. A prípadov pribúda.

Zlatí chlapci

Od nastupujúcej generácie Zlatých chlapcov na trénerských postoch neočakávam trénerské skúsenosti. Lebo ich nemajú. Očakávam, že hokeju vrátia to, čo od neho dostali. A napríklad, že zastavia túto deformáciu hokeja. Čas už nemáme, hokej ho už nemá, treba konať okamžite.

Okrem umelého pretláčania aj menej talentovaných hráčov cez agentov tu máme aj ďalší nešvár: predstavu, že syn hokejistu zdedil všetko po svojom otcovi a je vytlačený  do reprezentácie len na základe mena. Deje sa to a nie je to správne. Meno otca nemôže byť handicapom pre možno budúceho hráča, ale určite nie ani vstupenkou.  Rovnako, ako by nemali byť umelo tlačení do reprezentácií hráči podľa klubovej príslušnosti.

Vraj som problémom hokeja

Na jednom z mnohých hokejových sedení som sa dozvedela, že začínam byť problémom slovenského hokeja, lebo mám priestor v médiách a rodičia sa vyhrážajú, že ma budú kontaktovať, aby som napísala toto a ono…  Neviem, či som problémom len slovenského hokeja. Ja som problém aj sama pre seba. Lebo som taká. Keď sa do niečoho pustím, snažím sa to robiť poriadne. Milujem hokej, ale nikdy som ho nehrala. K hokeju som sa dostala ako nespokojná mama, spolu s ďalšími nespokojnými rodičmi, keď sme pred 15 rokmi založili súkromnú hokejovú školu, lebo to klub flákal. Mali sme výsledky a na základe mojich skúseností som dostala ponuku z klubu, ktorý mal problém. Výzvu som prijala.

V Trnave som druhú sezónu a musím priznať, že pracovať pre slovenský šport je ťažké. Mám okolo seba skvelých trénerov, ktorí sa neboja prejaviť svoj názor, pozorne ich počúvam. A oni zasa počúvajú mňa. Keďže som hokej nikdy nehrala, z Česka za nami jazdí Luděk Bukač, s ktorým som sa zoznámila, keď sme začali do Prahy na tréningy jeho školy chodiť kvôli názorom pána Bukača staršieho asi pred 12-13 rokmi. Milí ľudia, skvelé hokejové prostredie, kde je prvoradé vaše dieťa, teda nádejný hráč. A takéto prostredie sa snažím vytvárať v Trnave.

Aj sa hádame, aj to nie je vždy jednoduché, aj musím nutne narážať na rodičov, ale snažíme sa. A pomalými krokmi sa snažíme robiť veci ináč. Obrovským problémom sú pre náš klub financie. Dĺžime za autobusy, dĺžime ľuďom, ktorí nám pomáhajú pri zápasoch, dĺžime našim hráčom, ktorí u nás hrajú 1. ligu seniorov. Dokonca dĺžime za štartovné, ktoré nás oprávňuje hrať slovenské súťaže…  Je to náročné a zložité, ale navzájom si veríme a káru ťaháme dopredu. Lebo hokej milujeme a chceme spoločne ukázať, že poctivou dennou prácou môže aj futbalové mesto Trnava ponúknuť slovenskému hokeju kvalitu.

Deti neprinášajú peniaze

Práca s deťmi a mládežou je behom na dlhé trate. Neprináša peniaze, len samé investície. Ale my veríme, že sa nám to podarí. A patrí k tomu aj poukazovanie na chyby. Nikdy sa veci nepohli dopredu, v akejkoľvek oblasti života, ak sme neeliminovali chyby. Nesnažím sa len kritizovať, snažím sa prinášať riešenia a pracovať pre vec. A hoci mi to často spôsobuje problémy, snažím sa ich prekonávať.

Takže problémom slovenského hokeja sme všetci, ktorí sme ticho, neriešime otázniky, nepoukazujeme na chyby a nepomenujeme ich. A sme na začiatku: musíme zmeniť naše okolie, svoje správanie sa v spoločnosti, aby sme boli vôbec schopní priniesť zmenu do športu. Náš hokej upadá, teda už úplne upadol, ak ho chceme postaviť na nohy, musíme zmeniť všetko. V prvom rade náš prístup k nemu. Nikdy, ale naozaj nikdy nemôžeme nikomu a ničomu robiť to, čo nechceme, aby bolo aplikované na nás. Ak pochopíme túto jednoduchú vec, vyhrali sme. Ak nie, na úspech v hokeji, v športe  zabudnime. Budeme svedkami len individuálnych víťazstiev, ale ako spoločnosť sme zlyhali. S multifunkčnými halami, ihriskami a telocvičňami, či bez nich… 

Záver

Slovenský hokej je v koncoch. Potrebuje ako garantov novej cesty Zlatých chlapcov. Zabrať musí každý jeden z nás. Musíme zmeniť naše myslenie, aby sme zmenili veci okolo seba. Aj prístup k športu.

Šípková Ruženka, rozumej kluby, by sa mali prebrať a začať pracovať. Hokejista nevyrastá v reprezentácii, do reprezentácie má ísť to najlepšie, čo vyprodukujeme my. Zo začiatku nám môžu najväčšie talenty dopilovať v zahraničí, ak ich ešte niekto bude chcieť.

Miro Šatan a spol. by mali začať tlačiť na návrat riadnej telesnej výchovy na školy, najmä 1.stupeň. V tejto otázke by sa mohli spojiť s ostatnými vplyvnými športovými zväzmi. Okamžite eliminovať vplyv agentov a agentúr na hokej. SZĽH by malo aktívnejšie vzdelávať trénerov, rozhodcov a možno aj funkcionárov.  Vrátane reprezentačných trénerov. Reprezentační tréneri by sa mali vážne začať zaoberať skautingom a aktívne sa zapojiť do klubových tréningov. Spoznajú tu chlapcov a v niektorých kluboch sa môžu niečo aj naučiť.  Vlak je preč a stanica je prázdna.



Komentáre (2)
  1. Igor píše:

    Pekne napísané až na nejaké veci z ktorými nesúhlasím, deti na prvom a druhom stupni športujú a práveže sú začlenený do športu len problém je ten že nie sú v športových kluboch a to je presne výsledok deformácie športu, rodičia neveria klubom a veľakrát majú veľmi zlé skúsenosti s klubmi.
    Vytratil sa hlavne zmysel športu a tou je radosť, všade chcú len samé výsledky, tlačí sa bohužiaľ výsledkami od útleho veku. Deti to mnohokrát odrádza a aj rodičov
    Rodičia to je úplne obzvlášť kapitola sama o sebe, pretekajú sa namiesto detí mnohokrát závidia jeden druhému a hneď chcú výsledky, preto je tu ťažko pracovať a tu je jeden dôvod prečo tréneri utekajú a nemajú mnohokrát síl sa venovať deťom lebo sa viac venujú ospravedlňovaniu a vysvetľovaniu rodičom prečo jeho dieťatko nie je najlepšie a prečo nehrá… Pokiaľ sa nestiahnu a nezačnú veriť trénerom tak to bude veľmi tažké, mnohokrát kluby pristanú na hru rodičov a preto tam je dôvod že deti odchádzajú a rodičia ich v tom podporia.
    Je to veľmi ťažká debata a ťažké bude nájsť východisko preto Vám držím palce a mnoho síl
    PS: je tu ešte veľa faktorov len to je na dlho ???

  2. Delton píše:

    Ludia to ale nemyslelo tak, ze sportuju iba deti zbohatlikov ale ze deti zbohatlikov hraju v reprezentaciach.

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *