Stĺpčeky

Vnímať súvislosti je pre všetkých životne dôležité

Včera som si išla zacvičiť. Prvý raz po korone, lebo štúdio, ktoré navštevujem, už dokázalo splniť podmienky uvoľňovacích opatrení a mohlo konečne otvoriť. Venujem sa už dlhé roky joge, lebo toto cvičenie mi dáva presne to, čo potrebuje nielen moje telo, ale aj moja duša a uponáhľaná myseľ.

Počas trojmesačnej absencie som si zvykla zacvičiť aj doma. Veď už skoro všetky ásany (jogové polohy) aj dychové cvičenia ovládam a ide hlavne o ich časté precvičovanie a vyšperkovanie pravidelným tréningom. Aj som sa už párkrát zamyslela, či ešte vôbec potrebujem chodiť na kurzy a platiť za lekcie, ktoré z časti predebatíme, a ktorých tempo často zvoľňujeme pre fyzické hendikepy jednotlivých účastníkov kurzu.

Ale včera som na to prišla. Potrebujem také lekcie. Ešte áno. Nielen preto, že tam vždy získam nové informácie, ktoré sa pri domácom cvičení nedozviem, ale aj preto, že sa na každej hodine naučím pozerať na svet trochu inak. Tolerantnejšie a komplexnejšie.


Keď sa „zdržiavame“ kvôli tým slabším, zakaždým si uvedomím, aká som šťastná, že mám telo dostatočne ohybné, aby som si dala rady aj s ťažšími pozíciami. Že ho nemám úrazmi a nehodami dokaličené tak, že sa do niektorých jogových polôh ani nedokážem dostať. Že som ešte dosť mladá na to, aby mi nič nebránilo hýbať sa ako potrebujem.

A len sa vždy utvrdím v tom, že joga je skutočne pre všetkých a v každom veku. Každá telesná indispozícia totiž prinúti človeka nájsť si svoju vlastnú ásanu, ktorá mu prinesie rovnaký úžitok, hoci sa do nej poskladá po svojom.

Na každej lekcii sa utvrdím aj v tom, že cvičenie nemusí byť vždy o súťažení, porovnávaní sa a prekonávaní svojich fyzických možností. Práve naopak. Môže byť aj o rešpektovaní svojho tela, svojich možností, svojho tempa a individuality, o načúvaní sebe samému a nasledovaní svojich potrieb. O možnosti spojiť sa so sebou, spoznať sám seba aj uprostred skupiny ostatných inak vnímajúcich, inak cvičiacich a inak sa prejavujúcich ľudí. Kde všetci robia to isté, ale každý to robí inak. A pritom to každý robí dobre, najlepšie ako vie a tak ako sám potrebuje.  

A zrazu sa všetky obmedzenia začnú javiť ako nové možnosti, otvoria sa nové obzory a celé to naberie iný rozmer. Hoci tomu všetkému už dostatočne rozumiem, ešte stále mi to treba pripomínať. Ešte stále potrebujem „učiteľov“, ktorí mi zakaždým ukážu, že svet je plný inakosti, aby nás učil tolerancii, rešpektu a najmä vďačnosti.

Včera sme sa hneď na úvod po srdečnom zvítaní rozdebatili a lektorka sa každého z nás opýtala, čo nás čas v odlúčení počas korony naučil.

Priznám sa, že ma touto otázkou zaskočila. Teda skôr jej formuláciou. Určite som počas korony veľa nového zistila. Nielen o ľuďoch, ale aj o sebe. Ale čo ma korona vyslovene naučila, na to som okamžite odpovedať nevedela.


Jedna spolucvičiaca však zareagovala hneď: „Mňa tento čas naučil čakať.“ Druhá takmer súčasne povedala, že ju naučil trpezlivosti. Tretiu vraj naučil piecť chleba. A vedľa mňa ležiaci večne uponáhľaný kontrolór sa priznal, že sa naučil prijímať, lebo pochopil, že ani ako top kontrolór nedokáže mať nad všetkým kontrolu.

Aj ma na chvíľu zamrzelo, že som nedokázala svoje vnemy takto pekne zhrnúť a vyjadriť. Možno preto, že som sa toto všetko musela naučiť ešte pred koronou, nie počas nej. Tá ma už len utvrdila v tom, čo ma naučili aj lekcie jogy.

Že učiť sa pokore, trpezlivosti, vedieť čakať a prijímať, žiť vedome a vnímať súvislosti je pre nás všetkých životne dôležité, bez ohľadu na dobu, v akej žijeme, či v akej sa momentálne nachádzame. Všetko zlé vždy so sebou prináša aj niečo dobré, len si to musíme zakaždým uvedomiť a chcieť to nájsť.

Čas v odlúčení niekomu niečo priniesol a niekomu niečo vzal. Záleží na tom, kto ho ako prežil, čo počas neho pochopil a čomu sa priučil. Aj mňa nakoniec predsa len niečomu naučil – naozaj milovať, ale to už je iný príbeh.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *