Šport

Vráťme nášmu hokeju srdce a vášeň

Majiteľka portálu DALITO Lucia používa metódy, ktorým celkom nerozumiem. Ako novinárka som totiž odchovaná na písacom stroji Consul, takže nejaké štatistiky a čítanosť a návštevnosť stránky mi nič nehovoria. Ale podľa týchto jej podivných praktík prišla na to, že moje stĺpčeky čítate, len keď píšem o politike alebo hokeji. Tak sa vzdávam a budem písať o tom, čo chcú ľudia čítať. DÁM TO!

Som nesmierne poctená dôverou hokejových fanúšikov. Po tom, čo sa za posledné dva roky pri draftoch NHL popísalo o súkromnom projekte Hokejová škola Svišť ,  o partii rodičov, ktorá vychovala hokejistov ako Ružička, Fehérváry, Krivošík, som si v nejednej diskusii  prečítala, ako teraz bude hokejistov chŕliť Trnava, lebo som tam začala pôsobiť v hokejovom klube. Ďakujem za dôveru, ale úprimne a bez mučenia sa musím priznať, že je to ťažšie, ako som si myslela… Na Slovensku v športe dobrá vôľa totiž nestačí.

Mylne som sa celé roky domnievala, že najväčšou brzdou celého hokeja  je  u nás SZĽH, teda hokejový zväz. Áno, fungovanie SZĽH má svoje rezervy, má svoje nedostatky, ale musím konštatovať, že veľkou brzdou pre rozvoj a zmeny v hokeji sú samotné hokejové kluby a ich fungovanie.  Až na malé výnimky, a naozaj ich nie je veľa, fungujú kluby ako výpalnícke organizácie. Napriek skúsenostiam mnohých trénerov a funkcionárov sledujú len svoje úzke klubové záujmy. Mladý hokejista je len tovar. Jeho záujmy a výchova nie sú podstatné.


Od môjho príchodu do Trnavy prízvukujem rodičom (ktorí dnes financujú šport svojich detí), že sú mojim partnerom, že klub nie je ich nepriateľ. Neboli na to zvyknutí. A sú často v šoku. Platia príspevky, čo v Trnave predstavuje asi jednu tretinu nášho rozpočtu.

Vysvetľujem im, že nezmyselné Zmluvy do 18 rokov, sú len zdrapom papiera a ja ich potrebujem mať podpísané len preto, že je tak nastavený systém a musia byť zaregistrované. Ak si naši hráči plnia klubové povinnosti, podporujem ich v tom, aby chodili na tréningy aj inde. Jednak to opäť financujú rodičia a často zistia, že sa to u nás v Trnave nerobí najhoršie. Iste, že klubový tréning nemá kvalitu individuálneho tréningu, kde sa tréner môže venovať len jednému hráčovi, ale hokej je kolektívny šport a klubové tréningy sú o sile kolektívu. Som presvedčená o tom, že ak odvádzate s deťmi poctivú prácu, vrátia vám to tisíckrát. Platí to doma, v škole i športe.

ilustračné foto: HK GLADIATORS Trnava

Športové kluby akoby zabudli  na také maličkosti, ako je konkurenčný boj. Zabudli na to, že ak robia dobrú robotu, budú odmenení nielen výsledkami svojich zverencov, ale určite si k nim nájdu svoju cestu aj sponzori a partneri.  Ale takáto situácia môže nastať len vtedy, ak robíme svoju prácu kreatívne,  transparentne  a poctivo. Nikto nedá peniaze do športu, ak je fungovanie klubu čierna diera. Napokon, prečo aj?

Roky sa nám na Slovensku nedarí vychovať HRÁČOV pre svetový hokej, či našu reprezentáciu. Prešľapujeme na mieste a nevieme sa pohnúť. Meníme to, čo bolo dobré, hľadáme stále systémy, prerábame súťaže, zotrvávame v tom, čo je zlé a nelogické  a vlak nám uteká. Vzdycháme, že deti nešportujú, že nemáme peniaze, že je zlý systém, že…. tých že by som mohla vypísať sto.

Pravda je však taká, že nesledujeme svetové trendy, že si vždy vyberáme pre seba len tú pohodlnejšiu a ľahšiu cestu a že sme zabudli na obyčajný sedliacky rozum a inštinkt. Presne na to, čo dnešnému slovenskému hokeju chýba.

Z našej práce a zo športových flekov sa nám vytratila EMÓCIA. A viete, čo je najhoršie? Že v tomto duchu vychovávame aj naše deti. Doma, na hokeji, v škole. Nastavujeme pravidlá a nenecháme, nech nám svoju cestu načrtnú naše deti.


Nerozvíjame ich intelekt, chuť niečo dokázať a vedieť sa správne rozhodnúť. Z prekrásnej hry menom HOKEJ zmizla u nás nielen spomínaná emócia, ale aj živočíšnosť. Naši hokejisti boli vždy hodnotení ako obrovskí srdciari. Kam NÁM zmizlo  z hokeja srdce a vášeň?

Ak ich opäť nájdeme a privedieme späť na naše zimné štadióny, Slovensko sa stane opäť hokejovou republikou. Hokej je totiž šport, ktorý Slovač miluje. A keď TO DÁME,  vyhrabeme sa z priemernosti, v ktorej sa pohybujeme. A sme za to zodpovední všetci, ktorí sa dnes okolo hokeja motáme. Zabudli sme komunikovať, pomáhať si a posúvať naše deti do prostredia, ktoré im vie dať viac.

P.S. Už dva dni sa na trnavskom ľade pohybuje Luděk Bukač Jr. Verte, že nám v klube nehovorí len príjemné veci. Zabrať a zmeniť pohľad na hokejistu musia  tréneri, manažéri, do svedomia si musia vstúpiť aj rodičia. Ale všetci to urobíme radi. Lebo chceme vytvoriť motivačné prostredie pre deti. Náš štadión je v tieni prekrásnej a novej futbalovej arény. Napriek tomu  na náš zimák chodíme s odhodlaním, že pre náš hokej chceme urobiť maximum. Veríme, že sa raz budeme pýšiť hráčmi, ktorí na ňom vyrástli.

P.S.2 Každý deň k nám do Trnavy merajú cestu dve plné autá z Akadémie Zdena Cígera. Zdeno, ďakujeme za Tvoju prácu. A chalanov. Ste skvelí. A ďakujeme za všetky Tvoje deti, aj tie, ktoré trénujú v Pezinku. Raz to bude u nás normálne fungovať a  určite sa pre Vás nájde ľad aj v Bratislave.

Môže vás zaujať:

Má rád Slovensko, pretože má rád Hamšíka



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *