Všetci máme právo cítiť sa zle

Psychológ, terapia, sedenie… Ľudia sa často na túto profesiu pozerajú akosi cez prsty. Vraj je to zbytočné, že je to čudné, veď nie som cvok a podobne.

Mám super psychologičku. Je to aj super človek. Krásna, inteligentná a vzdelaná žena. Neustále skúma nové možnosti vnímania človeka. Nestačia jej len štandardne zaužívané a vyštudované postupy.

Naozaj počúva, vníma. A nielen slová, ale aj gestá, mimiku, dýchanie.

Nechce nikoho vtesnať do škatuliek a štandardov, ak tam prosto nepasuje. Fascinujúca bytosť, verte mi. A existuje.

Nájsť dobrého psychológa je naozaj fuška. Ja som mala šťastie, keď som asi pred 16 rokmi práve na dvere takého zaklopala. Bolo to v čase, keď som sa liečila po prasknutom žalúdočnom vrede s nádorovými štruktúrami pod ním. Práve vtedy som zaklopala na dvere, za ktorými ma s úsmevom vítala Lucia.

Naše rozhovory si zo začiatku nahrávala (pracovala pod supervíziou), potom som čítala ich prepis, odsúhlasila. Bolo to nové, zvláštne, ale veľmi zaujímavé.

Frekvencia stretnutí počas rokov bola rôzna – týždňová, mesačná, niekedy aj ročná. Podľa stavu mojej duše.

No tá liečivá sila, úľava a možnosť povedať aj tie najťažšie, najbolestivejšie a aj najčudnejšie pocity, myšlienky! Dostať pochopenie a uistenie, že nie som blázon, ani schizofrenik. Že mám právo cítiť sa zle, byť smutná i zranená, pochopiť to dieťa v sebe a uistiť tú dospelú a silnú ženu, že dokáže zvládnuť všetko. Lebo si môže veriť a spoľahnúť sa na seba.

Ten chápavý a láskavý pohľad, keď to pochopím a pripustím a teším sa z toho. Keď skonštatujem, že to bolo také jednoduché a ja som to len predtým nevidela.

Je to sprievodca na ceste nájsť cestu.. potom cieľ a nakoniec aj seba.

Áno, duša občas bolí. Niekedy veľmi. Tú bolesť nevidno. Cítime sa osamelo, nevládzeme, nevidíme riešenia, ani východisko. Vtedy je ten čas… urobiť krok… nájsť svoju Luciu… a dôverovať. Zvládneme to.

P.S.: Ďakujem, Lucia…

…za zajaca na bicykli.

Že má kreslo, kde si môže sadnúť a seba-cítiť.

Že to seba-cítenie zároveň uvoľňuje a pomáha.

Že popri tom vidí farby pocitov a slov, cíti zvuk myšlienok.A že to nie je čudné a schizofrenické

Autorka: Marcela Lukáčová sa síce venuje už vyše 15 rokov spracovaniu účtovníctva, ale odmalička písala básne, príbehy, či dokonca scénky na školské predstavenia. Jej snom vždy bolo napísať knihu, môcť vyjadrovať svoje myšlienky a venovať sa slovenčine – či už ako vede alebo písaní