Všetci potrebujeme Nádej
Jana Štúrová bola veľkou dámou česko-slovenskej psychológie. Pracovala s deťmi, dospelými i so seniormi. Pomáhala ľuďom s psychickými problémami aj klientom s vývinovými či partnerskými krízami. Jej kniha Nádej dokazuje, ako dobre poznala ľudí a ako im vedela pomáhať. Žiaľ, nestihla ho dokončiť, keď vlani zomrela.
Opisuje v nej príbehy z dlhoročnej praxe. Životy, ktoré sa naozaj žili, niekedy veľmi ťažko.
„Jana Štúrová pomáhala ľuďom s psychickými problémami i klientom s vývinovými či partnerskými krízami. Dokázala viesť terapiu zložitých intelektuálov aj ľudí veľmi jednoduchých, ktorí žili na okraji spoločnosti,“ spomína si súdny znalec Anton Heretik, autor hitu Zlo o zločinoch a ich páchateľoch.
Od svojich profesionálnych začiatkov v pražskom kriminologickom ústave sa veľmi zaujímala o delikvenciu detí a mladistvých.
Fakt, že mala psychoanalytický výcvik, jej umožnil, aby sa na problémové deti nepozerala len cez ich aktuálne poruchy správania a zlyhania, ale analyzovala ich rané zážitky a skúsenosti z jadrovej rodiny. Hlbinný pohľad a pochopenie pre ľudské slabosti sa snažila skĺbiť s priamočiarym, pevným postojom voči zlyhávajúcim ľudom, tak ako sa ho naučila od jedného zo svojich učiteľov – alkohológa Jaroslava Skálu.
Nádej
Nádej je kniha príbehov o ľuďoch, rodinách a komunitách, ktoré vo svojej praxi poznala. Slávny americký psychoterapeut Irvin Yalom pokladá dodávanie nádeje za jeden z účinných faktorov skupinovej psychoterapie.
„A táto kniha môže dodať nádej ľuďom, ktorí pokladajú svoju aktuálnu životnú situáciu za neznesiteľnú, svoje problémy za neriešiteľné a prekážky za neprekonateľné. Aj za takým zdanlivo banálnym problémom, ako je záškoláctvo, sa môžu skrývať zložité detské osobnosti a osudy,“ dodáva A.Heretik.
Matky často nedokážu byť „dosť dobré“. Nezvládajú záťaž samoživiteliek rodiny alebo, naopak, snažia sa dieťa príliš spútavať starostlivosťou a láskou.
Chýbajúci otcovia nemôžu slúžiť ako identifikačný vzor pre chlapcov a formovať vnímanie vlastnej ženskosti u dievčat.
To, ako Jana Štúrová opisuje formatívne úlohy otcov a matiek v jednotlivých fázach vývinu dieťaťa, na takom malom priestore a takým jednoduchým jazykom, je očarujúce. Často sú však problémom aj príliš paušálne a necitlivé reakcie sociálnych či justičných inštitúcií na neschopnosť detí a mladých prispôsobiť sa zložitým konvenciám a zákonom spoločnosti.
Príbehy o maloletých matkách, takých častých v rómskej menšine, sú toho ilustratívnym príkladom.
Terapeutická sila
Jana Štúrová strávila veľa času v terapeutických a resocializačných komunitách. Verila v ich terapeutickú silu a zároveň verila, že sú školou demokracie. „Viem si predstaviť, že musela byť pre svojich „grázlikov“ (tak o nich hovorila s nežnosťou v hlase) zjavením,“ usmieva sa Anton Heretik. „Väčšina z nich pochádzala z rozvrátených rodín a stretnutie so ženou, ktorá bola dámou a zároveň milujúcou autoritou, muselo byť pre nich úžasné. Už len fakt, že trvala na tom, že sa bude nespratným mládežníkom v komunite vykať, musel byť pre nich kolektívnym zážitkom.“
Práca v resocializačných centrách a komunitách je skutočne veľmi náročná na odborné a ľudské kvality personálu. Napriek všetkým dosiahnutým pokrokom vidíme aj v súčasnosti, aké je riziko zlyhania v tejto práci vysoké.
Aj o tom hovoria príbehy Jany Štúrovej v knihe Nádej.
Môže vás zaujať:
Máme sa dobre. Aj tak všetko kritizujeme a sme na dne. Prečo?