Stĺpčeky

Všetko zlé je na niečo dobré. Ja ďakujem, Timea

Často cestujem. Pracovne, súkromne aj za lekármi. Pravidelne dvesto kilometrov tam a späť,  jednoducho, veľa času trávim „v kupéčku“. Vzhľadom na môj telesný hendikep, je to pre mňa najdostupnejšia preprava, pretože v istom období života, moja chrbtica prestala zvládať autobusy.

Paradoxne všetci bojujú za nové vozne, môj chrbát má však najradšej tie staré. Vysedené, trochu prepadnuté vzad. Deväťdesiat stupňový sklon sedačiek je pre mňa utrpením.

Pri poslednom výjazde ma na stanici privítal nápis „meškanie 20 minút“.


Marcela Václavková Konrádová na vlakovej stanici/foto: archív MVK

Vtom  som od okienka počula veľmi nahnevaný dievčenský hlas. Mladá blondína stratila študentský cestovný preukaz a na základe študentskej MHD karty prosila o polovičný cestovný lístok. Neuspela.

Rozčúlená sa vrátila k dvom kamarátkam. Na celú stanicu im vysvetľovala, že na celý lístok nemá peniaze a tak sa nemá ako dostať domov. „Nemám sa ako dostať domov!“ Túto jej zúfalú vetu som počula asi stokrát. Kamarátky začali rátať drobné v peňaženkách s tým, že peniaze im v pondelok vráti.

Pristúpila som k nim a zúfalej dievčiny som sa opýtala kam cestuje. „Do Bratislavy,“ povedala. „Máme rovnakú cestu. Môžem vás zobrať so sebou, mám pre vás lístok,“ povedala som jej. Dievčatá ostali stáť s otvorenými ústami. Po zodpovedaní „milión“ otázok o tom, ako to myslím, prečo a teraz, sa Timea, tak sa blondínka volala, rozplakala.

Vo vozni sme si potykali.   Bolo to pre mňa zvláštne, pomôcť osemnásť ročnej babe, ktorá má 37. ročnú maminu, ja mám o 2 viac…  A potom počujete ako do telefónu hovorí: „Pomohla mi jedna pani s lístkom, inak by som sa nemala ako dostať domov.“ „Veď ja sa cítim tak mladóóó, tak prečo, že pani?!“ Prebehlo mi hlavou.

Vo vlaku sme sa tri aj trištvrte hodiny rozprávali. Zistila som, že je rodená Bystričanka tak ako ja. Hovorili sme aj o jej živote na internáte. O tom, že sa pred troma rokmi odsťahovala s mladším bratom a mamkou do Bratislavy, no hotelovú školu študuje vo Zvolene.

Timeu tento rok čaká maturita, učí sa za kozmetičku, no ťahá ju to k práci s deťmi. Veľa sme sa rozprávali o školstve ako takom, aj o pedagogike, ktorá nás spájala. O práci s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, o spôsobe jej fungovania.


Celý čas som sa s údivom pozerala na nádhernú Timeu, ktorá aj keď nebola nalíčená, bola nádherná. Zvonka, aj vo vnútri. Po odsťahovaní sa z Bystrice z rodinných dôvodov, začala s maminou a mladším bratom život úplne na opačnom konci, vstúpili do neznáma. Školu nechcela meniť a tak sa každý piatok presúva dvesto kilometrov domov a v nedeľu sa tú istú vzdialenosť vracia do školy. Už vyše roka stihne za víkend ako čašníčka odpracovať 28, aby pomohla mamine a bratovi odľahčiť už aj tak napnutý rodinný rozpočet. Počas cesty mi často ďakovala za pomoc a ospravedlňovala sa za výstup na stanici, ktorý podľa nej v danú chvíľu neustála.

Čas vo vlaku mi ubehol veľmi rýchlo, aj keď som ho pôvodne plánovala využiť prípravou workshopu, na ktorom budem prednášať. Timea sa stihla aj nalíčiť. Len som žasla, keď zo svojho veľkého kufra vybalila sadu štetcov, o použití ktorých som nemala ani šajn. Ako som hovorila, bola nádherná. Líčenie vôbec nepotrebovala, no napokon ešte väčšmi podčiarkol jej šarm.

Keď sa vlak blížil do cieľa, posielala som ju vpred. Predsa len, kým sa z vozňa vyhrabem s batožinou a barlami, to chvíľu trvá a nechcela som ju zdržiavať. Na moje počudovanie trvala na tom, že sa rozlúčime až na stanici. V tom ku mne podišla neznáma pani, jej mamina. Ďakovala mi za pomoc pre dcéru, objímala ma, do rúk podávala bonboniéru s kávou. „Rado sa stalo, to bola maličkosť,“ opakovala som. „Veľmi vám ďakujem, toto by neurobil hocikto!“ Povedala na oplátku Timeina mama. Kým sme sa rozlúčili, stihla som jej ešte povedať, že má úžasnú dcéru a že im želám všetko dobré.

Nerozprávam vám túto skúsenosť preto, aby som sa chválila. Kto ma pozná, tak dobre vie, že o to mi vôbec nejde. Len dodnes počujem hlas jej maminy, podľa ktorej by to hocikto neurobil.  Zostal mi síce krásny pocit na srdci, no s otázkou, prečo to nie je samozrejme všetkým. Na stanici bolo v tom čase asi 300 ľudí… Stále verím, že som nebola jediná, len prvá…

Dalito v knihe o skutočnom príbehu. Maci, ktorá všetkých prebudí



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *