Vynes dve vedrá piesku na hrad Zborov, zachrániš ho

Dalito.sk/Hrad Zborov/foto: Richard Lipták
DALITO -

Prechádzame úžasne sfarbeným lesom a lístie nám tichunko až voňavo padá pod nohy.  Historické, prístupové dubové aleje lemujú pôvodné cesty na hrad Zborov z obcí Dlhá Lúka a Zborov. Smerujeme na hrad, národnú kultúrnu pamiatku, ktorá dokumentuje život v tomto regióne v 14. storočí. Aj s kočiarom a deťmi, pre ktoré je to zážitok na celý život. A nielen pre ne. 

Cesty pôvodne pretínajúce lúky sa postupne dostali do súvislých lesných celkov. Najstaršie zachované majestátne duby tu vysadili ešte na prelome 17. a 18. storočia. Pôvodná alej je spätá s rodinou Rákoczi, ktorá v tom období hrad vlastnila. Južná vetva aleje je dlhá 1500 m a západná 500 m. Zhlboka dýchame nielen úžasnú vôňu jesenného lesa, ale aj históriu.

Strážny hrad Zborov, nazývaný aj Makovica (podľa kopca Makovica), súčasť Transkarpatskej archeolgicko-kultúrnej cesty, je najsevernejším hradom na Slovensku. Podľa dostupných materiálov ho začali stavať z iniciatívy kráľa, niekedy po roku 1317.

Dlhú dobu mal neveľký rozmer, v 15. storočí ho však rozšírili o stredný prstenec hradieb a baštu. Následne ho v 16. stor. obohnali tretím a najväčším pásom hradieb a pribudli aj strieľne. V roku 1664 ho cisárska armáda vyhodila do vzduchu a od vtedy chátra. Takto by sme mohli reflektovať históriu.

Dve vedrá hore

Keď však prichádzame k hradnej bráne vidíme, že to nie je úplne pravda. Na hrade je živo. Už nechátra. Práve naopak, na hrade sa pracuje. Dokonca ani dnešný deň, vyhradený u väčšiny z nás pre oddych či turistiku, dobrovoľníci zo „Združenia na záchranu Zborovského hradu“ neoddychujú s rodinami. V rukách majú lopaty dokonca aj turistickí sprievodcovia. Všetko podľa pokynov predseda združenia Vladimíra Kaminského.

Ústretovo pozdravuje a prihovára sa turistom z Poľska a Ruska. Keď sa pri ňom zastavíme my, rovnako pohotovo a vecne nás informuje o novo-osadených šindľoch na múroch, odstránených kvantách nánosov zeminy, nanovo vytiahnutých múroch…

Pridáme sa a pomáhame aj my. V rámci akcie „Vynes dve vedrá piesku a zachrániš hrad“ beriem do rúk lopatu a napĺňam vedrá.

Návštevníci s vedrami piesku/foto: Richard Lipták

Na nádvorí si vyšľapem celkom strmý kopec, prechádzam malým otvorom jednej z bášt na stredné nádvorie hradu. Sypem stavebný materiál na kopu, pričom na tabuli registrujem poďakovanie za tento nepatrný skutok „lásky k našej histórii“:  „Ďakujeme, pomohol si pri záchrane hradu!“

Hrad nás prekvapí svojou majestátnosťou, množstvom bášt, budov. Hradbový systém doslova udivuje svojou krásou aj dnes. Už Dolná brána s novým dreveným mostom je pozvánkou pre návštevníka hradu.

Okolo jadra hradu boli postupne vybudované dva okruhy hradbových múrov. Tie boli zosilnené baštami, ktorých sa zachovalo sedem. Zborovské bašty sú ukážkou renesančného obranného staviteľstva. Mali aj tri poschodia zaklenutých strieľni. Svojou mohutnosťou a palebnou silou tvorili malé pevnosti.

Posiaty hrad

Súčasťou hradu bol Octový dom, či napríklad pracháreň, o existencii ktorej prvý písomný záznam je z roku 1618. Prach sa tu vyrábal zo sanitry, síry a dreveného uhlia. Tieto suroviny zomleli a ďalším technologickým postupom vznikol jemnozrnný prach pre pušky, alebo hrubozrnný pre delá. Energia vody sa tu využívala rovnako aj pri výrobe papiera. V 17. storočí bolo na Slovensku 25 papierní, vrátane Zborova. Krátky čas bola na hrade aj skláreň, ktorú však presťahovali.

Podľa informácií z informačnej tabule (ktorými je hrad dostatočne posiaty) boli súčasťou tzv. Rohového domu aj benátske drahé poháre, remeselne urobené v počte 37 kusov, krištáľový pohár z Gálie, na okno koča červený zamat a na ňom zlatom a striebrom vyšívané kvety. V hospodárskej budove ste mohli nájsť vypracované ovčie a kozie kože, vo vínnom súde údené teľacie mäso. Vo vinnej pivnici v Dolnom hrade zasa priestor pre 70 sudov. Aj pomocou takýchto informácií si návštevník vie lepšie zdokumentovať niekdajší život na hrade.

Prekvapenie

Ďalším milým prekvapením pre turistov je Galéria Dorota, Chodník Heleny Zrínskej a pekne upravený priestor na oddych s ohniskami.

Zborovský hrad je miestom, ktoré vás osloví, ktoré si zaslúžite a zapamätáte. Keď sa nám podarilo dostať do horného paláca, na najvyšší bod hradu, malý Šimon povedal: „Dali sme to.“ A môžem k tomu len dodať, že s výborným pocitom, že sme sa rozhodli práve pre toto miesto.

Na hrade sa síce pracuje, treba si dávať pozor na lešenie, či uložený stavebný materiál, ale práve v tom a v zanietení dobrovoľníkov sa ukrýva sľubná perspektíva zachovania historického dedičstva. Aj vďaka nadšencom a dobrovoľníkom.

Autor Richard Lipták niekoľko rokov pracoval ako pedagóg. Na strednom a vysokom stupni vyučoval predmety humanitného zamerania. Časť profesného života pôsobil ako redaktor v týždenníku orientovanom na hodnoty. Rád cestuje s fotoaparátom v ruke.

Hrad Bodoň, neprenosný zážitok