Vynosí pre ňu dieťa. Veď je predsa Dobrá sestra…

Vzťahy medzi sestrami, najmä ak sú to dvojičky, bývajú úzke a často nevyspytateľné. Tak je to aj v románe Dobrá sestra. Rose a Fern striedavo rozprávajú o svojom živote a vracajú sa k zážitkom z detstva.
Fern má poruchu senzorického vnímania a v jej správaní badať aj mierne autistické črty, a tak sa Rose od detstva pasuje do úlohy jej ochrankyne a pomocníčky. Fern si to uvedomuje a slepo sestre dôveruje.

Keď Fern zistí, že Rose by rada mala dieťa, ale nemôže otehotnieť, rozhodne sa, že ho pre ňu vynosí. Náhoda jej privedie do cesty muža, s ktorým naozaj otehotnie. Vo Fern sa však začnú prebúdzať nečakané city, ktoré ju nútia prehodnotiť svoje rozhodnutie. No Rose vytiahne všetky zbrane, aby prinútila sestru dodržať pôvodný plán…

Príbeh Dobrá sestra ukazuje, že naozaj všetci máme svoju temnú stránku. „Nikto nedokáže písať o rodinných vzťahoch tak ako Sally Hepworthová. V Dobrej sestre sa majstrovsky spája napätie s romantikou,“ napísala Kelly Rimmerová, autorka bestsellerov ako Spoznal som ťa bosú, Utajená dcéra, či Matkina spoveď.

Začítajte sa do knihy Dobrá sestra:

Každý utorok ráno od štvrť na jedenásť mám na starosti recepciu vo Verejnej knižnici v Bayside. Recepcii sa spravidla vyhýbam, ale v utorkové rána robím výnimku, pretože mám odtiaľ dobrý výhľad na kruhovú zasadačku, kde sa konajú Rýmovačky pre detičky.
Hodinu rýmovačiek mám rada napriek jej zjavne problematickým charakteristikám ako hluk, veľa ľudí či nevyspytateľný smer, ktorým sa hocikedy môžu ubrať detské nálady. Knihovníčka v detskom oddelení Linda batoľatám oduševnene prednáša rozprávku o Troch prasiatkach. Kreatívne sa rozhodla nečítať z knihy a namiesto toho im príbeh hrá. Striedavo si nasadzuje chlpatú vlčiu hlavu a mäkkú prasaciu hlavu so svetlomodrými očami a vytŕčajúcim rypákom.

Linda občas realisticky napodobňuje kvičanie prasiatok, robí to tak hlasno a prenikavo, až mi vlasy vstávajú dupkom. Lindino predstavenie uchvátilo skoro všetky deti, až na novorodenca, ktorý na plné pľúca rumázga na maminom pleci, a jedného chlapčeka v oranžovom svetríku, ktorý si zapchal uši a hlavu zaboril starej mame do lona.

Mňa ten príbeh pohltí tiež, a to až  natoľko, že mi trvá niekoľko sekúnd, kým zaregistrujem paniu so špicatými koralovými nechtami, ktorá sa zjavila pri recepcii s náručou plnou kníh. Posuniem sa na ergonomickej stoličke kúsok doprava, aby som dovidela na deti (ktoré práve predstierajú, že pomáhajú Linde sfúknuť imaginárny domček zo slamy), ale pani sa pohne so mnou a vyruší ma. Odfukuje a vrtí sa, až si nakoniec odkašle. Nato poklopká nechtami po pulte recepcie. „Prepáčte.“
„Prepáčte,“ zopakujem, pričom mi tento výraz nejde do hlavy.

Je nepravdepodobné, že by ozaj žiadala o prepáčenie. Čitatelia napokon môžu prichádzať do knižnice a odchádzať z nej, ako sa im zachce, nemusia prosiť o špeciálne výsady. Možno prosí o prepáčenie zato, že spravila niečo neslušné, ale keďže som ju nepočula odgrgnúť si ani si prdnúť, asi to nebude ono. Preto usúdim, že sa rozhodla uplatniť čudesný spoločenský zvyk, keď sa ľudia ospravedlnením snažia získať niečiu pozornosť. Otvorím ústa, aby som ju uistila, že má moju pozornosť, ale ľudia sú v dnešnej dobe mimoriadne netrpezliví, a tak mi skočí do reči, skôr ako to vyslovím.
„Vy tu pracujete?“ spýta sa drzo.

Ľudia v tejto knižnici dokážu byť prekvapivo spomalení. Prečo by som, preboha, sedela na recepcii s menovkou na hrudi, ak by som tu nepracovala? Priznávam, že nezapadám do tradičnej stereotypnej predstavy o knihovníčkach. V prvom rade mám dvadsať osem rokov, takže som mladšia ako knihovnícky priemer (štyridsať päť rokov podľa Knihovníckeho magazínu), a navyše sa obliekam módnejšie a farebnejšie než väčšina mojich rovesníkov.

Mám slabosť pre hebké svetlofarebné tričká, tenisky s trblietkami a dlhé sukne alebo overaly s dúhovým vzorom a s jednorožcami. Vlasy si zapletám do dvoch vrkočov skrútených do drdolov nad ušami (nie preto, že ich tak nosila princezná Leia, hoci by som rada vedela, či aj ona považovala tento účes za rovnako praktický ako ja, lebo vám udrží vlasy preč z tváre, keď ste žena, čo má plné ruky práce).

A aj napriek tomu som rozhodne knihovníčkou.
„Obslúžite ma, slečna?“ dožaduje sa pani.
„Chceli by ste, aby som vás obslúžila?“ spýtam sa trpezlivo. Nespomeniem, že by si ušetrila množstvo času, keby ma jednoducho požiadala, aby som ju obslúžila.

(Ak vás táto recenzia zaujala, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)