Stĺpčeky

Z ulity do reality

Aj tri mesiace sme zostávali doma. Vo svojej vlastnej ulite. Takmer nikam nechodili. Boli sme bez práce alebo sme fungovali len v obmedzenom režime.

Pojem home office zrazu spoznali aj tí, čo o ňom predtým ani nechyrovali. Pre mnohých sa stala posteľ či gauč ich kanceláriou.

Nočné pyžamo menili za denné a denné za nočné. S kolegovcami chodili na obed alebo na pivko cez Skype.


Telefón vždy pri sebe, keby náhodou šéfko niečo chcel, aby sme vedeli dobehnúť z kuchyne alebo zo záhrady ku počítaču.

Mali sme vlastný time management, počas ktorého sme stíhali pracovať, upratovať, šiť rúška, skúšať nové recepty, piecť chlieb, učiť sa s deťmi, športovať, chodiť na výlety do prírody. 

Do istej miery to bolo fajn, lebo sme sa nemuseli nikam presúvať. Ale nemohli sme tak fungovať večne. Veru nie.

Realita musela zaklopať na dvere našej ulity. Možno sme sa jej aj potešili. Čakali sme ju. Ale zaklopala v noci, keď sme ešte spali. Nechcelo sa nám vstávať. Rozhýbať sa. Prečo otravuje práve teraz, keď sme si už na všetko zvykli?

Otvoriť? Neotvoriť? Zložitá dilema. Cítime sa rozpoltene. Na jednej strane v nás zostáva akýsi sentimentálny pocit z tých ťažkých čias. Veď nám nakoniec bolo celkom dobre…

Na strane druhej nás to láka späť, von z ulity, do reality. Zbohom, Skype, vitaj socializácia. Ako sa rozhodneme?



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *