Blogy

Za slovenskými hranicami život pokračuje ďalej. Slobodne a zodpovedne

Vždy, keď sa zrazím s realitou rozmýšľam, či som aj ja za tie roky žurnalistiky zverejnila toľko neoverených informácií, strašenia a poloprávd ako čítam posledný rok nielen od mnohých novinárov a politikov. Či som niekedy išla na tlačovú konferenciu na Úrad  vlády SR a zverejnila odtiaľ akože fakty, lebo však to tam niekto povedal. Bez toho, aby som si ich overila z niekoľkých strán. Dnes sa totiž po takmer každej tlačovej konferencii pýtam, toto naozaj novinárskej väčšine stačí?! Lebo však to povedal/i?!

Aj pod vplyvom informácií, ktoré sa ku mne dostávali napriek môjmu všeobecnému odporu sledovať dianie na Slovensku od 9. decembra, kedy som si povedala dosť a po mimoriadne zodpovednej príprave vyrazila do Nórska, prišiel deň návratu domov. Aj naň som sa pripravovala dlho. Veď informácie, ako sa situácia zhoršuje v Strednej Európe sa množili až tak, že som mala pocit, že sa dostanem maximálne po prvé hranice. A ja som ich potrebovala dokopy prejsť minimálne štvoro.

Popri celom tom cirkuse v maličkom dome s množstvom dospelých, psom a drobnou vnučkou sa začal aj kolotoč telefonovaní, zisťovania, objednávania, overovania, ako sa dostať bezpečne domov.


Mohla som objednať lístky na trajekt aj sama, ale keďže sa snažím predchádzať problémom, obrátila som sa ako vždy na overenú cestovnú kanceláriu zo Slovenska, aby lístky zariadili oni. Vždy ma to zachránilo pred akoukoľvek katastrofou.

Tú chybu už neurobím

Potom zisťovala, ako a s akým potvrdením sa dostanem na loď, informácie sme zisťovali na českom aj slovenskom veľvyslanectve, kde boli vždy ľudia takí ochotní a ľudskí, až ich mal človek chuť vybozkávať. Samozrejme, že som pri informácii, odkiaľ idem a kam dostála mnoho otázok, prečo?! Prečo sa práve počas najvážnejšej Covid situácie chcem presunúť z krajiny, kde Covid zvládajú najlepšie tam, kde patria medzi najhorších na svete?! No jednoducho. Tentoraz idem od detí za manželom, ktorý za to jednoducho stojí! Nenechám ho samého v najhoršej časti Európy aj keby sa postavil na hlavu on aj politici! A už vôbec mi nebude žiadny politik brániť v tom, aby boli manželia a rodina spolu. Na túto slovenskú hru som zaskočená Covidom pristala na jar a takú chybu už nikdy neurobím. Som dôkazom toho, že ak naozaj niekto chce, tak to ide. Bezpečne aj v zdraví.


Množstvo úradníkov štátnych aj neštátnych z mnohých krajín (slovenských doma som vynechala) robili pre mňa maximum. Naozaj. Radili ako vedeli a čo nevedeli zisťovali. Aj to, ako sa pri policajnej či hraničnej kontrole prezentovať potvrdením, že krajinou naozaj iba prechádzate. Je to jednoduché. Zapnutým mobilom a napríklad aj sms o prekročení hraníc. Čas prijatej sms dokazuje, aký dlhý čas ste strávili v krajine, ktorú uvádzate, že len prechádzate. Samozrejme, tie slovenské z MZV SR nefungovali. Našťastie som mala aj český mobil s upozornením od operátora. Samozrejme s aplikáciou eRouška.

Bolo toho strašne veľa, ale zvládla som aj to. Keď som už dokázala cestovať naprieč celou Európou z epicentra nákazy a počas najväčších výskytov Covid pacientov, sakra, že sa dostanem aj domov! Povedala som si a nič nenechala na náhodu.

Covid test som z Nórska nepotrebovala do žiadnej krajiny. Priznám sa, že Slovensko som vlastne ani nepozerala. To čo predvádza vláda ohľadom opatrení na slovenských hraniciach je také šialené, že sa odmietam domov na Slovensko zatiaľ vrátiť. Jej vyjadrenia aj konanie osobne stále považujem za nebezpečné a stále nebezpečnejšie. Absolútne mi vláda nedáva žiadnu istotu, že mi dôveruje a že sa domov dostanem, prípadne vycestujem podľa pravidiel, ktoré všetci zodpovední dodržiavame. Takže sa domov vrátim až keď mi Slovensko bude dôverovať rovnako, ako iné krajiny Európy. Zatiaľ sa Slovenska iba bojím a Covidom to nie je. A tak čakám stále za hranicami. Ako som už písala, prekročím ich až ako Európanka. Na úrovni.


Cesta z Nórska do Prahy ma opäť len utvrdila v tom, že ak človek naozaj chce, možné je aj dnes všetko a že všetky informácie z netu aj médií si musí radšej poriadne overiť. Lebo nič nie je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Nórsko

Prvý aj posledný raz, kedy ma niekto „kontroloval“ bola stevardka pri naloďovaní sa na trajekt v Larviku. Podala mi len palubný lístok a zapriala šťastnú cestu. Nepotrebovala ani pas, ani doklad z cestovky. Nič. Možno ma identifikovala podľa slovenskej ŠPZ auta. Neviem, len sa ma cez okienko spýtala: „Lucia?“ Mala som pocit, že je rok 2019 a ja si žijem svoj normálny život pred Covid.


Dánsko

Na trajekte všetko po starom ako pri ceste začiatkom decembra do Nórska (rúška a dezinfekcia). Pri vyloďovaní v Dánsku nikde ani jeden policajt, colník, epidemiológ, zdravotník v skafandri a podobne. Vlastne som policajta a colníka nevidela celú cestu viac ako 12 hodín. Jediného! Na nemeckej diaľnici ma predbehlo iba jedno policajné auto.

Dánsko som preletela celé bez jedinej kontroly. Naozaj som nevidela jediného policajta ani colníka. Vlastne ani neviem, kedy som prešla do Nemecka. Zistila som to len podľa dopravných značiek, že už môžem neobmedzene na diaľnici dupnúť na plyn. Policajná kontrola bola len z opačnej strany do Dánka (Škandinávie), ktorú som v decembri absolvovala aj ja. Len v noci. Takže som teraz zahliadla, že na nemecko-dánskej hranici pri kontrole vejú všetky vlajky Škandinávie. Dánska, Fínska, Nórska, Švédska a Islandu.

Nemecko

Nemecko celé opäť bez policajtov či kontroly. Na pumpe som nakúpila pravé vyprážané rezne, oddýchla si pri káve a pokračovala do Českej republiky. Prisahám. To, že som už v Česku som si uvedomila až pri nápise nad diaľnicou, že v krajine zaviedli elektronické diaľničné známky od 1.1.2021 . Nikde žiadne ani zaparkované policajné auto. Nedajbože zátarasy či nejaké kontroly. Ani Covid testovacie centrá pri diaľnici. Už absolútne nič.

Trochu som to aj tušila. Keď som hranice v Nemecku prekročila aj opustila ako pred Covidom. Viem, že Čechom a Nemcom mimoriadne záleží na vzťahoch medzi krajinami, takže do dnešného dňa neprijali zatiaľ žiadne obmedzujúce opatrenia, ktoré by mohli skomplikovať život aj pendlerom. Zatiaľ. Česká vláda sa vyjadrila, že chápe, že by napríklad pre Covid reštrikcie mohli chýbať v nemeckých nemocniciach  českí opatrovatelia, sestričky či lekári, ktorí pracujú v Nemecku, ale žijú v Českej republike.

Praha

Mala som šialene dobrý pocit. Pocit, ktorý som nepoznala už rok. Normálneho života občana EÚ, ktorý jednoducho cestuje Európou bez akýchkoľvek obmedzení. Vraj som mohla až domov do Bratislavy bez PCR testu, pretože idem z Nórska. Neverím však už slovenským orgánom a už vôbec nie „elitným Mikasovcom“, takže ani toto som nenechala na náhodu.

Slovensko bez dôvery

Odmietam sa nechať ponižovať niekým, koho budem musieť možno presviedčať na slovenských hraniciach, že nepodvádzam. A tak som zaparkovala v Prahe. Vyobjímali sa s manželom, že sme to všetko dokázali aj s Covid reštrikciami a začali plánovať ďalšiu cestu za hranice. Lebo to evidentne ide. A Slovensko to bohužiaľ zatiaľ určite nebude. Až keď mu budem opäť dôverovať. Vlastne, keď bude ono dôverovať mne.  Možno… možno raz. A možno ani nie. Možno sa politiky dôvery, ako to volajú v Nórsku, na Slovensku nikdy nedožujem…  (Inak, nový šéf CDU dnes presne povedal, že vie, že najdôležitejšia je dôvera)

Ďakujem všetkým krajinám, ktoré som za posledné mesiace prešla a užila si to u nich s rúškami aj bez. Krajinám, ktoré ústavní činitelia riadia politikou dôvery. Možno sa toho raz dožijem aj na Slovensku. A možno aj nie. Jedno je však isté. Za slovenskými hranicami život pokračuje ďalej. Slobodne a zodpovedne. Ako som písala na začiatku mojej cesty. Sme len takí slobodní, aké slobodné máme vnútro a ako si dokážeme overiť informácie, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán…. Lebo realita je za hranicami úplne iná. To vám garantujem!

Takže ešte raz. Za slovenskými hranicami život pokračuje ďalej. Slobodne a zodpovedne. Sme len takí slobodní, aké slobodné máme vnútro.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *