Stĺpčeky

Záleží to len a len od každého z nás

Sú to malé, jednoduché veci, ktoré záležia len a len odo mňa. Napríklad, všimli ste si niekedy, ako ľudia nakupujú pri pultovom predaji?

„10 deka tejto šunky.“ Hotovo, bodka. Myslím si … človeče, veď na druhej strane pultu je tiež človek. Stojí celý deň na nohách, tiež má svoje starosti a problémy, nemal by ich však dávať najavo, lebo zákazník je dôležitý a aj vedúci kontroluje ako sa správa, aj…

Som na rade. „Dobrý deň, poprosím vás 10 deka tejto šunky. Ďakujem.“ Aké jednoduché a pritom aký rozdiel. Mňa to nič nestálo, dokonca ani ten úsmev, ktorý som k tomu pridala. Keďže nakupujem väčšinou podvečer, cestou z práce, uvedomujem si, že ja budem o chvíľu doma, ale tá dáma ešte pár hodín nie.


Podotknem: „Musíte toho už mať za dnešok plný chrup, však?“ Pani v tej chvíli vie, že som si ju naozaj všimla. A uznala. A vidím, že jej to padlo dobre. Obe máme v tej chvíli krajší deň.

Sadám do auta (áno, mám to šťastie, že mám aj auto), vychádzam z parkoviska a na chodníku pri ceste stojí človek, zjavne by chcel stihnúť autobus stojaci na zastávke na druhej strane. Nie, nie je tam prechod pre chodcov. Sedím vo vyhriatom aute, jemu pôjde ďalší spoj možno o desať minút. Zastavím a bliknem naňho. Utekaj, chyť ten autobus. Vodič autobusu vidí, že k nemu beží človek. Počká ho? Nepočká? Počkal. Teraz máme krajší deň traja. Jednoduché.

Prichádzam domov. Parkovisko je štandardne plné. Zdá sa mi, že predsa vidím voľné miesto. Ó nie. Iba to tak z diaľky vyzeralo. Pretože cez dve miesta je tam našikmo „zapichnuté“ jedno auto. Premýšľam, či to tomu vodičovi spravilo radosť. Kto to asi je, keď nie je schopný uvedomiť si svoju bezohľadnosť. A či číta napríklad aj takéto stĺpčeky, aby sa dozvedel, že niekedy stačí maličkosť, aby bol svet a deň trošku krajší.

Pred domom posedáva a postáva partia mladých ľudí, ešte vlastne detí. Bavia sa medzi sebou. Na chvíľu sa poteším, že sa rozprávajú a nepozerajú všetci do telefónov. Poteším sa naozaj len na chvíľu, lebo potom ich už aj počujem. Slušné sú len spojky a predložky. Je jedno, či počuť chlapca alebo dievča. Z toho mi je smutno, no to je samostatná téma. Nie, nezastavila som sa pri nich a nezačala moralizovať. Raz som sa skúsila opýtať asi deväťročného chlapca, či sa nehanbí tak škaredo rozprávať a on mi odvrkol, že tak bežne rozprávajú doma, tak čo chcem. Niekedy stačí maličkosť.

Pred bránou stojí stará pani suseda, opiera sa o barle a hľadá kľúče. Brána sa zvnútra doslova rozletí, mladučký sused, ktorý sa nedávno prisťahoval, vychádza z brány takmer behom. Zjavne sa ponáhľa. Zbadá starú pani. Zabrzdí, vráti sa a pridrží jej dvere. „Dobrý večer, poďte, nech sa páči.“

Malá, jednoduchá vec. Krajší svet.


Večer telefonujem mame. Každý deň. „Ahoj mami, aký si mala deň?“ Hovoríme spolu možno 10 – 15 minút. Je to maličkosť. No radosť v maminom hlase sa nedá prepočuť. Teraz má krajší deň aj ona.

O hodinu neskôr mi zvoní telefón. Nie každý deň, ale pomerne často. Volá mi syn. „Ahoj mami, aký si mala deň?“ Čo vám poviem … krásny deň ?.

Každý z nás tú moc má. Urobiť maličkosť, jednoduchú vec, ktorá niekoho poteší a urobí mu deň krajším. Záleží to len a len od každého z nás.

Môže vás zaujať:

Prosím, vytvorme koridor! Pre slušnosť, toleranciu a diskusiu



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *