Blogy

Zbesilých 48 hodín, ale už pripravená na druhú vlnu COVID-19

Tak som to teda DALA. Dostala som slobodu na 48 hodín a vyrazila po troch mesiacoch na Slovensko. A doma, v Bratislave, vyhodila všetko plesnivé a zhasla.

To čo som zažila na hraniciach, doteraz nechápem a mám pocit, že žijem v nejakom matrixe. Doteraz vôbec nechápem, o čo tu vlastne ide. Komu a o čo ešte na Slovensku ide?!

Vyzbrojená veľmi zlým pocitom a pachuťou novodobých nedemokratických praktík na Slovensku, ktoré už vidí celý svet aj na základe srdcervúcich záberov rozdelených rodín  aj na rakúsko-slovenskej hranici. Vy ste inde v Európe takéto pre koronavírus videli? Ja nie.


Nakúpila som plné auto darčekov pre tých, ktorí nezabudli aj pomohli, zbalila všetky potrebné dokumenty a vyrazila v stredu večer na hranice na aute so slovenskými značkami. Na hranici ešte raz poďakovala českým vojakom a policajtom, že mi v najťažších časoch pomohli s liekmi zo Slovenska a prišla na slovenskú hranicu s veľmi zlým pocitom.

Keď sa ma slovenský policajt spýtal, kam idem a ja, že vysťahovať sa, nech mi potvrdí papier, kedy vstupujem do krajiny, ktorá sa pýši víťazstvom v novodobej olympijskej disciplíne COVID-19 on, že čo s tým má. Áno, po tejto otázke nastalo všetko, čo si len viete predstaviť. Vôbec totiž nechápal, aký papier od neho chcem potvrdiť a na čo. Horko ťažko napísal hodinu a miesto vstupu.

Neskontroloval ani občianske, ani prechodné pobyty nič. Normálne sme museli na chvíľu pred odbočkou na diaľnicu zastaviť a rozdýchať to, čo sme zažili. Ako, na čo je táto diktatúra z Úradu vlády SR, toto šikanovanie a týranie vlastných obyvateľov dobré? Kto si čo dokazuje? Kto je väčší…? Veď my sme na Slovensko vstúpili bez akejkoľvek kontroly. Ak by sme ten papier zahodili rovno na hranici, pri vstupe do Českej republiky by sme mohli dať čistý…

Na čo je toto všetko dobré? To neustále strašenie a bu-bu-bu vlastných občanov, ktorých niekto škaredo v mene vlády neustále uráža, šikanuje a straší? Keby sme neboli slušní občania SR a obchádzali aj pravidlá otočené na hlavu, budeme si v SR žiť ďalej, akoby sa nechumelilo. Potrebovali by sme do Česka? Vytlačili by sme nový papier a išli. A takto by sa to dalo dokola, až kým by niekto nedostal na vláde rozum. Nikto by si ani nevšimol, nikomu by ani nenapadlo, že „koroňáci“ vstúpili do krajiny bez testu aj (ne)inteligentnej karantény, a ešte z nej ani po 48 hodinách neodišli.

My doma však takto nerozmýšľame. Nikdy sme tak nerozmýšľali. A viem, že je nás takých viac.

Prišli sme domov, tam kde sme sa narodili a 50 rokov žili. Tam, kde dodnes platím dane za nehnuteľnosti, daň za motorové vozidlá, odvody všetky iné dane, literárny fond, tam kde platím podľa možnosti ľudí, množstvo faktúr, nakupujem, míňam peniaze… jednoducho domov. Ale každým novým vyjadrením premiéra Slovenskej republiky o prípravách na druhú vlnu koronavírusu a núdzovom stave som balenie zrýchľovala. Až tak, že som vlastne za 48 hodín ani nespala, aby som stihla všetko.


Dostali sme 48 hodín, vďaka. Za 48 hodín sme aj všetko stihli. Aj všetko vysťahovať, aj všetko zaplatiť, aj všetko zabezpečiť, aj všetkých lekárov, predpísať všetky lieky, objednať všetky lieky, vybrať všetky lieky aspoň na pol roka, vymeniť gumy, zablokovať bankové karty, aj ich odblokovať, vybrať poštu aj ďalšiu zariadiť, aj do firiem skočiť, aj riadiť, aj písať…. Stihli sme všetko. A hlavne všetkých, ktorí nás majú radi a potrebovala som ich objať. Aj si dať s nimi kávu a áno, aj si zanadávať na celú ulicu či pumpu. A aj cudzích vystrašiť, keď odo mňa cúvali, keď zistili, že som od susedov. „Já sú z Karviné!“ hovorila som im cez respirátor, keď vydesene cúvali a upokojovala ich, že mám respirátor pre to, že sa naopak bojím ja ich, lebo sú z krajiny, kde takmer oproti „mojej“ netestovali.

Sťahovanie sme dokonca stihli skôr a na nič nečakali.  Na žiadnych 48 hodín, a vyrazili.

A na hraniciach? Nič? Český policajt sa tešil, keď videl naše napratané auto, vraj nie sme jediní. A slovenský nechápal, čo za papier mu dávame do ruky. Opäť žiadne papiere, žiadne doklady, nepotrebovali sme nič. A zrazu sme mali vystrašenú krajinu, ostrov nádeje Nepokazme si to! v spätnom zrkadle.

Len pani pumpárka už na českej strane, keď sme si ako obyčajne kupovali naše obľúbené kapučíno na cestu a tankovali (predtým vždy na slovenskej strane), nám povedala, aby sme si na seba dávali pozor, a tam, kde do táborov zatvárajú vlastných občanov sa už nevracali. Vraj sme dnes už tretí s takým nabaleným autom

Je to zvláštny pocit. Doteraz sme boli doma v Bratislave a na služobky chodili do Prahy.

Slovenský chlieb nás doma v Bratislave vždy počkal jedlý, za tri roky ani raz nesplesnivel, tento je po troch mesiacoch zákazu návratu domov/foto: Lucia Tomečková

Zrazu sme po 48 hodinách už doma v Prahe a na služobky budeme možno chodiť do Bratislavy. Už ma to ani nebolí, nevadí, človek prežije všetko. A zasa, peniaze sa predsa dajú míňať aj u susedov, no nie?

Žijem predsa v demokracii a za rohom je toľko civilizovaných krajín, kde stále platia základné ľudské práva a slobody, aj hodnoty aj počas pandémie. Za rohom je ďalšia civilizovaná krajina, Rakúsko. Naozaj som to chcela opačne a robila som pre to všetko. Ani vo sne mi nenapadlo, že raz budeme prinútení rozmýšľať inak.


Slovensko som milovala so všetkými jeho chybami a vždy som sa snažila prispieť k tomu, aby patrilo medzi civilizované krajiny. Milovala som však to Slovensko, ktoré som tesne po voľbách 29. februára opustila. Za tých 48 hodín, ktoré som dostala na návrat domov som však cítila, že to už to Slovensko nie je. Nespoznávala som ho. Možno som len nestihla….

Vraj nie každý má takú možnosť ako my s manželom. Nesúhlasím s tým, má ju každý, len na ňu musí myslieť oveľa skôr, oveľa. Každý totiž môže rozhodnúť o tom, ako a dnes už aj kde bude žiť. Volá sa to demokracia s odvahou rozhodnúť o svojom živote sám. Nečakať.

My sme celý život robili všetko pre to, aby sme sa práve v takejto hraničnej situácii mohli rozhodnúť, aj keď sme na to mali len 48 hodín. Do Prahy sme „odišli“ pred troma rokmi. Mali sme 47 rokov, vek, kedy dokáže reštartovať a zmeniť svoj život od základov len odvážny, a my sme tú odvahu mali.

Šťastiu totiž treba ísť aj oproti, nielen čakať, že vás dobehne, prípadne lamentovať, ale ty máš… My sme šancu využili a popri tom pomáhali aj tým, ktorí sa v zlej životnej situácii neocitli z vlastnej viny. Tak, ako niektorí zasa pomáhali tieto tri mesiace nám v Prahe, niektorí aj z Bratislavy.

Mala som do Prahy chodiť na služobné cesty, nakoniec sme tu doma. Stačilo na to 48 hodín. A naozaj sa tu cítime bezpečne. Neviem dokedy tu budem, ale viem, že to budem celý život rozprávať mojej vnučke, ako bude vyrastať. Aby vedela, že záleží len na nej ako a kde bude žiť.

Bolo to rýchle až zbesilé. Ale DALA SOM TO! Na druhú vlnu kronavírusu som teda už pripravená.

Želám všetkým ľuďom dobrej vôle, aby sa im darilo čo najlepšie, lebo len spokojní ľudia vedia urobiť svet krajším. Nech už žijú kdekoľvek na svete, a ja budem už čoskoro o tých spokojných opäť písať.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *