Rozhovory

Zdeno Cíger: „Som zvedavý, kto zostane v “hokejovom hnutí” po skončení MS 2019.“

Zdeno Cíger, najužitočnejší hráč slovenskej extraligy 2003/04, člen All-stars tímu slovenskej extraligy v sezónach 1997/98, 1998/99, 1999/2000, 2000/01, 2002/03, najlepší slovenským tréner roku 2009, najlepší slovenský útočník 1998, 1999, víťaz ankety Zlatý puk pre najlepšieho slovenského hokejistu 1997, majster slovenskej extraligy 1998, 2000, 2003 a 2005, ako hráč 2007, 2008 ako tréner, bronzový medailista z MS.

„Zlatý chlapec“ bez servítky aj o svojich bývalých spoluhráčoch a zverencoch, o pomeroch v slovenskom hokeji, o tom, čo ho zabolelo najviac,  o „kauze U20“, ale aj o vydieraní v hokeji.  Aj o tom, prečo ešte stále ostáva na Slovensku  a oveľa viac. 

Ako sa máte?


Snažím sa robiť všetko tak, aby som sa mal dobre.

A máte sa teda dobre?

Myslím si, že áno. Človek musí mať rešpekt a pokoru pred životom a nesmie ľutovať žiadne rozhodnutia , čo urobil .

Vôbec nič neľutujete?

(úsmev) Samozrejme, že kopec vecí ma trápi. To sú veci, ktoré prináša život.  Snažím sa cez to preniesť, ale ako som povedal, urobiť všetko pre to, aby sme sa mali dobre.

Je medzi tými bývalými trápeniami to, ako vás vaši bývalí zverenci a kamaráti hodili ako trénera cez palubu?


Určite to má niečo spoločné, lebo toto sa opakuje každým rokom s nejakým trénerom a istým spôsobom je to celé ako cez kopirák.

Zdeno Cíger v HC Slovan Bratislava/foto: súkromný archív Zdena Cígera

Dá sa z toho vôbec dostať? Veď to už trvá strašne dlho, celé roky.

Každý len rozpráva, že sa ideme učiť od všetkých okolo nás, vyspelejších hokejových krajín, pritom sme zostali len pri rozprávaní. Najviac nás brzdí naša mentalita vo vývoji, rozvoji a zlepšovaní sa.

Lenže, stále hokej riadia ľudia, ktorí majú skúsenosti aj zo zahraničia. Napriek tomu sa to stále len zhoršuje. Veď tam  nie sú ľudia, ktorí ani nevedia, že hokej sa hrá s pukom a hokejkou. O akej mentalite potom hovoríte?

To sa týka aj ľudí, ktorí si myslia, že to vedia a majú skúsenosti. U nás je hlavný problém to, že  naozaj úspešných ľudí odsúvame, závidíme si jeden druhému, nevieme byť súdržní, stále sa v hokeji rozbíjame a stále sa skupinkujeme. Toto je najväčší problém.

Konkrétne, kto sa skupinkuje?

Ako dnes si pamätám, po prvých MS 2016 nečakané stretnutie na hrádzi s Petrom Šťastným, ktorý mi odmietol podať ruku, lebo som sa vraj postavil päťdesiatim najlepším hráčom na Slovensku, ktorí chcú zmeniť hokej k lepšiemu a vyviesť ho z temnoty. Nesmierne sa ma to dotklo. Bojkot podpísalo 50 najlepších hokejistov Slovenska. Ja sa pýtam, kde sú tí päťdesiati bojkotujúci hráči?! Čo urobili a robia od bojkotu pre slovenský hokej? Kde sa podeli a zmizli tie najvýraznejšie osobnosti slovenského hokeja?! Kde je tá súdržnosť, jednota, verva a chuť niečo zmeniť v slovenskom hokeji ako v roku 2015?! Slovenský hokej je na tom horšie ako bol. Nové vedenie a zlatí chlapci sa rozskupinkovali na niekoľko skupín. Verejné tajomstvo. Rozskupinkovali sa podľa toho, aký ma kto biznis plán. Majú pocit, že takéto počínanie je slovenskému hokeju na osoh?! Obávam sa, že nie!


Tréner Zdeno Cíger v základnej A – skupine Švédsko – Slovensko na MS v Kolíne nad Rýnom, 16. mája 2017. Zľava Jakub Suja, Tomáš Hrnka a Peter Čerešnák. FOTO TASR – Michal Svítok

V hokeji ste dokázali veľa. Dokonca aj nepodpísať lukratívnu zmluvu a vrátiť sa na Slovensko. Prečo?

Ja som ju podpísal, ale som aj od nej odstúpil. Niekto možno povie, že som hlúpy…

Ste rebel?

Neviem či to je to rebelstvo. Od malička sa snažím dať otvorene najavo nespokojnosť a to, čo ma trápi. Vždy som mal nejakú víziu a idem si  za ňou.  Mám svoju cestu, hovorím tomu stredná cesta. Nemám rád extrémy a preto som aj odstúpil od nejakých vecí. Samozrejme, každý by bol rád, keby zarobil veľké peniaze, ale  v tých situáciách pre mňa peniaze nehrali  najdôležitejšiu úlohu.  Mám aj  hrdosť, takže sa nenechám kúpiť , nenechám sa ovplyvniť, snažím sa byť trpezlivý  a tolerantný. Vždy som sa snažil skôr ľudí dávať dokopy, či pri mládežníckom hokeji, či v dospelom hokeji sa pokúšam niečo zmeniť, pomôcť.

Zlepšiť?

Asi aj to je dobré pomenovanie.

Potom teda, čo hovoríte na status Martina Pospíšila? Aj on evidentne chce niečo zlepšiť. Vyvolalo to ale aj vlnu nevôle, že tieto veci majú ostať v šatni. Urobil podľa vás dobre?

Veľa vecí by malo ostať vo vnútri a lídri, by mali vytvorili jeden silný kolektív. Jedine tak sa dajú dosiahnuť úspechy a víťazstvá. Podobné vyjadrenia a vyhlásenia to brzdia.  Samozrejme, potom príde stres, obvinenia, začnú sa hľadať problémy. Keď sa bavíme o nejakom hodnotení U20, tak by sa to naozaj malo riešiť detailne. Od herných situácií až po to, prečo to nevyšlo.  Profesionáli  by mali vyhodnotiť svoj podiel viny.

Naozaj si myslíte, že ak by to Martin Pospíšil nenapísal, reálne by sa aj začalo konečne niečo v hokeji riešiť? A že práve ten výkriky Pospíšila a Fafráka upozornili na to, že sa tam roky kopia vážne problémy, ktoré nikto nerieši?

S tým súhlasím, lebo toto som ešte sám zažil pri mužskom hokeji. Zažil som dvoje majstrovstiev sveta a stále je to to isté.  Hľadáme vinu v niekom inom a roky je to ako cez kopirák.  Ani ľudia potom tomu neveria, ani hráči tomu neveria, tréneri to potom majú ťažké, celé sa to rozbíja. Nie sme súdržní a potom samozrejme zaostávame aj za svetovým hokejom. Presne o tomto by sme sa mali baviť otvorene a  nebáť sa to povedať. My sa stále bojíme povedať pravdu, kde je problém.  Musím opäť spomenúť Švajčiarov, ktorí naozaj dlhé roky kedysi dostávali na „prdel“, a dnes proti nim hrať, to je  peklo. Presne, lebo sú disciplinovaní a jednotní.  Ako celá krajina. Keď idete proti nim hrať,  vidieť dlhoročnú prácu, výchovu mládeže, postupnosť  dopĺňania do mládežníckych kategórií, juniorských , to je presne ich vizitka trpezlivosti. Išli si za svojim a teraz zbierajú ovocie. Podotýkam, pokiaľ majú chalani a rodičia  osobne skúsenosti  s korupciou a úplatkami, je najvyšší čas takto závažný problém  riešiť v trestnoprávnej rovine a existujúce dôkazy odovzdať polícii. To myslím vážne. A k tomuto musím povedať len toľko, že mne sa raz v živote nestalo, ani v kluboch ako Slovan, pri reprezentácií alebo mládežníckych súťažiach, že by ma chcel niekto uplatiť za miestenku v prvej päťke alebo v reprezentácií! Počuli ste niečo podobné na mňa? Mira Miklošoviča? 100% nie. Preto sú pre mňa takýto rodičia úplne pomýlení. Naozaj krátkozraké, raz, keď chlapec nemá kvalitu, nemá šancu sa presadiť v konkurencii vo svete a uplácanie je to posledné, čo mu zaručí žiarivý úspech za hranicami nášho malého Slovenska.

Tak mal Martin napísať verejne ten status?

Hráči by nemali zasahovať do  systému. Tréner má svoje rozhodnutia a zodpovednosť a to musí byť sväté. A potom jeho prácu hodnotí výkonný výbor. Aj o tom, či ten tréner tam má byť alebo nie. Mňa mrzí to, že to takto v hokeji vyzerá už celé roky. Keď som tam bol ja, mne sa tiež nepáčilo, ako sa hráči stavali k disciplíne, robili si svoj systém, nekomunikovali s trénerom a potom na  záver, keď sa im niečo nepodarilo, tak neúspech a slabosť nahádzali na trénera a jeho systém hry. Toto ma trošku mrzí, že každý rok je to presne to isté a už naozaj dlhé roky. Zažil som to na vlastnej koži na MS 2016. Hráči začali spochybňovať môj systém a počas celého šampionátu vnášali nedôveru. Kde sme sa to dostali, že hráči, ktorí ešte nič nedokázali si dovolia spochybňovať trénerov, ich nadriadených, protirečiť, diktovať podmienky… V cudzine, kde mnohí pôsobia by si to v živote nemohli dovoliť. Absolútne nepredstaviteľné! Jasné, chápem, keď sa dostavia neúspechy, každý hľadá chybu a vnáša sa nervozita  do kabíny, ale práve v takýchto stresových, napätých a záťažových situáciách sa prejavuje charakter a líder. Ale poviem vám, že pomýlená doba to je dnes. Mnohí hráči stratili pojem o realite, sebareflexii a podiele viny, ktorá je aj ich. Mnohí zabudli, že hokej je kolektívny šport.

Pri reprezentácii ste skončili obliaty vedrom hnoja. Cítili ste krivdu? 

Tak mňa vyhodili ešte pred majstrovstvami. (smiech) A možno to bolo o to ťažšie. Keby za mnou prišli a povedali mi , aby som odtiaľ odišiel hneď… osobne som nepotreboval byť v repre za každú cenu,  odišiel by som aj sám. O to viac ma to mrzí, že ma v tom čase nechali „ v  hovnách“ aj s dopadom na moju  rodinu a to je naozaj smutné.  Ukážka prvého predpokladu neúspechu. Rovnako, ako pri generálnom manažérovi všetci vedeli, že ho nechcú, aj mňa ako  trénera nechcú, potom hráči spochybňujú ďalšie veci, bolo cítiť  nedôveru vo všetkom… Zažil som najväčšie úspechy a  naozaj vtedy každý jeden, od realizačného tímu až po posledného hráča, museli držať spolu a boli všetci stotožnení s tým, čo sa išlo robiť. Samozrejme, že sú aj  tréneri, ktorí nepripustia komunikáciu so žiadnym hráčom, ale pre mňa bolo , je a bude  vždy dôležité byť súčasťou  kolektívu. Ale na to sú presne tí lídri, ktorí majú posúvať informácie z vnútra k trénerovi. A keď nemáme lídrov, čo si myslím, že ich už naozaj máme málo,  hráčov, ktorí to vedia naozaj zobrať do rúk, vedia si zobrať chalanov, usmerniť tých, ktorí majú pochybnosti a vedia ich stiahnuť do toho silného jadra, je to ťažko.  A tí najväčší lídri by mali komunikovať s trénerom, aby dosiahli spoločný úspech.

Kto je dnes pre vás líder?

V slovenskom hokeji dnes vidím zlomok, minimum lídrov v porovnaní s minulosťou. Lídri dávajú veci do kopy.

Zlatá generácia sa snaží niečo v slovenskom hokeji zmeniť už štyri roky. Podarilo sa jej niečo, dá sa za štyri roky reálne v evidentne zanedbanom systéme niečo zmeniť?

Samozrejme všetko sa dá. Už sa to teraz konečne aspoň povedalo, že musíme len trpezlivo pracovať.  Ale keď človek na to nemá čas a miesto toho, aby sme si pomohli všetci navzájom a dali sme sa dokopy a vysvetliť to ľuďom, že pôjdeme s pokorou a pôjdeme s rešpektom  a trpezlivo systematicky pracovať sa opäť len skupinkujeme…

Tak urobili niečo za tie štyri roky?

Tak ja neviem … to čo počúvam… že sa robia všelijaké projekty, že ideme robiť akadémie… ale ja stále neviem ešte čo sa deje.  Prvý by som sa tešil, ak by prišla citeľná zmena. Už dlhé roky sa o tom bavíme, stále len bavíme. Vždy, keď sa chceme baviť aj o niečom inom, vždy skončíme pri hokeji. Čo sa zmenilo jednoznačne k horšiemu je to, že chlapci hrajúci pre 1.ligu sú často dobrí na záskok do extraligových klubov, kde patria k lídrom a vyrovnaným partnerom , ale NIE DOSŤ DOBRÍ  pre REPREZANTÁCIU. Scestné. Koľkých zo zlatej generácie vytiahli z prvoligových mužstiev  priamo do reprezentácií? Na začiatok spomeniem dvoch….seba a Mira Šatana. A ďalšia vec, chorá, my  sme snáď posledná krajina, ktorá funguje podľa školských ročníkov, nie roka narodenia. Už aj v Čechách to pochopili a zrušili tento nezmysel. Umelo brzdíme výkonnosť mnohých šikovných chalanov. Treba sa zamerať na takých, ako je Fehy a Liška. Chalani majú vysoký predpoklad zastať si svoje miesto v konkurencii vo svete, lebo ako mladší hrávali s dva ,tri roky staršími. A kompetentní, volajúci po zmene to vôbec nepochopili. Roky osvedčené prirodzené ostaršovanie noví kompetentní ešte viac pribrzdili. Prečo brzdíme šikovných chlapcov z akejkoľvek kategórie, keď majú potenciál_hrať aj o tri roky staršími ? Umožníme im to. Väčšina hráčov zo zlatej generácie hrávali so staršími, ako 16,17 roční už s mužmi. Musím vypichnúť jeden príklad priamo od nás z akadémie. Libor Nemec, chlapec, ktorý vyrastal u nás sedem rokov na umelom ľade, syntetickej ploche. Ihneď ako som mohol, bojoval som o jeho ostaršenie o dva roky. Neuveriteľne hokejovo napredoval. Stával sa pravidelnou súčasťou mládežníckych reprezentácii. Dnes robí výborné meno našej akadémii vo švédskom klube Tingsryd AIF, 2.najvyššej lige, ako ročník 2003, čiže 15 ročný pravidelne hráva za 18 ročných a dokonca naposledy aj za 20 ročných. Toto je cesta.
Ak chceme vychovávať hokejistov ako za starej éry, musíme tých najlepších bývalých hokejistov začleniť do mládežníckych kategórií, kde sa zanedbáva najviac, tu môžu všetci bývalí profesionálni hráči odovzdať svoje bohaté skúsenosti v individuálnych činnostiach, v korčuľovaní. Vo funkciách sú nám zbytoční. Dnes zaostávame v korčuľovaní, individuálnych činnostiach, v rýchlosti a podobne. Ako môžeme s takýmito nedostatkami konkurovať nie že svetovej špičke, ale kedysi pre nás priemerným hokejovým krajinám….Švajčiarsko, Rakúsko a atď.  Ružové okuliare a alibistické obhajovanie neúspechu alebo podpriemerného úspechu, neposunie slovenský hokej vpred.

Chodíte po štadiónoch, čo tam vidíte dnes?

Vidím tam veľkú neistotu, nedôveru, pochybnosti v lepší zajtrajšok, ale žiaľ ľudia nepovedia nič verejne. Deň čo deň vidím trénerov chudákov, ktorí sa od rána do večera mordujú s deťmi a nemajú na to podmienky. Kluby majú problémy zaplatiť im výplaty… Nikto nevie, čo bude, každý má z niečoho strach a neistotu Všetci čakajú čo ako dopadne, MS20, ako dopadnu muži na MS2019, čo prinesú raz voľby županov, potom nových starostov, teraz sa opäť čaká ako vypália voľby SZĽH, kto bude prezident SZĽH, kto bude riadiť Tipsportligu, aké zmeny nastanú, a v neposlednom rade, kto nám bude vládnuť v parlamente! A ak sú nervózni ľudia pracujúci v hokeji, tak sú nervózni aj rodičia.

Hokejová akadémia Zdena Cígera/foto: súkromný archív Zdena Cígera

Pri vchode máte na akadémii tabuľku zákaz vstupu rodičom.

Presne a to je dôvod, prečo v mojej akadémii fungujeme inak. Akoby som to povedal. (úsmev) Pre kluby sme nie moc dobrý partner (smiech).  Chápem, že na chod klubu je  ťažké nájsť peniaze. Viem, že všetky kluby  majú obrovský problém s nedostatkom financií, pretože oproti vyspelým krajinám, na Slovensku štát nepodporuje šport, tak akoby mal.  Samozrejme aj zväz ľadového hokeja by sa nemal zbavovať zodpovednosti.. Ak chce byť naozaj dobrým zväzom, najlepším, tak musí zobrať zodpovednosť,  a musí nájsť spôsob, ako hokeju pomôcť.  Veď je to HOKEJOVÝ ZVÄZ!

Hokejová akadémia Zdena Cígera/foto: súkromný archív Zdena Cígera

Prečo majú teda rodičia u vás zákaz vstupu?

Rodičia platia všade klubové poplatky. U nás nie. Rodičia robia v kluboch viac zlého ako dobrého.  Ovplyvňujú  vedenie a trénerov,  keď majú pocit, že ich dieťa  menej hrá,  nie je v prvej alebo druhej  päťke. Tieto veci musia byť prirodzene riadené trénermi a nie rodičmi . Všetci sa bavia, že tréneri berú úplatky, že sú finančne ovplyvňovaní, že sa nechajú kúpiť, že uprednostňujú  synov sponzorov alebo deti bývalých hokejistov a funkcionárov. Zamýšľam sa, k čomu je to dobré?! Darmo, ak  chlapec nemá kvalitu, talent, predpoklady výnimočného hráča, nemá šancu uspieť vo svetovej špičke.Takéto zmýšľanie rodičov je veľmi krátkozraké a v prvom rade choré. S rodičmi sme sa dohodli, že na tréningy chodiť nebudú , čo som veľmi rád. Chodia naozaj len vtedy, keď  treba niečo pomôcť. To, čo v akadémii máme je vlastne naše, skoro všetko  sme si vybudovali svojpomocne. Rodičia prišli, priložili ruku k dielu.  Ale inak nám dali plnú dôveru,  nevstupujú do našej hokejovej práce. Môžeme tak pokojne robiť, deti sa tešia, nerozptyľujú  sa, nehľadajú na tribúne  vrieskajúceho premotivovaného  rodiča. Jednoducho to musí byť postavené na dôvere, tak ako kedysi.  Ja som bol tak naučený. Mal som svojho trénera, ktorý bol vlastne môj druhý otec. Vychovával nás,  dohováral nám, ale  nechal nás hrať  hokej , prirodzene nás  selektoval a dával do pätiek. Jednoducho, celý tento proces musí fungovať prirodzene.

Svojpomocné budovanie Hokejovej akadémie Zdena Cígera/foto: súkromný archív Zdena Cígera

Je pravda, že môže byť dobrým trénerom iba ten, kto reálne športoval a ešte aj niečo v športe dosiahol?

Večná dilema. Osobne som celý život prežil pri hokeji. Prikláňam sa k tomu, že dobrý tréner je aj bývalý hokejista. ALE!!! Myslím si, že je to jednoduchšie. Vôbec tým nechcem degradovať  ľudí, ktorí vyštudovali FTVŠ a dostali sa k trénovaniu poctivou prácou a vzdelávaním. Mne osobne ale trošku chýba  cit na základe skúsenosti priamo z hry. Naozaj si myslím, že v niektorých situáciách  tréner, ktorý nikdy reálne nehral hokej,  nevie hokej precítiť. Keď to nemá prežité, len naštudované,  má to ťažšie. Ale nakoniec, samozrejme, vždy je to o tom, či ste úspešný alebo nie. Keď je „iba“ vyštudovaný tréner, ktorý je aj úspešný, tak nikto nemôže spochybňovať jeho kvality. Keď jeho mužstvo napreduje a vyhráva na základe jeho práce, tak nikto nemôže povedať nič. Na druhej strane, môže byť dobrý hokejista, ale nemusí mať  predpoklady byť dobrý tréner, lebo nemá vzťah k deťom, pubertiakom, nedarí sa mu spojiť mužstvo, urobiť taktiku, nevie dať dokopy hráčov, nerozumie im… Všetko je to o výsledkoch. Výsledky robia  aj dobrých trénerov aj hráčov. Keď nemáte ale kvalitných hráčov v mužstve, tak sa robí veľmi ťažko.

Za tejto situácie by ste prijali ponuku robiť trénera U20?

Určite nie. Som rád, že robím stále s deťmi projekt, ktorý som začal pred siedmymi rokmi , to ma napĺňa. Zatiaľ, pri týchto problémoch a aj na základe toho, čo som zažil  v reprezentácii či  celkovo v slovenskom hokeji, tak neviem, či by som to bol schopný robiť.  Pokiaľ sa to celé nevyrieši, pokiaľ sa to celé nespojí a naozaj sa celé nenastaví tak, aby tréneri mali naozaj dôveru aj hráčov, tak nie. Nehovorím iba za seba, veď máme kopec  trénerov na Slovensku, ktorí naozaj aj niečo dokázali a urobili. Momentálne to vyzerá tak, že tu nikto nič neurobil, ale nie je to pravda. Máme kopu hráčov aj trénerov, ktorí dostali slovenský hokej na svetovú  úroveň a my  zrazu pred nimi zatvárame oči,  najlepší sú iba zahraniční. Mne sa zdá, akoby sme sa nechali kúpiť a zapredať. Nemáme svoju hrdosť ako  Švajčiari,  páči sa mi ako to robia u nich doma. Veď aj Fíni boli v hokeji horšie ako my. Ale išli trpezlivo za svojim cieľom a dnes je  radosť sa na nich pozerať. Vlastne hocijaké severské mužstvá.

Prečo tu ostávate, aj po tom všetkom, čo ste si pre hokej, ako reprezentačný tréner, prežili?

Ponuky zatiaľ nevyhľadávam.

Nevyháňam vás, len to chcem pochopiť.

Celý život som chcel byť doma a aj preto som kedysi odmietol ponuky v Amerike a Kanade. Ale veľmi ma mrzí,  čoho som sa tu dočkal po návrate na SLOVENSKO. Intríg, podrazov, nedôvery, závisti, sabotáži, vydierania ,kopy  vulgárnych nadávok … Toto som zažil len pri hokeji. Doma som zažil krásne chvíle či v súkromí alebo v hokeji, ale v dnešnej situácii, keď sa ma pýtate, tak sme naozaj  s rodinou rozmýšľali, či sa  neposunieme kdekoľvek za hranice. To všetko, čo dennodenne zažívame pri hokeji, my  stále doma nechápeme…

Sú najlepší naši hokejisti v zahraničí, alebo ich máme aj doma?

Okrem pár šikovných kusov doma, všetko nám ušlo do zahraničia.

A čudujete sa im, keď sú tie pomery na Slovensku v hokeji aké sú?

Musíme si  otvorene priznať, že za našimi hranicami vo vyspelých hokejových krajinách sú starostlivosť a podmienky neporovnateľné.

Sú to teda tí najlepší, ktorí sú vonku?

Už dlho poukazujem na to, že naše súťaže nie sú nastavené dobre už od tých mládežníckych kategórií.  Deti netrénujú tak ako by mali, v kluboch sú obrovské problémy, nemajú počty, dochádzka jedna katastrofa, chýba disciplína aj prirodzená konkurencia, súťaživosť, zdôrazňujem prirodzená. Robíme všetko zväčša  umelo, tlačíme dopredu protežovaných hráčov, lebo niekto povie, že tento bude jeden z najlepších hráčov, a samozrejme je to aj o peniazoch. Lebo tí, ktorí na to majú peniaze sa vedia dostať aj do zahraničia. Zanedbávame už  mládežnícky hokej, nedáme  šancu tým, ktorí na to nemajú financie. Mnohí končia! A  pritom v útlom veku ich už máme pripravovať na veľký hokej. Máme projekt U18 či U20, prídu ”vybratí “chlapci so zanedbanými individuálnymi činnosťami, korčuľovaním, disciplínou, správnou  životosprávou. Základom v hokeji. Zanedbané hokejové veci  z detských a mládežníckych kategórií sa už nedajú dobehnúť. Preto zaostávame za špičkou dlhé roky a už nám šliapu na päty maďarské, francúzske aj rakúske mužstvá. Obávam sa, že čo nevidieť, budeme mať problém i z Kazachstanom.

Je v hokeji osemnásťročný až dvadsaťročný človek ešte vôbec dieťa?

Vychádzam len z toho, čo som zažil. Ak v sedemnástich niektorí naši hokejisti zažili aj mužskú ligu, už nie sú deti. Ale takých máme málo. Preto si stále myslím, že sú to prevažne deti, aj keď majú dvadsať. Nemajú tu správnu hokejovú výchovu, nemajú skúsenosti a tým ani kvalitu. A to je postupnosť, ktorá nám chýba už od žiackych kategórií, kde sme mali zachytiť výnimočných. Teraz  málo kto vie naskočiť do mužského hokeja , umelo ho tam tiež nemôžme držať a povedať, tak dobre, bude hrávať. Pritom mužom vôbec nestíha.

Zdeno Cíger so svojimi zverencami z Hokejovej akadémie Zdena Cígera na vyhlasovaní Športovec roka 2018/foto: zdroj: FB Zdeno Cíger

V NHL ale asi  o 18 či 20 ročných hráčoch nehovoria už ako o deťoch. U nás áno. Tak je 20 ročný slovenský hokejový reprezentant dieťa alebo nie?

Samozrejme, že nie je ešte vyspelý. Je to veľmi individuálne. Ale dobre, myslím si, že to už nie sú deti.  Chalani sú  „dospeláci“, už by mali za seba aj  druhých niesť zodpovednosť.

Ako je možné, že sa skončia MS U20, ktoré pre Slovensko dopadli ako dopadli, slovenskí reprezentanti z nich odídu ako „neschopáci“ a za 24 hodín sú vo svojich zámorských kluboch vyhlásení za hráčov zápasu?  

Nebol som tam, nevidel som to, ťažko sa mi to posudzuje.

Ale predsa, mnohí sú aj draftovaní  a pri repre niekedy vyzerajú, že nevedia držať hokejku.

Hokej posudzujem podľa výkonov. Ak chlapci , ktorí  patria medzi najlepších hráčov a je ich tam niekoľko , prídu do repre, tak jednoducho musia byť na  ľade vidieť. Vždy, keď prišli aj mladí dobrí hokejisti, sedemnásťročné a osemnásťročné  deti (úsmev)  , či to je Fín, či to je Rus, pozerám sa iba na jeho výkon. Stane sa , že sa im niekedy nedarí presadiť, ale keď sa pozriem , tak musím na ňom vidieť niečo zaujímavé až výnimočné. Reprezentácia poskytuje jedinečnú príležitosť ukázať, či ste rozdielový hráč.

Môže si výnimočný klubový hráč pokaziť meno vďaka nezvládnutej reprezentácii ako celku? MS U20 sú vždy pred draftom.

Myslím si, že skôr ich individuálne výkony. Mnohí zabúdajú, že  hokej je kolektívny šport. To môže byť fatálna chyba. Agenti sa nepozerajú ako dopadne celé mužstvo, aspoň si  myslím. Vždy to bolo o jednotlivcoch.  Majú vytipovaného  jednotlivca,  toho sledujú.

Kritici slovenského hokeja hovoria , že sme zaspali dobu, že už dávno sa nehrá tak, ako učíme deti,  že dnes už je hokej oveľa útočnejší.

Samozrejme, každá taktika funguje vtedy, keď všetci hráči rešpektujú všetky pokyny , ktoré dostanú. My sa stále za niečo schovávame. Najväčší problém je vyhodnotiť, že proti komu hráme a akých máme hráčov. Všetky systémy fungujú, keď sa dodržiavajú.  VŠADE POČÚVAM, ŽE NEMÁME KVALITNÝCH HRÁČOV,  ALE PREČO TO NIEKTO Z KOMPETENTNÝCH NEPOVIE NA ROVINU A NAHLAS?! ČOHO SA BOJA? Odsúdenia hokejovej verejnosti? Vieme o tom, ale aj napriek tomu ideme hrať  kanadský hokej alebo ideme opakovať po Fínoch, či Švédoch. Veď oni sú obrovská sila! Keď chcete napádať a nemáte na  to hráčov, ktorí budú v prvom rade vládať a budú vedieť dodržiavať systém, ktorý sa stanoví a nebudú robiť individuálne chyby, tak to nemôže fungovať. Veď my máme problém s individuálnou činnosťou, nevieme si udržať puk, sme pomalší ako ostatní, vtedy je ťažko len tak lietať a napádať po celom ihrisku.

Od zajtra, ak by bolo všetko správne v slovenskom hokeji nastavené, koľko to podľa vás bude trvať, aby sme sa opäť tešili z hokejových úspechov?

Ťažko  povedať.  Máme problém už v mládeži a bude to trvať ešte veľmi dlho. Je to dlhodobá mravenčia práca. Nemôžeme  kopírovať  Švajčiarov, či Fínov, je to síce malá krajina, ale my už máme problém v politike. Všetko padá z vrchu! A sme úplne iná mentalita.

Hokejová akadémia Zdena Cígera/foto: súkromný archív Zdena Cígera

Ale aj Maďari majú problém v politike a už aj my začíname s nimi mať hokejový problém. 

To je presne o podpore štátu, čo sa bavíme.  Je dôležité, aby silný rezort podporil to, čo chceme. Samozrejme školstvo, zdravotníctvo a aj šport, ktorý podľa mňa patrí medzi najdôležitejšie pre deti.  Päť rokov som chodil do Győru. S Maďarmi sme mali veľmi dobrú spoluprácu. Keď mi rozprávali, akú majú podporu  od štátu, len som pozeral.  Fakt tam okolo športu veľa pracujú, dotujú ho, lebo jednoducho chcú.

Naozaj na Slovensku platí, že hokej hrajú len deti, ktorých rodičia si to môžu dovoliť?

Myslím si, že to tak je a trvá to už dlhšie. Vidím to v  kluboch. Je to založené na poplatkoch a ani sa im nečudujem. Veľmi dobre  chápem, ale potom nemôžeme chcieť prirodzenú selekciu, konkurenciu, kvalitu. Kluby berú všetko, lebo  musia.

Hokejová akadémia Zdena Cígera aj s rodičmi/foto: súkromný archív Zdena Cígera

A vy v akadémii máte akých chlapcov? Lebo vraj pomáhate aj sociálne slabším.

Áno, trénujeme aj takých, ktorí na to nemajú. Samozrejme, že počúvam, že tu máme aj „zbohatlíkov“. Máme  svoju filozofiu, ktorej sa nemienime vzdať. Každý jeden rodič a chlapec musí  rešpektovať pravidlá a filozofiu akadémie. My to naozaj máme nastavené bez poplatkov, pretože nechceme, aby do toho vstupovali rodičia len pre to, že nám zaplatia  poplatok, prípadne sponzorský príspevok.

Hokejová akadémia Zdena Cígera/foto: súkromný archív Zdena Cígera

Takže, aj napriek tomu, že niekto s tých, ktorí na to majú a klub dobrovoľne podporia, nemajú ich deti z toho žiadnu výhodu?

Presne tak. Rodičia vedia, že to na mňa neplatí. Preto sponzorských príspevkov od rodičov je žalostne málo (úsmev). Okrem toho, ako v každom kolektíve, aj  v našom, sa to časom vyselektuje. Keď je niekto, ako tomu hovorím ja, „škodná“, tak to silnejšie jadro zariadi, aby sa sám zobral a odišiel.  Naozaj nemáme  problém, ako inde, lebo keď vytvoríte  priestor, kde   ľudia cítia istotu a rodičia dôveru, aj deti vám dôverujú a sú  spokojné, tešia sa na každý tréning,  tak to jednoducho funguje. Mne  deti nechodia „poza tréning“ alebo na  dovolenku počas sezóny ako v iných kluboch.

Blížia sa majstrovstvá sveta dospelých. Čo nás podľa vás čaká? Aká bude zasa v krajine nálada?

To sa nedá povedať dopredu. Každé majstrovstvá sú iné . Výhodou je, že momentálne v hlavnom mužstve nie je nejaký bojkot, ktorý by mohol  rozptyľovať hráčov.  Samozrejme, je to v domácom prostredí, čo je oveľa ťažšie, lebo ľudia  budú v eufórii a očakávaní úspechov,  hráči i  tréneri budú pod tlakom…

Je prehnané, ak budú fanúšikovia očakávať aspoň postup do semifinále?

Vždy, keď sa začnú majstrovstvá sveta, tak nikto nemôže vedieť, ako to dopadne.  Niekedy mení situáciu  jeden zápas.  Treba byť iba trpezlivý. Dobrý športovec chce vždy zvíťaziť !

Čo keď začneme od začiatku prehrávať?  Čo by ste odkázali fanúšikom?

(úsmev) Tak fanúšikom je ťažko niečo hovoriť. Hlavne slovenským(úsmev). Fanúšikovia sú  nároční a majú  na to nárok. Vždy čakajú víťazstvá.

Zdeno Cíger počas Dňa otvorených dverí v Hokejovej akadémii Zdena Cígera/foto zdroj: FB Zdeno Cíger

Vy čakáte na majstrovstvách víťazstvá?

Som športovec a nerád prehrávam. V prvom rade, každý musí pre úspech urobiť maximum svojim výkonom, prístupom, aby víťazstvá  prišli.  Nesmieme dopustiť to, čo sa stalo  v minulosti: nedôvera, intrigy, pochybnosti , chýbajúce materiálne zabezpečenie…  Naozaj, od začiatku musia byť vytvorené podmienky. Od zabezpečenia celých majstrovstiev, až po profesionálny prístup hráčov, aby sa sústredili len a len na  hru a verili systému, ktorý tréner od nich vyžaduje.

Nie je to v tom našom hokeji také divné aj preto, že je to aj veľká hra o veľké peniaze?

Určite tam je veľa peňazí, veď sme organizátori majstrovstiev sveta. Verím, že mnohí ľudia v terajšom hnutí by neboli tam, kde sú, keby sme neboli usporiadateľmi MS 2019. Úprimne som zvedavý, kto zostane v “hokejovom hnutí” po skončení MS 2019 🙂 .

So žiadosťou o rozhovor sme sa 24.1.2019 obrátili aj na generálneho manažéra hokejovej reprezentácie Miroslava Šatana. Priestor nevyužil. 28. januára 2019 ho PR manažér SZĽH Peter Jánošík ospravedlnil s tým, že v mene pána Šatana ďakuje za záujem o rozhovor, ale v najbližšej dobe má v pláne viacero rokovaní, stretnutí aj reprezentačnú akciu a nebude sa nám vedieť venovať. Dalito.sk sa preto obrátilo so žiadosťou o rozhovor aj na prezidenta SZĽH Martina Kohúta a dohodlo sa  s ním už na termíne. 

VIDEO: Časť z rozhovoru so Zdenom Cígerom

Môže vás zaujať:

Zdeno Cíger: „Nie vždy platí, kto hrá v zahraničí, je výnimočný.“



Komentáre (1)

    Vaša reakcia

    Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *