Stĺpčeky

Zlo sa dá aj odsunúť. Krása a pokoj už nepočkajú

Je to rok, čo som po troch rokoch home office nastúpila do záhradníctva na brigádu. Aspoň dvakrát do týždňa vyvetrať hlavu od počítača a najmä ľudskej xenofóbie a nerozhľadenosti. Kým ma práca z domu devastovala, celé roky som od druhých počúvala, čo by za to dali oni, keby mohli pracovať z domu. Tragikomické, ako väčšina túži po tom, o čom netuší. Nechápali ma, po roku pandémie možno.

Alebo aj nie, lebo „super home office“ zasa vystriedali vety, ty si aspoň tam a tam, ty máš aspoň toto a toto. Alebo tie dobre mienené rady od už zaočkovaných o slobode či pozitívnom myslení. Bez náznaku empatie k tým, ktorí sa k vakcíne nevedia dostať. Akoby už zabudli, ako po nej túžili oni. Dnes už zaočkovaní rozdávajú okolo seba rozumy a statusy šťastia a symbol slobody. Aj sa s nimi poteším, aj im to prajem, automaticky však počítam  s tým, že nezabudnú na to, ako sa cítia tí, ktorí sa možno nadýchnu tak v lete a prestanú na mňa násilne tlačiť, aby som myslela pozitívne. Aby aspoň trochu chápali aj tých, ktorí stále nemajú 99% šancu, že COVID prežijú.

Som aj z takých už nesmierne vyčerpaná. Zo všetkých, ktorí aj po roku epidémie nepochopili ani to, že nie, ich problémy nie sú najväčšie. Ani to, ako veľmi napriek dočasnej izolácii jeden od druhého závisíme a že nič nie je zadarmo. Mali sme šancu porozumieť, aké neviditeľné vzťahy fungujú v jednotlivých ľudských činnostiach. Naozaj sme to pochopili, alebo len po hranicu, ktorá sa už dotýka nás osobne? 


A do toho bezhraničná podúroveň slovenskej politiky, ktorá ma oberá o posledné kvapky lásky k vlastnej krajine. O poslednú nádej až po šancu dožiť svoj život tam, kde som sa narodila, niečo dokázala, vybudovala, vychovala dieťa a poctivo si doteraz plnila všetky svoje povinnosti voči štátu a plním ďalej.  

Milujem deň v záhradníctve, z ktorého keď sa večer vrátim manžel mi musí na sedačke pomôcť, inak sa iba mecem ako tuleň, ktorý sa nevládze prevrátiť. Milujem ten deň, keď sa skláňam k tisíckam kvetov a hlinu mám až za ušami. Keď mi polámané nechty lietajú okolo hlavy a chrbát bolí tak, že by ma nedokázali naložiť ani do sanitky. Milujem tú vôňu a zvuk jarnej prírody, ktorý ma ohlušuje. Užívam si chvíle, keď mám jeden z mobilov pri sebe iba ako počítadlo krokov, na ktorom sa po službe ukáže číslo 17 892. Aj doráňané ruky a opuchnuté nohy, ktoré sotva došoférujú na pumpu pre dve cappuccina, ktoré potom vypijeme s manželom na balkóne, kde sa nedostane k slovu. Vraj sú to jediné chvíle, kedy ešte vyzerám šťastná a usmievam sa. Po návrate zo záhradníctva.

Ešte pred rokom som po takej službe sadla za počítač a pracovala aj do druhej v noci, aby som dobehla pracovný nával za počítačom. Dnes to už nerobím a dokonca v ten deň už nezapnem ani jeden z mobilov. To zlo, ktoré sa na mňa začne valiť z internetu, mailov, komentárov, reakcií, médií aj tlačových konferencií… už presúvam na druhý deň. Zlo vás totiž počká a dobehne vždy, krása a pokoj, tie už nepočkajú. A záleží len na mne, ktorú emóciu a na ako dlho vpustím do svojho života skôr. Zlo sa dá aj odsunúť. Krása a pokoj už nepočkajú.


(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *