Zlodeji času
Je až neuveriteľné, koľko času strávime prácou, pri ktorej nezarobíte ani cent či aj neoddychujete, lebo stále niekomu musíme dokazovať to, že sme to už dávno urobili, že sme to dávno dohodli inak, ešte dávnejšie zaplatili, prípadne sa na niečom dohodli, ale výsledok z druhej strany je nulový. Od úradníkov, cez poisťovne, kolegov…. až po autoservis či správcu domu.
Sú dni, keď nerobím nič iné, len sa hodiny hrabem v digitálnej minulosti, aby som našla dôkaz, že chyba nie je na mojej strane a to čo som mala urobiť som už dávno urobila. Prípadne začnem pracovný deň s množstvom nasypaných mailov, ktoré som už dávno vyriešila, ale zdigitalizovaný systém toho druhého rozhodol inak a loptičku zodpovednosti prehodil na mňa. Alebo začínam deň s výbuchom v hlave, kto čo mal urobiť a neurobil, týždne už nereagoval a mal, kto mal zavolať a nevolal, kto poslať mail a neposlal… a čas plynie.
Alebo niekto niečo zautomatizuje a pošle to aj tým, ktorí s tým nemajú nič spoločné. Napríklad poistku auta, ktorú už dávno vypovedali. Ale nad hromadným mailom poisťovne strávia ďalší čas a zisťujú, či zrušená poistka naozaj platí, aby teda zistili, že mail sa ich netýka a potom ešte zabijú čas čítaním odosielateľa, že sa ospravedlňuje. Že to ta tie procesy!
Zlodeji času a to ta tie procesy!
Alebo, ak sa na niečom dohodnem a úloha ostane na druhej strane, považujem ju za vybavenú. Doplácam na to pravidelne, pretože takmer vždy príde moment, keď zistím, že dohodu niekto nesplnil, neupozornil na to ani dopredu a ja musím opäť písať a ak nie prosiť, tak sa pýtať, čo s tým, ako ďalej, dokedy… Dôvod zlyhania druhého ma má akože zaujímať, pritom ako nenaplnená dohoda ovplyvňuje môj život toho druhého ani nenapadne. Najhoršie je to ak mám za to ešte aj platiť. Väčšinou strana, ktorá zlyhala svoju zodpovednosť prehodí na vás. A keď sa začnete brániť, stávate sa „agresorom“ vy a ešte máte aj dobehnúť čas tých druhých.
Vďaka za šafran
Mám to šťastie, že stále je okolo mňa zopár ľudí, s ktorými sa na niečom dohodneme, a to aj platí. V súkromí aj pracovne. Je ich ako šafranu, ale sú a o to si ich viac vážim. Nezabíjajú môj čas. Naopak. Radšej ho plnohodnotne využijeme. Zvláštnosťou je, že sú to najčastejšie osoby v zrelom veku. Snáď to nie je posledná generácia, ktorá „stíha“, neokráda druhých o drahocenný čas, lebo ešte stále žije život v súvislostiach.
Už nikoho o nič neprosím nie preto, že som príliš hrdá, ale preto, že vždy, keď sa s niekým na niečom dohodnem sú to plnoletí ľudia a predpokladám, že vedú dospelý život o zodpovednosti, v ktorom slovo „nestíham“ používajú iba tí, ktorí to majú už ako životný štýl. A takých už eliminujem, lebo ma vyčerpávajú .
Základy slušnosti
Myšlienka, ktorá ma v rozhovore s Richardom Vrablecom oslovila najviac: „Prekáža mi, ak niekto môj život ovplyvňuje vetou – Nestíham, mám toho veľa. To predsa nie je moja chyba, ale toho človeka, ktorý túto vetu používa. Niekde je chyba… A touto vetou ničia životy druhým, tým že neodpisujú na maily, nezdvíhajú telefóny a nevedia si nájsť na nič čas…,“ upozornil Richard Vrablec
Mám pocit, že takmer všetci okolo mňa už nestíhajú (dokonca aj nastavené digitálne systémy), ale zato mi stíhajú ovplyvňovať život. A keď nie ovplyvňovať, tak zabíjať môj čas. Hlavne, že vtedy stíhajú oni! Pritom stačí tak málo. Reagovať na mail či telefón, založiť si diár, nastaviť aj digitálne systémy tak, aby zbytočne neotravovali ľudí…, prípadne si spomenúť aspoň na základné princípy keď nie slušnosti, tak aspoň serióznosti. Je to ten najjednoduchší spôsob ako to všetci môžeme spoločne dať.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)