Znásilnená viera. Zlaté retiazky predsa môžeme darovať kedykoľvek

Po posledných mediálnych únikoch zo slovenských kostolov, kde netolerantní až nenávistní služobníci Boha, od trnavského arcibiskupa až po posledného zahrabaného kňaza kdesi vo vlčích slovenských dierach , kde zastal čas v 16. storočí, mám čo robiť. Podvedome totiž tuším, že vystúpiť z cirkvi nebude také jednoduché. Verím však, že dám aj to.

Nebudem prvá a ani posledná, ktorú k takému rozhodnutiu prinútili nielen odhalenia sexuálnych škandálov a následné krytie vinníkov cirkevnou vrchnosťou. “Mnohí, ktorí cirkev opúšťajú, sa necítia byť ateistami, iba nechcú byť členmi „takejto“ cirkvi,” uviedol pre denník Postoj Peter Paľovčík, ktorý je aj cirkevným sudcom Košickej eparchie.

Pri mnohých katolíckych úradníkoch, vlastne štátnych úradníkoch, cítim ako tolerantná osoba už absolútny hnus. K tomu fašistické prvky niektorých “našich” katolíckych farárov a škandály katolíckej cirkvi po celom svete, ktorá dlhé roky ignoruje (na zopár lastovičiek) sexuálne zneužívanie detí, a slušného začne akosi napínať.

Kostol, iba ako história

Pri pohľade na kostol už cítim absolútne znechutenie a musím si pripomínať, že majú pre mňa ešte historickú hodnotu. To je všetko. Chudák Boh aj František, ale dlhšie už nevydržím byť súčasťou zvrhlej a pomýlenej slovenskej cirkevnej mašinérie, ktorej som sa súčasťou nestala dobrovoľne. Veď som bola malá (ani neviem kedy a kde ma krstili) a nikto sa ma nepýtal, či chcem do nej patriť a či vôbec budem veriť v Boha. Či naozaj chcem byť slovenská katolíčka. Jednoducho ma obliali vodou a hotovo. Dospelí si pripili, možno aj viac ako mali, oslávili môj krst, na ktorý si ani nepamätám a hotovo. Bolo vymaľované ako v kostole.

Keď za najväčší hriech označili komunisti kostol, viac mi netrebalo. Bola som takmer dospelá a rýchlosťou božieho svetla som obletela všetky dostupné kostoly a hľadala v nich Boha. Nevydalo, ale ďalej som s úctou obdivovala všetkých, ktorí ho v kostoloch našli.

Odpor k cirkvi

Dnes, po neakceptovateľne netolerantných až nebezpečných výrokoch tých šialencov v liturgických habitoch alebo reverendách už cítim len odpor. Odpor k slovenskej cirkvi je taký silný, že potrebujem z tohto spolku križiakov zo 16. storočia vystúpiť. Zo spolku, do ktorého som sa vôbec nepýtala a ktorému som vlastne nikdy nerozumela. Ak naozaj existuje Boh, nebude ma za to súdiť. Naopak, bude mi rozumieť. Lebo je vraj spravodlivý.  

Dnes už viem, že ak by som mala ďalšie dieťa, nikdy by som ho bez jeho súhlasu nepokrstila. Vieru by som nechala iba na jeho rozhodnutie. Po všetkých tých slovenských zvrátenostiach, od pomätenej Záborskej až po toho kdesi na východe, ktorý ešte aj v Disney rozprávkach našiel porno, by som na to nemala nielen odvahu, ale ani právo. Chvalabohu, dcéra aspoň vyštudovala v „diabolských USA“.

Neznásilňujme deti

Nikto nemá právo znásilňovať deti. Fyzicky, mentálne a ani do vierovyznania. Je to minimálne neetické, aby o tom rozhodovali rodičia bez súhlasu dieťaťa. Pre mňa je to po posledných cirkevných zvrátenostiach na Slovensku už neprijateľné. Zlaté retiazky si predsa môžeme rozdať kedykoľvek a aj na pohár alkoholu si nájdeme dôvod vždy. Naozaj k tomu potrebujeme znásilňovať duše našich neplnoletých detí? Úplne stačí, že týchto slovenských zaostalých križiakov musíme mnohí proti našej vôli ešte aj platiť. Za čo? Za šírenie ich vlastnej nenávisti a súdenia po celej krajine? Ďakujem Bohu za každého aktívneho tolerantného kňaza. Ale prečo sú na Slovensku tak ticho?

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)