Stĺpčeky

Zvláštny deň po… Ticho samoty, ktoré snáď začína počuť

Po mojej úvahe o tichu pred samovraždami (ako takými) sa začali diať veci a prichádzať nové pocity, ktoré vo mne budú rezonovať dlho.

Ticho, ktoré pred samovraždou nikto nepočul

Už zopár rokov sa zamýšľam, že možno som príliš citlivá a vnímavá, že možno je chyba vo mne, keď si všímam okolie, reakcie, správanie sa …. tak citlivo a prestávam akoby dnešnému svetu rozumieť a všímať si pekné veci.


Že možno je chyba vo mne, možno ma až príliš frustrujú výstupy našich politikov naprieč celým spektrom a tá všetka špina, ktorá vychádza na povrch. Že robím obrovskú chybu ak si myslím, že ľudia sa chcú pozerať do vlastného zrkadla,  že si to všetko tak pripúšťam k srdcu a  že je chybou, že mi tak veľmi záleží na tom, aby som žila v normálnej krajine s normálnymi ľuďmi. Že som možno príliš veľká idealistka a robím zle iba sama sebe, že chcem zachrániť celý svet, ktorý jednoducho nezachránim. Čím dlhšie ma to trápi, tým sa u mňa prehlboval pocit samoty a egoizmu gigantických rozmerov okolo mňa.

Včera to bol pre mňa však zvláštny deň. Za svoj názor, obyčajný ľudský názor (stĺpček je žurnalistický  publicistický žáner so subjektívnym názorom autora), v ktorom každý normálny človek nemohol nájsť akúkoľvek aroganciu a ani neúctu k ľudským vzťahom ako takým,  som si vyslúžila aj zopár urážok, posmeškov či arogantných reakcií a dobre mierených a mienených rád, že nemám písať o tom, o čom netuším absolútne nič, prípadne som nezažila a podobne. Od ľudí, ktorých vôbec nepoznám, ale evidentne majú pocit, že poznajú mňa. Od ľudí, ktorí o mne netušia zhola nič, ale skalopevne sú presvedčení, že okolo témy samovražda a samota som nešla okolo ani cez Austráliu. Zvláštne.

Zosmiešňovanie môjho názoru o samote a kamarátskych vzťahoch, prikazovanie o čom písať mám alebo nemám, je pre mňa naozaj iba obrazom divnej doby a ešte divnejších medziľudských vzťahov. Ale nie o takých (bolo ich minimum) chcem dnes písať, teda ak môžem, ak môžem mať nejaký vlastný názor.

„Však zavolaj!“

Až včera som si vďaka stĺpčeku o samote uvedomila naplno, koľko ľudí sa cíti šialene samo. Koľkých ľudí oslovil a koľkí prežívajú pocity, o ktorých som písala. Po už ani neviem koľkom tisícom zdieľaní stĺpčeka a rekorde čítanosti celého Dalito (ak si niekto myslí, že mi to urobilo radosť, tak sa obrovsky mýli, lebo pre mňa je to len dôkaz toho, ako veľmi som sa bohužiaľ nemýlila) ma začali kontaktovať ľudia, ktorí sa evidentne cítia nesmierne sami napriek tomu, že majú množstvo priateľov, ale nemajú sa komu zdôveriť. Ľudia, mnohí aj „pekní“, aj podľa niekoho úspešní, ktorí sa neskutočne cítia sami a keďže „ich vidieť“, podľa mnohých ich nemá čo trápiť. Ostávajú nevypočutí a doma nechcú rodiny zaťažovať svojou ubolenou dušou.

Čítala som množstvo príbehov o samote s množstvom smútku. Zdôverili sa mi ľudia s tým, že je to po prvý raz, čo to dostávajú zo seba von. Práve pre to, že nie som psychológ a mám len vlastný názor na základe prežitého aj okolo mňa, neradila som nič. Len počúvala, čítala. Vraj to im v dnešnej dobe stačí. Aj keď sa nepoznáme.  … a ponúkala priestor na Dalito, aby sme o tom hovorili, písali, upozorňovali…


Volala mi aj známa osoba, ktorú stĺpček oslovil natoľko, že sa rozhodla prehovoriť. Že to už v sebe nevládze držať, tú samotu medzi tým množstvom ľudí. Opäť krásna a mladá osobnosť, na prvý pohľad človek, ktorý predsa nemôže mať starosti. V skutočnosti prežíva ťažké depresie, o ktorých jej okolie samozrejme vôbec nič netuší, ale „všetko o nej vie“. Však čo jej môže chýbať, je krásna, asi aj úspešná a šikovná. Že si to celé premyslí a napíše do polnoci. Zatiaľ nenapísala. A ani nemusí. Viem, že bude čítať tento stĺpček, tak len aby vedela, že keď si to aj rozmyslí, že som tu a budem ju počúvať aj medzi 4 očami. Lebo viem, že pomôže aj to.

Písala mi matka, ktorá dávnejšie prišla o dieťa. Dlhý čas počúvala, ako musí byť silná, keď to vydržali iní, musí aj ona. Aj bola, ale už nevládze. Lebo ostala sama, lebo kamaráti po čase prestali volať. A keď volá ona, už nevládze počúvať: „Prepáč, že som sa neozval/la, vieš aká je doba, mám toho strašne veľa!“ Bože, to je také odporné klišé!

Písala som si aj s inou mamičkou, ktorá prišla o dieťa… Napísala mi: „Nejako sa mi za posledný rok všetky sny rozpadli a deje sa všeličo a tak sa ani nečudujem, že sa cítim tak ako sa cítim. Ako vždy v mojom živote, ráno vstanem a idem ďalej. Deň ku dňu sa snáď niekam dopracujem. Ja sa v kvapkách dažďa za oknom pokúšam vidieť dúhu.“

Písal mi človek, ktorí svoje trápenie nevedel vyriešiť inak, ako si siahnuť na život. Sú to veľmi bolestivé príbehy…

Volala som aj ja. Kamarátke, o ktorej viem, že má momentálne ťažké obdobie, pretože ho má jej milované dieťa. Asi pod dojmom posledných udalostí som zastavila na pumpe a zavolala jej s tým, či je v poriadku, či sa nestretneme. Zhodli sme sa na tom, že momentálne nie je najvhodnejší čas, ale že vraj už len to, že som jej zavolala len tak a povedala, že ju mám rada, je to naj.  Priznala sa mi, že v tomto jej ťažkom období myslela aj ona na samovraždu, nie pre to, že by to urobila, ale rozmýšľala nad tým, aké to musí byť fajn, keď už človek tú bolesť necíti. Bolesť duše.

Možno raz bude svet krajší, my budeme krajší

Kamarátka volala aj mne. Divný pocit vraj mala zasa ona zo mňa. Vždy som ju mala veľmi rada a asi aj ona mňa. Nikdy sme sa však v súkromí nestretávali, iba pracovne, ale tentoraz sme si dohodli kávu. A veľmi sa na ňu teším, veľmi. Viem, že tá káva bude reálna a bude o našich dušiach.


Stihla som sa stretnúť aj s priateľkou, ktorá zhodila masku dokonalej. Po odchode z vysokej pozície, keď ju už nikto nepotrebuje podotkla, že si doteraz myslela, že ju ľudia mali radi, ale uvedomila si, že všetky jej posledné stretnutia boli vždy z nejakého dôvodu, žiadne len tak. Vždy niekto niečo potreboval, vždy na záver každého stretnutia bol a je nejaký záver, úlohy, ďalšie telefonáty… Žiadne stretnutie za posledné roky sa neuskutočnilo a neskončilo len tak… jednoducho len tak. Sklamaná z množstva ľudí bola iná, akási smutná, aj keď sa to snažila skrývať.

Jedna pani mi napísala, že som pre ňu novinársky anjel. Obrovská úcta, ktorú mi prejavila ma však nepotešila tak, asi ako chcela. Od anjela mám totiž strááášne ďaleko, len sa snažím pri svojej práci pýtať a v osobných úvahách písať na základe prežitého. A v živote som aj ja narobila množstvo chýb, z ktorých sa dá poučiť. Všetci máme starosti, píšem len o tom, že sa podľa mňa (ak teda môžem prejaviť nejaký názor a emóciu) máme o seba viac zaujímať, nie, že tých starostí bude menej. Len budú možno menej bolieť.

V pondelok som písala o pohľadniciach, ktoré ľudí mali prekvapiť. Posielala som ich v pondelok večer a včera večer mi začal zvoniť telefón a prichádzať správy. „Lucia. Si neskutočná, veríš mi, že je to moja prvá pohľadnica, ktorú mi niekto poslal odkedy žijem v Bratislave už 15 rokov? Ďakujem zo srdca!“ Nie, nie som psychológ, o psychológii netuším nič, len „cítim“ a verila som, tak ako každý rok, že voňavá súkromná pohľadnica musí predsa potešiť viac.

Včera som si čítala množstvo, stovky, aj viac ako tisíc statusov so zdieľaním, kde ľudia, na základe stĺpčeka, vyzývali ostatných, aby boli všímavejší k svojim priateľom, aby sa o nich viac zaujímali. Čítala som statusy neznámych, z ktorých som cítila samotu a túžbu aspoň po jednom zazvonení telefónu, nie správy na sociálnych sieťach…  len tak.

Koľko na to potrebujeme vyčleniť času vo svojom živote? 10, 20, 30 minút?  Neskúsite niekomu dnes, zajtra, pozajtra… zavolať len tak a ozvať sa: „Ahoj!  Volám len tak, ako sa máš? Si OK?“

… je to divná doba…

Prvé neznesiteľne a príšerne smutné Vianoce, bez nich…




Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *