Rozhovory

Olympionik Piasecký: „Dnes už chápem športovcov, ktorí si po kariére siahli na život.“

Olympionik a gymnasta Samuel Piasecký  to už takmer rok skúša vo vlastnej gymnastickej akadémii  Samuel Piasecky Academy pre všetky vekové kategórie. Po skončení profesionálnej športovej kariéry si najprv oproboval, aké to je sedieť na chodbe úradu práce, kde skôr spôsoboval rozruch, pretože úradníčky si s ním nevedeli pomôcť. Veď, čo by tak ponúkli na trhu práce olympionikovi a špičkovému športovcovi? Samo slúžil aj ako SBS-skár, však musí uživiť štyri malé deti. Na trhu práce bol „neuplatniteľný káder“. A tak sa dnes venuje všeobecnej pohybovej príprave malých aj veľkých a vštepuje im základné gymnastické zručnosti. Do gymnastického prvku, ktorý po ňom ostal vo svetovej gymnastickej špičke s názvom  Piaseckého veletoč, samozrejme nikoho nenúti. Jeho hlavným poslaním je dnes to, aby sa akékoľvek dieťa vedelo lepšie zaradiť do hociktorého športového odvetia. Trénerskú, vrcholovú, pretekársku gymnastiku zatiaľ zavesil na klinec. Aký bol jeho prestup zo svetových žineniek do reálneho života zisťovala Lucia Tomečková.

Po koľkých rokoch konečne nič nemusíš? Ak teda nepočítame to, že teraz trénuješ.

Po dvadsiatich šiestich.


Prvé gymnastické preteky Samuela Piaseckého v Košiciach v roku 1992/foto: archív Samuela Piaseckého

To je strašne dlhá doba. Aké to boli roky?

Príjemné, dobré. Robil som to, čo ma bavilo, hlavne, keď sa darilo, tak to už nebola taká drina alebo skôr drina s úspechmi a to je už oveľa ľahšie. A ako vojak-športovec som sa tým už aj vedel slušne uživiť.

Ako to myslíš?

Teraz sa nato pozerá už inak, keď si uvedomím, čím všetkým som si prešiel. Cestovanie po svete a spoznávanie ľudí sú veľkým benefitom, ktoré viem zúročiť v bežnom živote. Určite to stálo zato. Stále si ale hovorím, že škoda, že na Slovensku… je to tu jednoducho ťažšie.

V akom zmysle?

V zahraničí by som bol dnes už úplne niekde inde . V spoločnosti, v klube, vo federácii. Určite si tam vrcholových športovcov, ktorí niečo dokázali viac vážia.


Slovenský reprezentant v gymnastike Samuel Piasecký na LOH 2012/foto: SOV- Ján Súkup

 Absolútne ti život vrcholového športovca nechýba?

Nechýba. No zatiaľ je to krátka doba, iba dva roky, ale zasa celkom som nevypadol, celý čas som sa udržiaval. Dvakrát do týždňa som si chodil zacvičiť, medzi návštevou úradu práce (smiech), dával si taký light tréning.

Ako na teba reagovali na úrade práce?

Vraveli, že tu už mali rôznych ľudí, právnikov, politikov, ale olympionika ešte nie. (smiech)

Prvé gymnastické preteky Samuela Piaseckého v Košiciach v roku 1992/foto: archív Samuela Piaseckého

Ako si sa na úrade práce cítil? Pre ľudí, ktorí celý život tvrdo pracovali to asi nie je príjemný pocit.

Aj som sa v duchu smial. Totálne nevedeli, čo so mnou majú robiť. Totálne. Len na mňa pozerali a cítil som, že im je samým trápne mi ponúkať nejakú prácu, ktorá s mojim doterajším životom nemala absolútne nič spoločné. Je to vlastne smutné, že celý život reprezentujete svoju krajinu a keď po dlhých rokoch potrebujete pomôcť vy, nevedia vám nijako pomôcť, okrem dočasne krátkej podpory v nezamestnanosti.

Aj si sám niečo hľadal, že dobrý deň, ja som olympionik Piasecký a hľadám si prácu?


Pozeral som všelijaké inzeráty, manuálnu práca v skladoch, no toho sa dosť bojím. To si ani neviem predstaviť, to musí byť strašná makačka!

Ale veď ty si naučený makať!

To je len predstava. (smiech)

Gymnasta Samuel Piasecký na Svetovom poháry v Japonsku/foto: archív Samuel Piasecký

A išiel by si robiť aj manuálne napriek tomu, že máš stredoškolské vzdelanie s maturitou a trénera 1.triedy na FTVŠ?

Určite by som to vyskúšal. Viem si predstaviť robiť v lese s drevom, napríklad píliť. To by bolo pre mňa, lebo zase niekde len stáť alebo sedieť, to by bolo pre mňa si stresujúce. Ale ísť vlastnou cestou akadémie bol asi ten najlepší spôsob, čo som zvolil. Som stále pri tom, čo mám najradšej.

Ani keby tvrdá práca bola dobre zaplatená?

To nehrá rolu. Možno by som sa obetoval, ale dlho by som nevydržal. Práca ma musí baviť.

Máš pocit, že v našom školstve robíme všetko pre to, ako v mnohých vyspelých krajinách, aby vrcholový športovej mal podmienky pre šport aj štúdium?

Nie, určite! Z mojich skúseností a z rozprávania od kolegov je to katastrofa. Preto nemám ani vysokú školu, nezvládol by som obe veci naplno.

Slovenský reprezentant v gymnastike Samuel Piasecký na LOH 2012/foto: SOV- Ján Súkup

Písal si niekedy svoj životopis?

Maximálne v škole. (smiech) Písal som, ale už dlho nie. No pozriem sa na internete, ako sa to teraz píše. (smiech) Ale stále verím, že sa moja akadémia poriadne rozbehne a otvorím aj ďalšie pobočky.

Máš štyri deti. Ako uvažuje vrcholový športovec, ktorý skončí kariéru, že ako ich uživí?

Bol som nejaký čas na úrade práce, takže som naozaj aspoň krátky čas nemusel nič robiť (smiech). Bol som tam pol roka. Tri mesiace mi trvalo zistiť, že vojaci majú svoju sociálku, kde som ale nespĺňal kritéria na dávku. Jednoducho som mal málo odslúžené.  Zbytočne som čakal, mal som hneď začať robiť. Nejakú chvíľu som robil trénera v gymnastickom centre v Petržalke, ale finančne sa to nedalo utiahnuť, dokonca som sa zadĺžil.  Musel som konať. A tak som začal pracovať na svojej samostatnej ceste, že si otvorím svoju vlastnú gymnastickú akadémiu v Malackách. Momentálne pracujem aj na druhej pobočke v Lamači v Bratislave,  ale je to ešte vo fáze vybavovania, je to strašná papierovačka.

Aký je rozdiel medzi životom aktívneho športovca a potom, keď to celé skončí?

Je to, ako keď sa presťahuješ z jedného mesta do druhého, či skôr zo štátu do štátu. Všetko je iné. Nevstávam na tréningy, lebo nemusím, no vstávam skoro, lebo sa starám o najmladšieho syna. Takže nie je to ničnerobenie, ale aktívny život. Na začiatku bolo na tom krásne to, že som bol doma a nemusel chodiť na preteky, súťaže, sústredenia… Dobre, priznám sa, na začiatku som mal chvíle úzkosti, že čo teraz budem robiť, ako tréner gymnastiky sa neuživím a podobne. Nebolo to ľahké.

Vraj vrcholoví športovci neskôr v zamestnaní oveľa viac dokážu. 

Uvidím, keď sa zamestnám. Nie je to pravidlom, ale je tu väčší predpoklad, nevzdávať sa tak ľahko, makať na sebe … Ja som ale zlenivel na začiatku, stratil som motiváciu byť najlepší. Bolo to zle obdobie, keď som ostal doma. Je ťažké nájsť si ďalší cieľ.

Prvé sústredenie Samuela Piaseckého v roku 1995 v Holandsku s kamarátom Robo Vargom/foto: archív Samuel Piasecký

Čo si myslíš, že ti pomôže? Čo máš navyše oproti tým iným zamestnancom?

Viem makať. Byť lepší a lepší. A mám iný prístup. Nie ako čašníci, keď prídem do reštaurácie a tvária sa, že ich otravujem.

O vrcholových športovcoch sa hovorí, že keď sa po ukončení kariéry zobudia, tak najprv z nich opadne športový stres stále niečo dokazovať, no po nejakom čase sa to vráti. Nebojíš sa toho, že ti to začne šialene chýbať?

Nebojím sa. A keď to príde, dobre, teším sa. No dokazovať sa dá aj v iných životných oblastiach, aj v práci sa dá byť lepší, veľa vecí zmeniť, nielen v športe. V športe som asi ukázal maximu, čo som vedel zo seba dať.

Na Slovensku sa o tom verejne nehovorí, ale sú, či skôr boli úspešní športovci, ktorí bežný život nezvládli a siahli si na život.  Pozeráš sa teraz na to ako?

Naozaj, dnes už chápem športovcov, ktorí si po kariére siahli na život. Je to veľmi smutné, viem to dnes pochopiť, ale to len o niečom vypovedá.

Ty si rozmýšľal ako?

Že si musím nájsť zamestnanie aj ja a čo najrýchlejšie. Keby som bol zabezpečený a nepotreboval robiť, tak by som sa venoval napríklad len charite a trénoval by som deti. Ale slovenský reprezentant-gymnasta takto ukončiť kariéru nemá šancu. Ale veci sa zmenili, zohnal som si pôžičku  a otvoril svoju akadémiu a robím to, čo najlepšie viem a ma baví.

To znamená, že napriek tvojej úspešnej kariére a aj olympionika, slovenský gymnasta po skončení kariéry ledva vyžije?

Klub ma zamestnal na živnosť, za málo. Federácia, možno vzhľadom k trvajúcemu súdnemu sporu s jej prezidentom, sa mi otočila chrbtom. Vlastne mám pocit, že bola stále otočená opačne. Profi šport sa u nás nedá robiť, ak áno, tak nie poriadne a energiu vkladáte do ustavičných sporov, často nezmyselných.

Pripravoval si sa na to už dopredu, že raz skončíš?

Áno, pripravoval som sa. Posledné roky od olympiády som už začal trénovať malé 6-8 deti, ktoré boli vo svojich kategóriách najlepšie na Slovensku. Robilo mi to radosť.

Súkromná koláž fotografií Samuela Piaseckého na LOH Londýn 2012 zo slovenských médií/foto: archív Samuela Piaseckého

Ako vidíš svoju budúcnosť po dvoch rokoch od odchodu z vrcholového športu? 

Budúcnosť? Do večera tohoto dňa, maximálne. Každé ráno začínam znovu, naozaj. Bolo by fajn, keby sa mi podarilo otvoriť viac telocviční, aby sa celkovo viacej cvičilo, telesne a zdravotne vzdelávalo a robilo to všetkým radosť. Inak nad budúcnosťou veľmi nepremýšľam, čo bude.

Znamená to, že dnes teda chodíš do práce a zároveň trénuješ deti?

V hale robím všetko sám. Som riaditeľ, upratovač, sekretár a nakoniec tréner. (smiech)

Myslíš si, že sa tým trénovaním aj uživíš? Máš štyri malé deti…

No uvidíme, ale teraz, keď mám svoju vlastnú akadémiu tak sa to dá.  Ale prináša to naozaj veľa práce , nie je to len o trénovaní.. Najlepšie by bolo, keby som mal svoju telocvičňu a venoval sa malým deťom, lebo zatiaľ na to nemáme priestor. V telocvičniach sa pripravujú reprezentanti a aby sa klub uživil, tak sú tam rôzne kurzy, plno detí, z ktorých by mal byť výber ďalších talentov, ale také, ako by som si ja predstavoval.

Koľko môže reálne zarobiť bývalý úspešný športovec a olympionik za trénovanie? Aby mali čitatelia predstavu reality.

Na Slovensku? Po olympiáde na vás každý zabudne. Už nie ste dôležitý. Som rád, že nemusím vracať všetky gymnastické veci za kariéru… (smiech) Aj toho som už bol svedkom. Nepoznám žiadneho trénera zamestnaného na federácii, ktorý by poberal plat. Môj tréner bol zamestnanec športového gymnázia, ale koľko zarába stredoškolský učiteľ neviem. 650 eur? Možno…

Samuel Piasecký s trénerom Martinom Zvalom na LOH Londýn 2012/foto: archív Samuel Piasecký

Dostal si sa  na vytúženú olympiádu do Londýna.  Vrcholoví gymnasti dnes majú aj cez 40 rokov. Prečo si s tým vlastne skončil?

Rok po olympiáde som si na súťaži vo Francúzsku zranil koleno a na dva roky som vypadol. Dával som sa dokopy, bola ešte nádej na ďalšiu olympiádu v Riu, no to sa mi nepodarilo, lebo do toho prišlo ešte zranenie ramena. Na svetových súťažiach ešte boli nejaké dobré umiestnenia, finále… No potom ma vyhodili z Dukly, keďže sa zmenil riaditeľ a nespĺňal som nové tabuľkové výsledky – o jedno miesto som bol pod čiarou.  Aj som čakal, že keď sa nedostanem na olympiádu, že to so mnou takto ukončia.

Ale však ty si výsledky mal… Či?

No, myslel som si, že môžem cvičiť aj do tej 40-tky, ak budem podávať „priemerné“ výsledky, teda finálové účasti, ale dnes to asi nestačí. Dnes chce byť každý najlepší, iba medaily sú dôležité.

A nie sú najdôležitejšie?

Ja som to bral tak, že medaila je najdôležitejšia, no ani finále nie je na zahodenie. A výkonnostné tabuľky nepustia predsa. (smiech)

Prvý nákres cviku, ktorý ako prvý na svete urobil Samuel Piasecký a dodnes nesie jeho meno, Piasecký veletoč na bradlách s doskokom na jednu žrď/foto: zdroj: Samuel Piasecký

Máš dnes ťažké srdce na Duklu, alebo to už prebolelo?

Mám, nerozmýšľajú sociálne, ale to vlastne nikto v športovej sfére. Chýbal tam gymnastický tréner, tento šport zaniká . Ak by ma zamestnali ako trénera, mohli to tým oživiť. Navrhol som im moje služby, návrhy ale odmietli, že teraz ich nepotrebujú. Že ak budú, ozvú sa. (úsmev). No, len teraz si ma zase nebudú môcť dovoliť asi. (smiech) Na jednej stane. Na druhej strane som rád, prebudil som sa do „reality“ .

Musí to byť veľmi ťažké, lebo ty si ako športovec nestratil iba medailový výkon, neprišiel si len o zdravie, ale aj o zamestnanie.

Čakal som, že to príde. Človek môže stratiť zamestnanie, aj ho zmeniť, tak to je. Neponúkli mi ani spoluprácu ani nič, tak som to zobral tak, že v poriadku, táto etapa života je za mnou a viac to neriešim.

Nebolo v rozhodnutí Dukly aj niečo iné? Napríklad tvoj osobný konflikt s vedením slovenskej gymnastickej federácie, vraj si bol arogantný, ešte ako reprezentant si mal aj disciplinárne konanie.

Dukla si nemohla dovoliť napísať, že ma vyhadzujú aj preto. Myslím si ale, že ich to ovplyvnilo. Treba mať kontakty, keď sa chcete udržať. A inak, ešte stále prebieha súd, pán prezident sa ešte odvolal, takže sa k tomu nemôžem vyjadrovať.

Čiže ty si s gymnastikou skončil po odchode z Dukly?

Disciplinárna komisia my vzala štatút reprezentanta, bez toho nesúťažíte, bez súťaži nie sú výsledky a bez výsledkov odchádzate (aj) z Dukly.

Počkaj, ty si išiel na posledné Majstrovstvá Európy s tým, že sú to tvoje posledné preteky?

Ešte nie, v Dukle boli pohovory v októbri – novembri a dozvedel som sa to oficiálne až priamo na Majstrovstvách Európy. Od 1. februára 2017 som bol už oficiálne na úrade práce.

Ovplyvnilo to tvoj výkon na ME?

Nie, tam ma ovplyvnilo zranenie ramena. Skončil som dvadsiaty štvrtý, ale v gymnastike to nie je zlé umiestnenie.

Pamätáš si na ten moment, keď ti povedali, že  končíš?

Áno. Chceli najprv vedieť moje ciele, tak som povedal, že sa chcem pripravovať, aké výsledky by som chcel dosiahnuť, no povedali, že dva roky ma držali, lebo som bol zranený, dali mi šancu, ale nedostal som sa na olympiádu a tá ďalšia v Tokiu už nie je reálna. A že ako rezort, kde je športová elita, nemôžu byť len finalisti zo svetového pohára.

Chápal si ich, alebo ťa to mrzelo a bol si nahnevaný?

To sú také dve strany. Z tej jednej ich chápem, ak ide o Centrum vrcholového športu, tak by tam mali byť medailisti, ja som tú šancu dostal, no na druhej strane sociálne cítenie tam nie je. Žiadne. Výsledky a nič viac ich nezaujíma. To tiež nie je veľmi motivujúce.  Ak by tam mal ísť môj syn, tak popri škole OK, ale nie, aby obetoval celý svoj život.

Nemyslíš si, že v športe je to oveľa tvrdšie ako v klasickom zamestnaní?

Určite je to v športe tvrdšie. Myslel som si, už keď som sa zranil, prepustia ma okamžite. No vtedy bol na Dukle  veľmi dobrý riaditeľ pán  Peter Korčok, dúfam, že si spomínam dobre,  lebo za mojich päť rokov v Dukle som zažil päť riaditeľov. (smiech) A on to naozaj chápal, že to ešte nie je zlé, a ja som sa tej šance chytil, niekoľko ešte celkom dobrých výsledkov som priniesol.

Ľutuješ niečo, čo si vo svojej kariére urobil?

Asi nie. Skôr, že čo som neurobil, napríklad neodišiel do zahraničia.

Ani tú disciplinárku, čo si mal?

Nie, to určite nie. Disciplinárka bola, len aby všetci vedeli, čo sa stalo. A tam sa to dozvedeli.

A čo sa vlastne stalo?

Povedal som svoj názor prezidentovi federácie a on to trošku neprijal. Myslel som si, že to prijme ako chlap, boli sme trochu aj kamaráti, ale on to zobral osobne a zle. To sa mu ešte nestalo, že by s ním niekto nesúhlasil. Zvykol si, že všetko je podľa neho a iba on má pravdu.

Nebolo to vulgárne?

Ja si myslím, že nie. Pokiaľ viem, aj právnici v tom nevideli vulgarizmus. Ja som z Košíc a tam je to celkom bežné .

Konkrétne, ako „oslovenie“ ste riešili?

Opýtal som sa ho: „Pán prezident, to ste taký chu. alebo sa len naňho hráte?“

Ako sa na to pozeráš odstupom času? Rozprávate sa už?

Ľutujem, že to nebolo už skôr a tvrdšie. (smiech) Nie, tak milo, ako som sa ho opýtal vlastne, ani som mu to priamo nepovedal. Bola to otázka. Niekedy to prebudí ľudí. Už dva roky sa súdime na ujme na dobrom mene a cti. Od vtedy ma nepozná ani po mene. Ale zvykol som si. Veď ani po olympiáde som sa nedočkal od neho pochvaly.

Veľa sa hovorí o športových podmienkach na Slovensku, keď rekapituluješ, ty si ich mal aké?

Stále sa zlepšujúce. No my, čo sme v telocvični stále, tak to máme jednoduchšie. Jasné, že aj tá telocvičňa by mohla byť novšia, väčšia, lepšia, novšie náradia, no pre nás bolo dôležité sociálne zabezpečenie.

Konkrétne čo?

„LOVE“, uživiť rodinu.

Samuel Piasecký s rodinou na vojenskej základni v Chorvátsku počas dovolenky 2016/foto: archív Samuel Piasecký

Gymnasti sa navzájom poznajú po celom svete.  Ak porovnáš život vrcholového gymnastu z inej krajiny s tým svojím, a keď niekto skončí na vrchole, majú potom ľahší život ako ty? 

Pár kamarátov, čo skončilo, sa venujú trénerstvu v tých strediskách, kde pôsobili, čiže majú zamestnanie, pokračujú ďalej, svoj talent posúvajú deťom, a teda majú z tohto pohľadu aj ľahší život. Pokračujú v tom, v čom sú najlepší. No ja neviem komu to mám posunúť… Nedali mi šancu.

Ako to myslíš?

Gymnastika u nás úplne vymrela. Čaká sa na novú generáciu. A ešte ani moje deti to nebaví a skončili s gymnastikou pre sociálne dôvody, začlenenie sa do kolektívu.

V čom je podľa teba zamestnanie ľahšie než vrcholový šport?

Záleží na tom, aké zamestnanie. Ísť ráno na osemhodinovú šichtu a po skončení sa vrátiť domov je super. No určite to tak nefunguje v každom zamestnaní. Viem, že mnohí si prácu nosia ešte aj domov. Zatiaľ čo tréning mám od-do, snažím sa urobiť všetko, čo mám a mám voľnejšie. Jeden mesiac som si vyskúšal aj nočného SBS na vrátnici, ťahal som 12 hodín. Ale odkedy mám akadémiu, lietam ako šarkan od rána do večera.

Moderné technológie idú veľmi dopredu a ty si mal 26 rokov jeden nástroj, hoci ten dizajn sa trochu menil – kôň, hrazda, prostné. Nebojíš sa, že nebudeš stíhať kráčať s dobou?

No ajťák zo mňa nebude, ale inak ako bežný užívateľ s internetom pracovať viem. Čo budem potrebovať vedieť, to sa dokážem naučiť.

Čo si sa musel naučiť?

Spravovať moju vlastnú webovu stránku.

Keby niekto chcel, aby jeho dieťa robilo vrcholový šport, prečo by si ho odhováral?

Od športu by som ho neodhováral, je to pekné, keď niekto športuje a ešte je aj talentovaný, no na druhej strane je šťastie, ak niekto aj po ukončení aktívnej kariéry môže v tom športe pokračovať. Vzdelanie je určite prednejšie, pokiaľ sa u nás nezmení systém v športe.

Dobre od športu nie, ale naozaj by si ho od vrcholového športu neodhováral?

Nie. Je to ako hra na jednu kartu. Treba aj riskovať. Život je pre hazardných hráčov.(smiech)

Ak sa u niektorých z tvojich štyroch detí ukáže, že majú predpoklady, aby celosvetovo veľa dokázali, pomohol by si im k vrcholovému športu?

Pomohol, ale nie až tak striktne, ako som to mal ja. Najprv vzdelanie a popri vzdelaní vo voľnom čase tréningy. Ja som to robil naopak.

Prečo to bola chyba?

Teraz viem, že to nebola chyba. Zariskoval som a vyhral som. Aj keď mama povie, že čo som vyhral, však ho… mám. (smiech) Tak vlastne neviem…

Takže potrebuje alebo nepotrebuje olympijský víťaz v našich podmienkach vzdelanie?

Potrebuje, lebo športovec nebude navždy. Skôr by som povedal, že je lepšie mať vysokú školu ako nemať.

Slovenský reprezentant v gymnastike Samuel Piasecký na LOH 2012/foto: SOV- Ján Súkup

Bývalý reprezentant biatlonista Šimočko povedal, že až v reálnom zamestnaní zistil, že dobre už bolo.

Očakával som niečo podobné. Po skončení aktívnej kariéry športovca som vlastne začal úplne odznova. Bude to trvať opäť asi ďalších dvadsať rokov, kým si zvyknem  a poviem, že áno, je to v pohode.

Ak by si mal znovu rozhodovať o svojom živote s dnešnými skúsenosťami, bola by tam opäť gymnastika?

Áno. Čo bolo, neľutujem. A teraz s týmito skúsenosťami, by som bol ešte lepši!

Najväčšie športové úspechy Samuela Piaseckého

  • Letné olympijské hry 2012, Londýn,  11. miesto na bradlách (0.007 bodu od finále).
  • Majstrovstvá Európy 2012, Montpellier, Francúzsko – 5. miesto na bradlách, 7. miesto finále na hrazde.
  • Majstrovstvá Európy 2011, Berlín, Nemecko – 12. miesto finále viacboja.
  • Majstrovstvá Sveta 2010, Rotterdam, Holandsko – 8. miesto finále na hrazde.
  • Majstrovstvá Európy 2009, Miláno, Taliansko – 5. miesto na bradlách, 13. miesto finále viacboja.
  • Majstrovstvá Európy 2006, Volos, Grécko – 8. miesto na bradlách.
  • Svetové poháre: 16 medailí.

Úryvok z rozhovoru pre DALITO.SK

Môže vás zaujať:

V reálnom zamestnaní si uvedomil,  že dobre už bolo



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *