20. október 1942: Koniec najtragickejšej vlny deportácie židov, prvej 

Dalito.sk/Židia nastupujúci do vagónov v roku 1942/Foto: archív Richard Lipták
DALITO -

História nás nespasí, ale mnohé udalosti, predovšetkým zlyhania, si musíme pripomínať stále. Dňa 20. októbra 1942 sa skončila prvá vlna židovských deportácií zo Slovenska. Rok 1942, najtragickejší rok v dejinách slovenských židov, sa začal v Prešove príchodom asi 330 bratislavských židov.

Týchto ľudí vylúčili zo zamestnania a vysídlili na východ krajiny – presídlili ich do Prešova.

“Sústredenie” do Osvienčimu

Časť z nich židovská obec umiestnila v budove školy, ktorá už bola v tom čase uzavretá. Počet prešovských židov sa zvyšoval. A práve z Prešova smeroval prvý transport do zberného tábora v Poprade.

Dňa 25. marca 1942 boli prešovskí židia vypravení po osi Prešov – Poprad – Osvienčim.

Prvý transport pozostával z tisícky mladých dievčat vo veku od 16 rokov. Gardisti chodili po domoch, odvádzali nič netušiace mladé dievčatá do hasičských kasární na “sústredenie”.

Večer, za účasti mnohých ľudí, vypochodoval zástup asi 1 048 dievčat cez mesto na prvé nástupisko stanice Prešov, kde bol pripravený osobný vlak. Do dobytčích vagónov boli preložené až neskôr.

Transport opustil Slovensko 25. marca 1942. Ilúziu o tom, že transportovaní majú namierené do Svitu za prácou mal podporiť aj druhý transport pozostávajúci z tisícky mladých mužov.

Po dievčatách chlapci 

V apríli sa začala deportácia prešovských židovských chlapcov vo veku od 16 do 35 rokov. Tí sa vydali na svoju poslednú cestu po osi Prešov – Žilina – Treblinka. Rodičom chlapcov, ktorí sa nedostavili na miesto určenia pohrozili, že ich zatknú namiesto synov. Po tejto hrozbe niekoľko skrytých chlapcov vyšlo dobrovoľne z úkrytu. Transport, jeden z pätnástich, ktoré išli zo Slovenska, opustil Prešov 2. apríla s počtom 1 000 mladíkov.

Rovnako v apríli pokračovali transporty bez ohľadu na vek a vyvrcholili v tzv. rodinných transportoch 13., 14. a 23. mája 1942. V týchto rodinných transportoch deportovali 3 000  obyvateľov Prešova a blízkeho okolia. Všetci zadržaní boli odvlečení pred ortodoxnú synagógu, kde musela pred odtransportovaním viac ako tisícka ľudí prečkať bez sociálnych zariadení a vody noc. Tých, čo sa do transportov nedostavili pre chorobu, sústredili v provizórnom lazarete v neologickej škole a následne z nich v júli vytvorili ďalší transport do Osvienčimu.

“Posledný” transport 

Posledný transport pozostávajúci z ľudí disponujúcich rôznymi výnimkami (lekári, inžinieri, zverolekári…) z Prešova odišiel koncom októbra 1942. Dňa 20. októbra sa skončila prvá vlna deportácií. Režim sa zbavil dohromady 57 628 židovských spoluobčanov.

Mnoho starších či malých a detí transport nevydržalo.

Prešovskí židia boli umiestnení v koncentračných táboroch v Debline, Treblinke, Majdanku a najmä v Osvienčime. Po tzv. selekcii ich tu buď ihneď zlikvidovaní alebo zaradili do práce.

Väčšinu tých, čo prežili neľahké podmienky v Debline, v októbri 1943 odvliekli do Treblinky, do plynových komôr. Tých, čo ostali v Debline postrieľali a masaker prežili iba tri ženy.

Jednou z nich bola Prešovčanka Ella Goldbergerova. Prežili, pretože boli v tom čase ukryté v kuchyni. Po vojne vypovedali pred súdom, že viac ako 2 000 príslušníkov prešovskej židovskej náboženskej obce uložili do masového hrobu. Božena Krausová a Ela Goldbergerová sa osobne zúčastnili uloženia mŕtvol.

Plynová komora v Osvienčime – interiér/ Foto Richard Lipták

Tých, ktorí prežili Osvienčim, v januári 1945 pred blížiacim sa frontom evakuovali do vnútrozemia. Takí, čo vydržali „cestu smrti“, sa v rakúskych či nemeckých koncentrákoch dočkali oslobodenia americkou armádou.

No ani v tejto chvíli sa utrpenie niektorých neskončilo, boli takí, ktorí umreli aj pre veľmi bizarný dôvod, a to, že sa najedli a organizmus prísun potravy nezvládol. Zo židov deportovaných z Prešova v roku 1942 sa domov vrátilo 284.

Autor Richard Lipták niekoľko rokov pracoval ako pedagóg. Na strednom a vysokom stupni vyučoval predmety humanitného zamerania. Časť profesného života pôsobil ako redaktor v týždenníku orientovanom na hodnoty. Rád cestuje s fotoaparátom v ruke.

Môže vás zaujať:

„Chov“ čistej rasy, ženy ako nosnice, deti majetkom štátu… Aj to bol a je nacizmus