Anorexia ma ničila, akoby mi praskali črevá
Nenávidela som svoje telo. Túžila som po štíhlosti, lebo som si myslela, že len vtedy budem v našej spoločnosti akceptovaná. Chcela som byť krásna, štíhla a milovaná. Anorexia je podobná alkoholizmu… Nikdy z toho nie ste úplne vyliečení.
Mala som presne štrnásť rokov, keď mi môj “milý” spolužiak naznačil, že som trošku „väčšia.“ Bola som v zraniteľnom veku a chcela som sa páčiť. Hrávala som súťažne volejbal, päťkrát do týždňa sme mali tréningy a zápasy. Začala som zdravou stravou a väčšou kontrolou toho, čo jem.
Spočiatku som sa stravovala len zdravo a vylúčila som všetky sladkosti, či vyprážané jedlá. Schudla som neuveriteľných 10 kilogramov a moja mama ma po návrate z dovolenky nespoznala. Bola som kosť a koža, na tvári boli viditeľné iba moje veľké zuby.
Stále som mala pocit, že nie som dostatočne chudá a dobrá… Keď si však spomeniem na toto obdobie, tak dnes chápem, že môj stav mohol byť trošku daný aj mojím detstvom a výchovou.
Rodičia sa mi rozviedli, keď som mala osem rokov a neskutočne som tým trpela. Navyše v našej rodine bol veľký tlak na výkon. Musela som byť výborná v škole, v športoch a správať sa absolútne dokonale.
Jediné, čo som vedela kontrolovať v neskoršom veku bolo moje vlastné telo. Keď som prestala s volejbalom, začala som podobne ako mnohé bývalé športovkyne neuveriteľne priberať. Objavila som však kúzlo preháňadla, ktoré som kupovala vo veľkom.
Pred rodičmi som to tajila, na toaletu som chodievala v noci. V najhoršej fáze, keď už preháňadlá nezaberali, som bola schopná zhltnúť aj celých tridsať tabletiek. Prežívala som každú noc muky, bála som sa, že mi prasknú črevá. Bola som doslova posadnutá svojím telom, ktoré už odmietalo chudnúť.
Anorexia je skutočne peklo, ktoré pramení z detstva. Odborníci sa domnievajú, že začína práve úzkosťou a snahou všetko kontrolovať. Treba o nej hovoriť nahlas, pretože prípadov chorých dievčat a chlapcov skutočne pribúda.
Anorexiu by som definovala ako určitú dávku sebanenávisti a deficit sebalásky. Anorektičky sú podobné alkoholičkám, nikdy z tejto choroby, či závislosti, nie sú úplne vyliečené. Možno by ste chceli vedieť ako môj príbeh skončil…
Mala som šťastie, že som v devätnástich rokoch stretla skvelého partnera, ktorý bol veľkým gurmánom. Pri ňom sa nedalo jednoducho nejesť. Veľa sme cestovali, degustovali rôzne špeciality a varili sme si. Nebolo možné, aby som sa ďalej ničila. V podstate ma z anorexie dostala láska.
Len vás prosím, nehovorte malým dievčatkám, že sú priveľmi veľké… Ukážte im radšej cestu zdravej výchovy so športom a predovšetkým cestu plnú lásky.
Anoraxia ma naučila väčšej sebaláske a schopnosti sa o seba dobre postarať. Jedlo nemusí byť nepriateľom, ale naopak pôžitkom a nutnosťou, aby sme viedli plnohodnotný život. Už sa mám radšej… Ale aj tak každý deň stojím na váhe!
Autor Mullerovie: Pod týmto pseudonymom zverejňuje redakcia Dalito.sk názory autorov, ktorí z objektívnych dôvodov nemôžu verejne písať pod vlastným menom.