Beňová sa s Ficom nekamaráti, za Kisku sa nehanbí, ani za Fedora, a v Kaliňákovi vidí potenciál

dalito.sk/Monika Beňová/foto: archív M. Beňová

Monika Beňová, zakladateľka SMERu − SD je v Európskom parlamente už tretie volebné obdobie. Odmieta tvrdenie, že za jej politickým úspechom je bývalý manžel Fedor Flašík a nehanbí sa ani za to, že žili aj z peňazí od Mečiara. Na čele strany SMER ‒ SD by rada videla novú krv. Kažimíra, Pellegríniho či Kaliňáka.  A mladým nebude hovoriť, prečo majú ostať na Slovensku.

Ako je v Bruseli?

Najmä pracovne, som však rada, lebo parlamentné prázdniny mi už trochu prekážali. Zároveň je tu aj pohoda, a to napriek tomu, že v meste je viac policajtov a vojakov, ako sme zvyknutí na Slovensku.

Tohto roku je počet utečencov ešte vyšší než v roku 2015. Napriek tomu  mnohí aktivisti aj na Slovensku stíchli, akoby to už nebola IN téma.

To je pravda, hlasní zostali najmä tí, čo tému účelovo zneužívajú na šírenie strachu. Komisia chce, aby mimovládne organizácie podpísali memorandum, že v koordinácii s Frontexom sa už budú snažiť zachrániť iba tých, ktorí budú v ohrození života priamo vo vodách EÚ.

Smer ‒ SD už dlhodobo prezentuje názor, že utečenec = zlý utečenec.

Musím upozorniť, že v tomto istý posun nastal nielen pri Smere, ale aj iných politických subjektoch. Spomeňme iba kampaň 2015, keď celé Slovensko bolo polepené bilbordmi o bezpečnosti. Zatiaľ čo sa nás utečenecká kríza ani netýkala. Samozrejme, nemôžeme paušalizovať a povedať, že utečenci sú zlí, lebo väčšina z nich naozaj uteká z katastrofálnych vojnových podmienok. Na druhej strane však stúpa počet ekonomických utečencov. Pripravuje sa preto zoznam krajín tzv. bezprostredného ohrozenia života. Ten sme mali zaviesť už dávno.

Takže to naša vláda v roku 2015 prehnala?

Utečenecká kríza je pre Európu skutočne veľkou výzvou. V prípade Slovenska však znamenala aj vzhľadom na počet migrantov, ktorí k nám reálne prišli, skôr  celospoločenskú hystériu. Treba si však úprimne povedať, že Európska únia a jej členské štáty musia sprísniť kontrolu tých, ktorí prichádzajú, či napríklad  nebojovali za tzv. Islamský štát. Toto nemáme dostatočne pod kontrolou. Čo sme možno v rámci prevencie u nás podcenili, je lepšia komunikácia s moslimskými obyvateľmi, lebo veď kto môže vedieť lepšie, prečo sa radikalizuje mladý moslim.

Lenže aj premiér Fico sa tváril, že tu nestrpí moslimskú komunitu.  Bol hysterický aj Robert Fico?

Nebol hysterický.  Myslím si však, že to ani tak nie je problém Slovenska, pretože žiadnu silnú moslimskú komunitu nemáme. Veď nemáme ani mešitu.

Takže bol premiér hysterický?

Opakujem, že nie. Premiérove vyjadrenia a postoje chápem skôr v kontexte, že dáva dôraz na prevenciu alebo zabránenie vzniku akéhokoľvek bezpečnostného problému v krajine do budúcnosti.

Spomínate si ešte na pocit, keď ste sa dostali Európskeho parlamentu (EP) po tretíkrát?

Vždy, keď uspejete vo voľbách, je to skvelý pocit. Podobne, ako v každej inej práci.

Vnímate to ako úspech?

Som vďačná najmä za dôveru svojich voličov.

Tak zasa do EP sa nedostane každý, aj keď šancu majú všetci rovnakú.

Asi to je pre rozhodnutie v roku 2002, kedy som prišla do NR SR a Ficovi povedala, že sa chcem stať predsedníčkou Výboru pre európsku integráciu. Bola som presvedčená, a to mi zostalo, že Slovensko môže byť omnoho úspešnejšou krajinou v rámci Európskej únie.

Aj tak ste museli urobiť niečo inak. Poslancov je 150 a mnohí ostali doma.

Asi to to bolo preto, že zo začiatku sa do Európskeho parlamentu (EP) nikomu veľmi nechcelo. Každý to považoval za akúsi outsiderskú politiku. Po rokoch už aj v členských štátoch pochopili, že veľká politika sa robí aj v spolupráci s EP.

Niekto povie, veď sa tam dostala vďaka exmanželovi Fedorovi Flašíkovi.

No to je jedna z pomýlených predstáv o tom, ako som ležala niekde pri bazéne, prišiel Fedor a… Takéto postoje sú  veľmi nefér nielen voči mne, ale voči ženám v politike vo všeobecnosti. Moja štartovacia dráha bola aj preto omnoho komplikovanejšia. Musela som prezentovať viac odborných tém. Nemusela som sa napríklad fotiť na bilbordy so spustenými červenými nohavičkami na členkoch… Kto ma sleduje, vie, že za tie roky som do EP, ale aj odtiaľ na Slovensko, priniesla veľa tém. Keď sa pozriem, ako polovica slovenskej vlády ide bojovať za kvalitu potravín, tak cítim satisfakciu. Túto tému som  otvorila v EP dávno a oslovila kolegov z V4, Bulharska, Chorvátska a Rumunska. Keby mi vtedy vláda pomohla, tak by sme tu dnes túto tému už nemali.

Môžete si povedať, že ste to teda do EP dali?

Áno, dala som to a nebolo to ľahké. Vieme, ako sa vedia vybičovať emócie na Slovensku, keď ma ľudia pokrikmi na ulici „vešali“ a podobne… Keď si spomeniem na menej úspešných kolegov, ktorí robili všetko preto, aby mi znemožnili kandidatúru a akýkoľvek úspech v politike, tak áno, skutočne som to dala.

Fedor sa za hodiny, ktoré odpočítavali volebné obdobie prezidenta Kováča, po jeho smrti ospravedlnil. Boli ste jeho manželkou a nálepku prisluhovačov mečiarizmu zlepíte zo seba ťažko. Fedor zbohatol práve vďaka kampani pre Mečiara. Ako sa vám žije z peňazí, ktoré mečiarovci ukradli voličom?

Hm… Pozrite, ja som zase pozitívne hodnotila to, že Fedor sa nikdy nezapájal do privatizácie a všetkých tých vecí, ktoré boli pre mečiarizmus príznačné. Fedor robil reklamu a marketing. Tváriť sa, že práve jeho agentúra bola tou zlou a ostatné, ktoré zarobili za Dzurindu a ďalších, boli dobré, je scestné. Fedor, nerobil v HZDS politiku. Kampaň robil od srdca. Bol vtedy mladý chlap, mal 36 rokov…

História ukázala, aký bol mečiarizmus zvrátený. Vy ste z tých peňazí žili. Aký to je pocit?

Ja osobne som žila z peňazí, ktoré som si sama zarobila, zo žiadnych iných. Éru mečiarizmu som strávila v súkromnej sfére, nie v nejakej politickej či verejnej funkcii a už vôbec som sa nepodieľala na žiadnej privatizácii. Zároveň však platí, že celé to obdobie transformácie bolo ekonomicky aj politicky komplikované a myslím si, že jedného dňa by malo prísť také možno kompetentné hodnotenie toho, čo sa udialo. No čítala som o tom viac kníh, ako to prebiehalo v Československu a potom zvlášť v Česku a na Slovensku. Keď sa dnes pozrieme na Václava Klausa, tiež som sklamaná, lebo ako študentka som k nemu  vzhliadala. Prišiel mi nesmierne progresívny a dnes, keď  čítam jeho vyjadrenia, zostáva len rozčarovanie. Podobne je to aj pri terajšom českom prezidentovi Zemanovi. Obaja pritom pochádzajú z akademického či vedeckého prostredia.

Máte na všetko odpoveď?

Vôbec nie.

A na to, ako je možné, že český národ, ktorý vzdelávali králi, si zvolili prezidenta Zemana a teraz na sociálnych sieťach vyplakáva?

Myslím, že favoritom je aj dnes. Takže sa asi až tak nehanbia. Rovnako ako sa u nás niektorí ľudia nehanbia voliť fašistu. Naopak, sú na to, napriek tomu, že ide o skutočne koncentrované zlo, často veľmi hrdí.

Slovenského prezidenta, rivala vášho predsedu, si vážite?

Určite sa za neho nehanbím. Je pre mňa prekvapením, že človek, ktorý prišiel od biznisu, ktorý neobdivujem, lebo veľa ľudí dostal do problémov, dostal naozaj veľmi veľa hlasov. Úroveň určite má. Z odborného hľadiska  si dovolím byť aj kritická. Na pracovných stretnutiach ohľadom európskej politiky viac počúva, než aby prišiel s vlastným návrhom. No beriem to tak, že sa všetci učíme, prakticky celý život.

A čo prezidentove kauzy? Premiér nevyzeral na tlačovkách, že by ho to netešilo.

A prečo by malo? Premiér podľa mňa len reagoval na nie veľmi šťastné vyjadrenia pochádzajúce od niektorých predstaviteľov z tretieho sektora, ktoré ho do problému zbytočne umelo zatiahli. Nezaregistrovala som, že by sa tomu pred tým nejako zvlášť venoval.

Česká republika sa porovnáva s najlepšími krajinami sveta. Slovensko sa teší, ak nie je posledné. Počúvame to aj pri školstve aj zdravotníctve.

Nesúhlasím s týmto tvrdením. Slovensko naopak napriek nevýhodnejšej štartovacej pozícii svojho českého suseda v mnohých aspektoch dobehlo a často aj predbehlo. V hodnotení kvality života patríme vo viacerých parametroch k špičke. Tým, samozrejme, nechcem zľahčovať problémy, s ktorými sa napríklad v školstve alebo zdravotníctve musíme vedieť bezpodmienečne čím skôr vysporiadať. Špecifické problémy má však každá krajina. Tie, ktoré sa tvária, že nie, klamú a nazývame ich diktatúrami.

Je aj to dôvodom obrovského odchodu mladých do zahraničia?

Je to celospoločenský problém. Bola som na zasadnutí Rady vlády pre rozvoj a solidaritu. Veľkí zamestnávatelia sa sťažovali, že majú nedostatok pracovnej sily, že treba zrušiť vysoké školy, aby deti išli na odborné zamerania. Ako som počúvala  slovenskú časť, tak mi prišlo veľmi zvláštne, že všetci hovorili o nejakých zákazoch a príkazoch, nie o motivácii. Myslím si, že motivácia je oveľa dôležitejšia ako to, či ti niekto prikáže, kam máte dať dieťa do školy.

Mladí, ale od vlády nikdy nepočujú, že ich potrebujeme, aby tu ostali.

Pre mňa je ich rozhodnutie rozhodnutím slobodnej vôle. Nerozumiem ale tomu, že tu niekto vyštuduje vysokú školu a potom mu nevadí  robiť v zahraničí nekvalifikovanú prácu. Chápem, že dočasne viac zarobí, ale treba si aj uvedomiť, že ten život je tam úplne iný a aj omnoho nákladnejší. Ľudia sa často mylne domnievajú, že sú to vlády alebo parlamenty, ktoré môžu nariadiť zamestnávateľom, akú mzdu musia dávať. Preto som aj podporovala štrajk zamestnancov Volkswagenu, pretože  to zobrali do vlastných rúk a to je cesta, ktorá v západnej Európe dlhodobo funguje.

Ale aj Smer-SD využíva to, že na Slovensku nie sú ľudia ako napríklad vo Francúzsku, že vyjdú do ulíc a Paríž je v plameňoch.

Keď sa večer prejdete po pohostinstvách, každý tam bude nadávať na Fica alebo predtým na Dzurindu, či Radičovú ale aktívne sa za svoje práva nepostavia. Úplne zdesená som bola, keď išli štrajkovať učitelia za zvýšenie platov a na sociálnych sieťach to vzbudilo hnev, že čo si to dovoľujú.  Snáď tí, ktorí v zahraničí pôsobili dlhšie a vrátia sa, tak to ostatných naučia.

Prečo by mladí na Slovensku mali ostať?

Ťažko na to odpovedať všeobecne. Myslím si, že tú motiváciu musí mať každý individuálne v sebe. Nemôžete niekomu povedať, prečo tu máš ostať a politik už vôbec nie.  Môj syn keď si volil, či pôjde na Karlovu univerzitu na právo do Prahy alebo ostane tu v Bratislave , tak mi povedal, že tu má priateľov a mňa. Čo by som im ale poradila je, aby mysleli na to, že konkurencia na trhu rastie a že ak chcú naplniť život v nejakom úspechu, tak stále musia veľa študovať a učiť sa . Hlavne jazyky.  A kvalitne aj na školách.  Je to začarovaný kruh a niekto by to mal začať postupne rozmotávať, hlavne politici.

To isté platí aj o našich korupčných škandáloch, o ktorých hovorí už aj Brusel.

Hm … Vždy hovorím, že  nevzhliadajte k politikom, nenadávajte na nich, ale robte vlastné rozhodnutia. Minimálne každé štyri roky majú ľudia možnosť ísť voliť. Zároveň však neexistuje žiaden dôvod na to, aby si ľudia pri tejto voľbe vybrali fašistov. Tí okrem koncentrovaného hnevu a nenávisti totiž neprinášajú vôbec nič.

Takže sme masochisti?

(smiech) To hádam nie! (smiech) Úprimne hovorím ale, že nejde o nič katastrofálnejšie, ako v iných rozvinutých krajinách. Nech sa na mňa nikto nenahnevá, ale mladí ľudia by často mali zreálniť aj svoje očakávania. Ak niekto skončí ledva strednú školu a chce tisícpäťsto eur nástupný plat, asi mu nebude vyhovené. Keď sa  ho spýtate čo za to ponúka, ani to nevie definovať. Takže vôbec by som nevidela  Slovensko ako krajinu katastrofickú. Postupom času bude pravdepodobne pribúdať hlasov, ktoré budú chcieť, aby politika mala aj výraznejší morálny  a etický rozmer.

Tak potom by mal Bašternák sedieť vo väzení?

Ja o tom neviem a ani nemôžem rozhodnúť. Tá situácia určite nie je štandardná, spoločnosť ju vníma negatívne. Príslušné orgány by mali  vyhodnotiť, či podklady a dôkazy, ktoré majú sú dostatočné na to, aby padli obvinenia, či boli udelené tresty. Na takéto otázky však nemôžu odpovedať politici, ani opoziční.

Je SMER-SD populistická strana?

Každá  je podľa mňa populistická, tak ako politika sama. Veď aj Berlusconi, Obama, či Macron vďaka populizmu vyhrali v politike. Populizmus nesmie ale predbehnúť racionálnu politiku a prinášanie riešení na zlepšenie kvality života ľudí. Miešanie  populizmu so skutočnou  politikou je už dnes bežnou súčasťou západnej demokracie.

Prečo zostávate v SMER-SD, keď často verejne kritizujete predsedu Fica?

Pretože som SMER-SD zakladala a aj keď to neradi niektorí pripúšťajú, politiku  Smeru moje názory aspoň trochu formujú. Pozrite sa napríklad na prerod  vo vzťahu k európskym témam za posledný rok.  V každom rozhodnutí v živote by sme sa mali pokúsiť dosiahnuť maximum a ja sa snažím o to maximum v Smere.

Čo ste dokázali v Smere, kde vás evidentne nemusia?

Z nadšenia som zakladala všetky krajské organizácie. Je pravda, že mnohí, ktorí stranu zakladali už v Smere nie sú. Stále verím, že Smer vývojom môže  dospieť na úroveň progresívnej modernej sociálno-demokratickej strany.

S Robertom Ficom na čele?

Keď na to naozaj niekto má potenciál, tak to je práve Fico.  Kto iný? Keď sa pozriete doprava a doľava, prázdno. Žiaľbohu je! A hovorím žiaľbohu preto, že si úprimne myslím, že Fico by mal mať výraznejšieho konkurenta. Niekoho, kto s ním vie zviesť súboj o nové, hodnotové témy a podobu Slovenska. A taký zatiaľ nie je.

Vy sa na to necítite?

Hm …. nemyslím si,  že ľudia očakávajú, že to budem akurát ja. Príde nová generácia a potom prídu aj z mojej strany nové rozhodnutia.

Koľko ste si dali času?

Rozhodne nechcem zo Smeru odchádzať, veď som zaň kandidovala. Pre mňa je veľmi zaujímavý kolega Štefanec, ktorý sa do EP dostal za SDKÚ-DS, vystúpil, následne sa pridal ku KDH, potom sa KDH nedostalo ani do NR SR, takže toto by som nechcela. Ani byť ako Miro Beblavý, ktorý síce má pocit, že ponúka veľké myšlienky, ale vlastne v žiadnej strane nevydržal. Podľa mňa v politike je dôležité vedieť robiť kompromisy. Veď v posledných voľbách kandidovalo 23 strán a hnutí! A to je nezmysel!

Dokončíte volebné obdobie a potom sa rozhodnete?

Rozhodnutím ako ďalej či už v politike alebo mimo nej sa skôr či neskôr musí zaoberať každý politik. (úsmev)

Iná strana alebo úplný odchod z politiky?

Takto ďaleko  nie som. Teraz ale vidím  pozitívny  posun premiéra aj niektorých podpredsedov smerom k myšlienkam, ktoré sa mne páčia.

Vy naozaj vidíte v Smere niekoho mladého, schopného a čestného?

V Smere je veľa schopných a čestných ľudí. Rovnako aj mladých, ale nie je to len otázka veku. Prečo by mala? Vezmime si západnú Európu. Výnimkou je Marcom aj Kurz , ale veľkú politiku začínajú robiť až päťdesiatnici . Potom čo majú za sebou úspešný príbeh vo svojej profesii a prichádzajú s istou víziou. Takže novú krv nepodmieňujem vekom, ale najmä,  dobrým konceptom a progresivitou.

Taký človek v Smere je?

Podľa mňa je tam taká generácia ako je Peťo Kažimír, Peťo Pellegrini a nech to znie akokoľvek paradoxne, aj ten Robo Kaliňák tento potenciál ešte stále v sebe má. Ak sa mu podarí dostať sa z toho všetkého okolo neho, tak ľudský potenciál v sebe určite má.

Aký príbeh majú za sebou podpredsedovia Kažimír či Pellegrini? A váš kamarát Kaliňák? Má podľa vás vôbec morálne právo ostať v politike ?

Ale to nie je otázka pre mňa, navyše ich doterajšie odborné pôsobenie a výsledky si viete veľmi dobre dohľadať…. Inak čo je morálne právo? Ako ho zadefinujeme? Že ho strácate ak o niečom napíšu novinári? Podľa mňa má tak isto morálne právo sa očistiť.

O premiérovi hovoríte ako o Ficovi. Je to podľa vás dôstojné? Ste kamaráti?

Neoznačila by som náš vzťah za kamarátsky a ani sme nimi nikdy neboli. Nemyslím si, že politické strany sú tu na to, aby sme sa tam kamarátili.  Aj v biznise si nevyberáte za spolupracovníkov kamarátov. Stretávame sa sporadicky, skôr na oficiálnych straníckych akciách. Príde mi lepšie mu hovoriť Fico, lebo tak je známejší. V Smere je navyše Robertov viac. Pri osobnom stretnutí ho ale oslovujem Robo  (úsmev).