Rozhovory

Bol to talent, aký tréner nestretne aj celý život. Takmer ju stratili.  Mariana Petrušová dnes už súťaží s najlepšími sveta

Marianu Petrušovú som spoznala ešte v roku 2015, keď mala 15 rokov. Bola skromná, až zakríknutá a v Komárne si potichučky a nenápadne plnila svoj sen, dostať sa na olympiádu. Aj to je aj dôvod, že nežije rovnako ako jej rovesníci. Pozná len školu a lodenicu, vodu a pádla . V tomto roku už ako devätnásťročná úspešne zmaturovala na gymnáziu Ľ.J. Šuleka v Komárne.

Napriek tomu sa usmievala a hovorila o tom, že žije svoj športový život počas ktorého chce patriť medzi najlepšie na svete. Tohto roku sa jej to konečne podarilo. Po prvý raz sa nominovala medzi najlepšie kajakárky sveta a Slovensko tento víkend reprezentovala už na seniorských Majstrovstvách sveta v rýchlostnej kanoistike v maďarskom Szegede.

Mariana Petrušová, slovenská reprezentantka v rýchlostnej kanoistike na MS 2019 v Szegede/foto: rodinný archív Petrušových

Slovenskí reprezentanti tu bojovali o šesť olympijských miesteniek. Získali päť a pridali dve bronzové medaily. Mariane zatiaľ kvalifikácia na olympiádu ušla, ale nevzdáva sa. Naopak. Veď sa opäť predviedla v dobrom svetle. Na neolympijských disciplínach K1 na 1000 a 5000 metrov dosiahla piatu a ôsmu priečku. Pritom patrila medzi najmladšie účastníčky šampionátu.


Strašne makala

„Teraz som smutná, ale nemyslím si, že by to bolo zlé. Odtrpela som si to, veľmi to bolelo, preto mi je to teraz ľúto. Ale konkurencia bola veľmi silná a všetky chceli zvíťaziť. Navyše aj mňa už trochu poznajú a dávajú si na mňa pozor. Dalo mi to však nové skúsenosti. Trochu ma prekvapuje, že každý ‘päťkilák’ bolí čoraz viac. Urobila som všetko, čo bolo v mojich silách a aj keď sa mi nepodarilo získať medailu, na svoj výkon som hrdá. Ďakujem všetkým, ktorí mi držali palce a veľmi sa teším, že sa mi celá sezóna tak pekne vydarila. Veľa som tomu obetovala, makala, príprava bola naozaj nesmierne ťažká fyzicky aj psychicky,“ povedala pre Dalito mladá reprezentantka Mariana Petrušová.  

Mariana Petrušová v strede s mamou Ivetou a s rodinou a vernými fanúšikmi a podporovateľmi/foto: rodinný archív a fanklub

Mariana bola vo finále K1 na neolympijskej 1000 m stále v boji o medailu. V závere však špecialistka na dlhé trate stratila. Napriek tomu boj o olympijskú miestenku nevzdáva a naďalej ostáva veľkým prísľubom pre slovenskú rýchlostnú kanoistiku.

Mariana ním bola už v roku 2015, keď sme sa spoznali. Veď už pred štyrmi rokmi bola na Majstrovstvách sveta juniorov kadetov v Portugalsku v K2 na 500 m siedma.  Prešli štyri roky, z toho jeden pauzovala pre zdravotné problémy, ktoré ju však nepoložili a zvládla aj tie. Na II. európskych hrách v Minsku dokonca získala bronz v K1 na 5000 m.

„Nečakala som, že to takto dopadne. Už som mala rozbehnutých veľa ‘päťkilákov’, ale vždy sa tam niečo pokazilo, takže som rada, že to takto vyšlo. Už som chcela dokázať, že na to mám,“ povedala Petrušová krátko po zisku medaily pre olympijský web.

Ako malý profesionál


Keď som Marianu po prvý raz stretla, merala 176 cm a vážila 62 kg.  Vodárska bojovníčka sa narodila  v Komárne, kde je rýchlostná kanoistika mimoriadne úspešná. Vyrástlo tu už množstvo majstrov sveta a olympijských medailistov.

Mariana Petrušová na MEJ 2019 v Račiciach/foto: Kajak & kanoe klub Komárno

Do trénerských rúk ju vtedy chytil tréner František Dosúdil. Mala osem rokov. Začala oveľa skôr ako iné deti.

„Už vtedy jej to išlo veľmi dobre a ukazovala sa, že ide o veľmi talentované dieťa. Výnimočná bola hlavne v tom, že oproti ostatným deťom jej stačilo raz povedať a už sa to snažila urobiť okamžite. Ona už od mala fungovala ako malý profesionál. Niekedy aj rok treba čakať na takého pretekára, aby bol takto svedomitý  ,“ povedal vtedy hlavný tréner Kajak & kanoe klubu v Komárne.

Mariana už medaily z Majstrovstiev Slovenska nemá doma kde ukladať. Iba z pretekov olympijských nádejní v Poľsku získala ešte ako kadetka tri bronzové a jednu striebornú . V roku 2015 dokonca pohár za druhého najlepšieho atléta v bodovaní na medzinárodnej regate v Piešťanoch. Písal sa máj 2015.

„V tom čase som sa veľmi tešila aj z diplomu z nášho zväzu za siedme miesto na Majstrovstvách sveta juniorov,“ spomína Mariana, ktorú jej vtedajší tréner označil za veľmi silový a húževnatý typ športovkyne.

„Najťažšie obdobie pre športovcov je čas, keď z kadetov prechádzajú k juniorkám. Nie všetky to zvládnu. Všetko ukáže až čas,“ povedal v tom čase o Marienke, ako ju najbližší volajú, Ladislav Polhammer, jej bývalý tréner U13-15 v Kajak & kanoe klubu v Komárne.

Bojovala s vodou, chorobou aj pubertou


Veril však, že tým, že je mimoriadne pracovitá to zvládne. Dobehnúť ju mohli podľa neho len závodné problémy pri prestupe mladšej športovkyne medzi staršie. A jednoduché to nakoniec naozaj nebolo. Marianka vynechala jednu celú sezónu U18.

„Bolo to veľmi ťažké obdobie, ale ja som verila, že sa ku kanoistike vrátim. Milovala som ju a aj ju stále milujem, je to moje šťastie, môj život. Preto som stále robila všetko pre to, aby som sa jej mohla plne venovať. Podarilo sa mi to najmä vďaka mojej rodine, ktorá je teraz pre mňa veľkou oporou. Postupne som sa dostávala do plnej tréningovej prípravy a výsledky sa začali dostavovať. Dostala som šancu zúčastniť sa majstrovstiev Európy a majstrovstiev sveta po boku Martiny Gogolovej (Kohlovej).  Nakoľko som sa prehupla do seniorskej kategórie, na začiatku prípravy som s malou dušičkou oslovila trénera Petra Likéra, či by som mohla trénovať v jeho skupine. Boli v nej najlepší z najlepších: Erik Vlček, Juraj Tarr, Adam Botek a ďalší vynikajúci slovenskí kajakári. Petra Likéra som poznala už dávnejšie a aj keď patrí medzi tých vekovo mladších trénerov, mala som pred ním veľký rešpekt. Vedela som, že je veľmi náročný,  ale mne ten profesionálny prístup vyhovoval. Som veľmi vďačná, že ma prijali medzi seba. Je to úplne odlišný systém prípravy na aký som bola zvyknutá v mládežníckych kategóriách. Pokiaľ som sa ale chcela posunúť vo svojom výkone ďalej, toto bola pre mňa tá najlepšia voľba,“ zverila sa mi opäť Marianka, ktorá na čas, keď nemohla trénovať potrebuje a chce už zabudnúť.

Mariana Petrušová na MEJ 2019 v Račiciach/foto: Kajak & kanoe klub Komárno

Dospievanie ako najťažší vek

Všetci tréneri o najťažšom veku dospievania vedia svoje. Vo všetkých športoch. Presne, vek od 15 do 18 rokov rozhodne, či daný športovec pri športe ostane alebo nie. Aj pre Marianku to bolo naozaj zložité obdobie, na ktoré nerada spomína. Miestami to vyzeralo, že sa na vodu už nevráti.

Tréneri hovoria „všetko ukáže alebo rozhodne puberta“. Veľa záleží aj od rodinného zázemia. Ostať či neostať, keď tí ostatní „vonku“ si život užívajú. Marianka to však nakoniec spoločne s rodinou zvládla.

„Mala som 15 rokov. V tom čase som chodila na vodu trikrát do týždňa dvojfázovo. Predtým sa však vždy musím rozbehať aspoň kilometer a pol , potom sa na vode rozpádlujeme, nasledujú merané úseky a potom posilňovňa alebo beh. Dvojfázovo znamená, že na vodu ideme ráno o šiestej ešte pred školou, a aj poobede, k tomu posilňovňa beh a podobne. Na vode sme aj hodinu a štvrť, vždy podľa toho, či najazďujeme kilometre alebo či už trénujeme na rýchlosť. Samozrejme, že sa snažím trénerov poslúchať stále, aj keď to naozaj niekedy veľmi bolí, celé telo. Najviac bolia posledné úseky. To vás bolia všetky svaly, ale hlava ešte chce ísť , aj tréner (smiech). Ale stojí to za to, rada to robím,“ povedala Mariana s úsmevom.

„Musí poslúchať a veľa trénovať, lebo bez toho to nejde, úspech sa nedostaví,“ reagoval už pred rokmi jej vtedajší tréner Ladislav Polhammer .


Mariana Petrušová na MEJ a U23 Račice 2019, dojazd do cieľa/foto: Peter Stolárik

V zime čistá psychiatria

Na živej vode prestávajú kanoisti sadať asi v polovici novembra, alebo na konci mesiaca, keď to už nedovolí príroda. Vtedy však začínajú so zimnou prípravou, ktorá je pre kanoistov „najhoršia“. Skladá sa z posilňovne, z behu a veslovania v bazéne.

„V roku mám maximálne tri týždne voľna. No a potom nechcené pauzy, keď som chorá. To naozaj nemám rada, vtedy trpím,“ priznala sa Mariana, ktorá zimu prežíva v kajakárni. Okrem posilňovne ponúka „zazimovaným kanoistom a kajakárom“ aj trenžér, pádlovací bazén , saunu, výrivku, masážnu miestnosť  a aj klubovňu.

„Do posilňovne chodím už od jedenástich rokov. Takže už osem. Začínali sme tu postupne. Najprv s vlastným telom a potom nám tréneri postupne pridávali už aj stroje a činky. Na veslársky trenažér chodíme len občas, aby sme si zimnú prípravu v bazéne nejako spestrili, lebo umelý bazén je čistá psychiatria a práve v zime tam trávime najviac času . Trénujeme tam vlastne rovnaký čas ako na vode , ale nie je to úplne to isté. Povedala by som, že v bazéne je to horšie. Je to taká psychiatria, lebo stále je to to isté. Stojíte stále na mieste až vám to časom po pár týždňoch začne liezť poriadne na nervy. Keby nám aj do bazéna pustili hudbu, aj tak by to bolo zbytočné. Nepočujeme si tu ani slovo. Voda v uzavretom bazéne nesmierne hučí.  Z miestnosti vždy odídem celá mokrá, kompletne. Niekedy je to aj pre naše zdravie v zime nebezpečné. Už sa mi z bazéna podarilo aj niekoľkokrát ochorieť. V zime je pre mňa naozaj príprava najhoršia,“ objasnila zimnú prípravu reprezentantka Mariana Petrušová.

„Samozrejme, že aj u Marianky, rovnako ako u všetkých detí, prichádzajú počas tréningov aj slzy alebo slabé chvíľky, lebo musia tomu obetovať veľa času a je to naozaj veľmi náročné,“ doplnil ju Ladislav Polhammer, tréner U13 – 16.

„Tak na pretekoch som naposledy plakala asi práve v roku 2015 na Majstrovstvách Slovenska, nevyšlo mi to vtedy,“ zasmeje sa nádejná olympionička, ktorá sa stále nevzdáva, že si ešte vybojuje miestenku na OH v Tokiu 2020.

Fotografie z tohto víkendu na MS rýchlostnej kanoistiky v Szegede. Mariana Petrušová s rodinou, mamou a s ujami a tetami, ktorí ju radi prídu na preteky podporiť aj osobne /foto: rodinný archív Petrušových

Mama ako servisný technik

„Keď príde neúspech je to ťažké pre ňu a aj pre mňa. Ja jej ale v takých chvíľach hovorím, že nech sa vyplače. Podporím ju s tým, že všetko bude dobré a že nabudúce jej vyjdú iné preteky, že to bude určite oveľa lepšie. Zatiaľ som mala vždy pravdu,“ hovorí o ťažkých chvíľach Mariankina mama Iveta, ktorá je jej veľkou oporou.

„Som vlastne jej  servisný technik, akási servisná mama a manažérka. Snažím sa jej pomôcť ako sa len dá a byť jej oporou. Pomáhať jej čo najviac, čo je v mojich silách,“ doplnila Iveta Petrušová, ktorá nechýba na jej takmer žiadnych pretekoch. Je presne príkladom tých rodičov, ktorí športom detí žijú a prispôsobila sa im celá rodina. Dnes to už pri vrcholových malých a mladých športovcoch inak ani nejde.

Základnú výbavu Mariane Petrušovej, tak ako aj v iným kluboch a športoch, zabezpečujú všeobecne kluby.  A tak ako inde, ani toto nestačí.

„Naozaj to nie je pre nás ako rodinu jednoduché, podporovať ju v športe aj finančne. Všetko čo máme dávame jej, samozrejme nielen po hmotnej stránke, ale aj po tej duševnej. Napríklad, Mariana po tréningoch prichádza domov taká unavená, že už nič nevládze a to sa ešte musí učiť. No a vtedy som tu ja, aby som pre ňu robila najlepší servis, aký potrebuje. Dôležité je samozrejme aj stravovanie, takže aj to je moja parketa. Nemáme doma s tým problém, aby sme ju obsluhovali. Niekto by to takto mohol nazvať. Ale kto má doma vrcholového športovca vie, že to inak nejde. Po tréningoch sa vráti úplne vyčerpaná a vtedy sme tu my a robíme to s radosťou,“ hovorí mama Petrušová.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

 

Ešte aj vysoká škola

Mariana má dnes 18 rokov, ale stále platí to isté, že pre šport nemá čas na nič iné, len škola a šport. Po tréningu príde domov, naje sa, trochu si oddýchne a hneď sa musím začať učiť.

„Ona je veľký perfekcionista. Podľa nej musí zvládnuť všetko v škole aj na vode. Na základnej škole mala samé jednotky, všetci z nej boli nadšení a prekvapení s akou pokorou a usilovnosťou pristupuje nielen k športu, ale aj škole a že ako sa jej tam aj tam darí,“ pochválila mama dcéru.

„Najhoršie obdobie puberty už mám za sebou. Dúfam. Snívam už iba o jedinom. Stále sa zlepšovať, aby to jedného dňa vyvrcholilo olympijskými hrami, to je môj sen, pre ktorý robím všetko. Najšťastnejšia by som bola, keby sa mi to podarilo už aj na OH 2020 v Tokiu, ale nepohrdnem ani olympiádami neskôr,“ milo sa zasmeje mladá pretekárka, ktorá z 28 športovkýň s hromadným štartom skončila v Maďarsku ôsma.

„Som presvedčený, že ak všetko zapadne a počas jej kariéry sa neobjaví niečo nepredvídateľné, tak ona by naozaj mohla byť jeden vynikajúci profesionálny športovec a Slovensko reprezentovať aj na tej olympiáde,“ povedal ešte v roku 2015 hlavný tréner klubu v Komárne.

Bojuje ďalej, aj o podporu

Snáď má už Marianka všetko zlé za sebou a sen sa jej splní.

„Je to plnenie športového sna. Keď bola malá, vždy pozorne sledovala prenosy   z olympiád, európskych a svetových šampionátov. Obdivovala výkony najlepších pretekárok a snívala o tom, že aj ona raz bude patriť medzi najlepšie. Na každý štart ide plne koncentrovaná, sústredená, podať ten najlepší výkon. Spoločne so svojim trénerom zanalyzujú každú jazdu, snažia sa neustále zlepšovať. Nikdy sa nevzdáva a svojou skromnosťou, ale aj veľkou bojovnosťou, získava aj ona rešpekt,“ povedala pre Dalito jej mama, keď sme ju požiadali, akoby dnes Mariannu opísala po tých rokoch.

Mariana Petrušová v strede s rodičmi malých kajakárov z Kajak & kanoe klub Kománo. Marianku veľmi obdivujú a držia jej palce a neustále sa tešia z jej úspechov /foto: rodinný archív Petrušových

„Naozaj, najväčšou odmenou je pre ňu čo najlepšie reprezentovať Slovensko. Aj preto si nesmierne vážime, že ju v príprave podporujú Nadácia Danky Bartekovej, ktorá sa zameriava na talenty. Tam jej veľmi pomáhala aj Martina Kohlová Gogolová. Aj podporu Športového centra polície a nášho klubu Kajak & kanoe klub Komárno. A samozrejme aj Gymnáziu Ľ. J. Šuleka v Komárne a aj mestu. Podpora všetkých je pre nás mimoriadne dôležitá,“ poďakovala mama reprezentantky v rýchlostnej konoistike Mariany Petrušovej, ktorú tohto roku  okrem športovej prípravy na budúce kvalifikačné boje o OH v Tokiu čaká ešte aj štúdiu prekladateľstva a tlmočníctva na Filozofickej fakulte UK v Nitre.

DOKUMENT O MARIANE PETRUŠOVEJ A JEJ ŽIVOTE TU

Milák má len 19, prekonal Phelpsa, ten je z neho „paf“



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *