Dalibor z malého mesta dobyl veľký svet. Husľami

Koncertuje už 25 rokov, hoci je to chalan, ktorý má celý život pred sebou. Ako chlapca ho na Slovensku poznal azda každý, dnes mu tlieskajú v koncertných sálach na celom svete. Na súkromnom koncerte hral princovi Charlesovi,  aj pápežovi Jánovi Pavlovi II. Víťaz mnohých medzinárodných súťaží dnes pôsobí aj ako pedagóg na viedenskej Musik und Kunst Privatuniversität. Slovenský husľový virtuóz DALIBOR KARVAY.

V podchode v centre Bratislave hrá na husliach dokola tú istú melódiu ošumelý sivý pán. Do otvoreného čierneho puzdra mu občas niekto hodí mincu. Prechádzam okolo neho cestou na schôdzku s huslistom svetového mena. Rozmýšľam, či tento pouličný muzikant počul niekedy hrať Dalibora Karvaya. Pamätá si vôbec to kedysi zázračné chlapča, z ktorého je dnes jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského a európskeho interpretačného umenia?

Svoj prvý veľký verejný koncert odohral Dalibor ako osemročný chlapec. Sprevádzala ho Slovenská filharmónia. „Už ako päťročný som chcel byť sólista. Videl som záznam z koncertu Bratislavských hudobných slávností a vedel som, že raz ja budem ten huslista, ktorý hrá sólo v sprievode celého orchestra,“  hovorí dnes 32-ročný mladý muž. V roku 2005 na Bratislavských hudobných slávnostiach (BHS) s prehľadom zvíťazil na Medzinárodnej tribúne mladých interpretov New Talent. O jeho víťazstve rozhodla sedemčlenná medzinárodná porota po tom, čo s bravúrou predviedol jedno z najťažších diel husľovej literatúry − Čajkovského husľový koncert D dur.

Inšpiroval ho starší brat

Daliborov o deväť rokov starší brat je tiež huslista. Vraj bol rovnako nadaný,  len sa mu nechcelo dlhé hodiny cvičiť.  Dnes je zástupcom riaditeľa na konzervatóriu v Banskej Bystrici. „On ma inšpiroval, aby som hral. Keď som bol malý, počúval som, ako s ním otec cvičí, páčilo sa mi to a poprosil som otca, aby aj mne kúpil husle. Dostal som ich na Vianoce pod stromček,“ spomína Dalibor na svoje začiatky. Samozrejme, že bol považovaný za zázračné dieťa, veď zatiaľ čo iné trojročné deti sa naháňajú na trojkolke a paličkou búchajú do farebného xylofónu, Dalibor sa sústredene učil hrať na husle so svojím otcom, učiteľom základnej umeleckej školy.  „Vždy som sa tešil, ako si spolu zahráme, keď príde domov z práce. Pre mňa to bolo rovnako zábavné ako pre iných chlapcov futbal alebo tenis.“

Šesťročný Karvay sa stal mimoriadnym žiakom žilinského konzervatória. Chodil však na klasickú základnú školu a rodičia, okrem toho, že jeho talent podporovali,  robili  všetko pre to, aby vyrastal ako normálny chlapec. Hrával aj futbal s rovesníkmi  a s otcom a bratom chodili napríklad na huby. „Chodili sme zbierať aj do Tatier. Vlak odchádzal o 1:58 h v noci, no vôbec mi to nevadilo, tešil som sa.“  Svetoznámy virtuóz je priateľský a skromný. Vraví, že rodičia ho viedli k tomu, aby nebol namyslený.

Od detstva bol cieľavedomý a pracovitý. Cvičil dlhé hodiny, niekedy osem a pred súťažou aj dvanásť hodín denne. Od piatej triedy už mal individuálny študijný plán. „Keď som mal desať, začal som chodiť na hodiny do Viedne a v trinástich som sa tam presťahoval.“ Vybral si ho profesor Boris Kuschnir, u ktorého vyrástlo niekoľko huslistov svetového mena. „Jeden z najlepších profesorov na svete mi povedal, že ak to s hraním myslím vážne, tak musím zostať vo Viedni a byť pripravený na hodinu s ním, kedykoľvek mi zavolá.“

Z Vrútok do Viedne

Trinásťročný Dalibor odišiel z Vrútok do Viedne a v obrovskom svete, akým v tom čase preňho Viedeň bola, zostal celkom sám. Musel sa všeličím prebiť. Malý chlapec z obyčajnej slovenskej rodiny − otec učiteľ, mama robila na železnici − musel prekonať aj finančné suchoty. „Býval som na internáte, reč som veľmi neovládal, mal som stres zo všetkého, aj z toho, ako ísť metrom. V izbe, od ktorej som nemal ani kľúč, sme bývali štyria: Rus, Ind, Rakúšan a ja. Väčšinu internátu tvorili futbalisti z Rapidu Viedeň. Hudobníci sme boli iba dvaja, ten druhý je dnes prvým klarinetistom vo Viedenskej filharmónii.“

Hoci by sa zdalo, že hudobníci a futbalisti na seba musia naraziť, nebolo to tak. Na internáte však boli aj chlapci z problematických rodín, tí vytvárali dusnú atmosféru. Dalibor tu zažil všeličo, napríklad si husle aj s puzdrom našiel pod sprchou. Internát však bol pomerne lacný a on vedel, že musí vydržať.  „Našťastie som mal kde cvičiť. Boli tam dve oddelené ‚musik zimmerʻ, tam som hral celý deň. Večer som si išiel zahrať futbal, tenis alebo squash.“ No to bolo všetko, čo si doprial. Prvý rok vo Viedni si nekúpil ani len kolu.

.„Na internáte som mal aj stravu, no na raňajky som nechodil, pretože sa vydávali  len do 7.30 h, čo bolo pre mňa zavčasu. No niekedy som nestihol ani večer, keďže často som mal práve vtedy hodinu u profesora Kuschnira.“  Dalibor vtedy veľmi schudol. Čiastočne slabou stravou, no čiastočne aj drilom, ktorý si nastavil sám.  Bolo mu jasné, že do Viedne išiel preto, aby sa učil a cvičil na husle. Denne hral osem hodín, za celý rok sa nestalo, že by čo len jeden deň vynechal. Keď sa pripravoval na súťaž, ešte pridal. Dlhé týždne pred súťažou chodil k Borisovi Kuschnirovi takmer denne, no až neskoro večer. A hrali do pol jednej v noci.

Zaslúžená odmena

Medzi Daliborove najvýznamnejšie vavríny v súťažiach patrí víťazstvo na stretnutí mladých hudobníkov v Córdobe v roku 1996, cena Eurovízie – Grand Prix Mladý hudobník roka v roku 2002, prvé miesto na súťaži Tibora Vargu  v 2003, už spomínaná cena  New Talent v roku 2005 a víťazstvo na súťaži Davida Oistracha v Moskve v roku 2008. V roku 2009 získal cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za vynikajúce umelecké výsledky a úspešnú medzinárodnú reprezentáciu slovenského interpretačného umenia. Nadácia Tatra banky mu v roku 2011 udelila cenu Mladý tvorca v kategórii hudba a v roku 2017 si prevzal ocenenie Krištáľové krídlo za rok 2016 v kategórii hudba.

Bez rodičov to nejde

Hoci je Dalibor Karvay je obrovský a ojedinelý talent, hovorí, že to na úspech nestačí. „Bez talentu to nejde, no sú ďalšie možno rovnako dôležité veci. Dieťa potrebuje, aby mu rodičia pomohli, keď vidia, že chce. Potrebný je dobrý pedagóg, dôležité sú aj možnosti na koncertovanie od malička, malý hudobník musí mať dobré vzory a počúvať nahrávky.“ Dalibor sa už ako päťročný tešil, keď dostal nahrávky Paganiniho, Čajkovského alebo inú vážnu hudbu, to boli darčeky, ktoré si želal pod vianočný stromček.

Napriek štúdiu na konzervatóriu vo Viedni, maturoval v Žiline. Systém umeleckých škôl v Rakúsku sa veľmi líši od toho nášho. „Tam konzervatóriá v takom zmysle ako u nás nefungujú. U nás sa vyučujú hudobné predmety – napríklad hlavný predmet husle a k tomu dejiny hudby, teória a podobne, no žiadna matematika, fyzika či biológia. V Rakúsku sú hudobné gymnáziá, kde sa okrem bežných predmetov študuje hudba. Ak niekto po roku či dvoch vidí, že je výborný, tak ide ten nástroj rovno študovať na vysokú školu, nepotrebuje žiadnu maturitu. U nás, ak nie je až taký dobrý alebo ho to tak nebaví, bude mať síce maturitu z konzervatória, ale čo s ňou? Myslím si, že ten rakúsky systém je v niečom lepší. Poznal som ľudí, ktorí tam študovali hudobné gymnázium len preto, že ich hudba baví ako hobby.“ Preto ten individuálny študijný plán na konzervatóriu v Žiline. Vysokú školu vyštudoval v Banskej Bystrici.

Záťaž ako vrcholový športovec

Dalibor veľa cestuje, ročne odohrá 50 až 60 koncertov. Sú koncertní umelci, ktorí majú aj 120 koncertov za rok, no podľa Dalibora žijú hotelový život, nemajú čas na rodinu, neužijú si skutočný domov. A zabrať dostáva aj ich zdravie.

Schválne, skúste desať minút držať ruky v polohe, akoby ste v nich mali husle. Fuška, čo? A predstavte si, že to robíte celý deň, celý rok, dvadsať − tridsať rokov. Krčná chrbtica a ramená huslistov sú preťažené. Výnimkou nie je ani Dalibor. Navyše trpí hypermobilitou, čo je tá „prednosť“, že telo vás pustí aj tam, kam by nemalo. Problémy s chrbticou však majú aj iní hudobníci. „Jedna fantastická čelistka  od septembra nehrá a vynechala celú sezónu. Nedávno som hral s violistom, ktorý má za sebou nejakých desať operácií. Som naozaj rád, že učím, je to moja istota.“

Bežný človek vyštuduje a potom nejakých 35 rokov robí. Z tohto pohľadu by už Dalibor o pár rokov mohol pomýšľať na dôchodok. No ako vraví, nezarobil a teda ani nenasporil toľko, aby si to mohol dovoliť. „Veľmi ma to baví, neskutočne, ale tiež potrebujem fázy na oddych. Koncertom to vypätie nekončí, nedá sa okamžite a úplne vypnúť. A ak robím nejaký projekt a už na druhý deň po koncerte má cvičiť nový program, je to veľmi  náročné na koncentráciu a vyčerpávajúce.“

Sám sebe sľúbil, že pár mesiacov sa bude venovať iba žiakom a priateľke. No ťažko tomu uveriť, lebo Dalibor je perfekcionista, ktorý sa stále snaží zlepšovať, robí si nahrávky nielen z koncertov, ale často aj zo skúšok, a vylepšuje, cibrí… „Minule som sedel hodinu pri telefóne s manažérom a robil som si sketch manual, čo presne musím urobiť do 6. februára hodinu po hodine, lebo inak to nedám. A potom už konečne budem chvíľu oddychovať.“

Požičané husle z banky aj koncert v pilotnej kabíne 

Počas nášho stretnutia poškuľujem po puzdre, v ktorom má Dalibor husle. Na chvíľu mi ich požičia. Sú neuveriteľne ľahké, akoby boli z papiera. „Mal som možnosť hrať na niekoľkých fantastických špičkových nástrojoch. Hral som na husliach, ktoré sa neskôr predali za 16 miliónov dolárov. No neboli moje. Väčšina huslistov, ktorí sú úplná špička, takéto drahé husle nevlastní, prepožičiavajú im ich banky, rôzne inštitúcie a nadácie,“ vysvetľuje, ako to v hudobnej brandži chodí. Husle, ktoré som chvíľku držala v rukách, sú však Daliborove vlastné, robila ich husliarka Julia Pasch z Nemecka a dnes majú hodnotu asi 25-tisíc eur.

Husle vyniesli Dalibora Karvay do výšok. Obrazne aj reálne. Lieta po celom svete a v lietadle aj koncertoval. „Letel som do USA, robili sme film o stradivárkach, akože hľadám pre seba kvalitný nástroj. Vtedy sme natáčali aj v Rusku, Taliansku a tiež v USA. No a na palube sa pýtali, že čo sú to za filmári, čo idú točiť, a keď sa dozvedeli, že som huslista, pilot ma pozval do kabíny. Bol som druhý človek, ktorý u neho hral, prvý bol slávny čelista Mstislav Rostropovič .“

Momentálne sa teší z tretieho sólového CD. „Som rád, keď si niečo oddriem a príde zaslúžená odmena. Bez toho to skrátka nejde, v husliach vôbec nie,“ hovorí  jedinečný slovenský husľový virtuóz Dalibor Karvay.

Autorka: Zuzana Huďová

Mohlo by vás zaujímať: 

Gitarista Peter Bič takmer zomrel. A nie raz. Vie čo je pokora