Demitrová: „Už chcem prehodiť list a nechať Paľka odpočívať v pokoji.”

Spoznali sme sa pred dvoma rokmi pri nakrúcaní dokumentu o jej synovi, z ktorého vyrastá slovenská futbalová nádej. Mária Demitrová mi vtedy, štyri roky po tragickej smrti manžela ‒ slávneho hokejistu Paľa Demitru, poskytla veľmi úprimný rozhovor. Pred rozhovorom som mala veľký rešpekt, nevedela som, ako na osobné otázky bude reagovať krehká žena a matka, ktorá sa musela vyrovnať s tým, čo si len málokto dokáže predstaviť. S úplne zbytočnou smrťou svojho muža pri absurdnej havárii lietadla s hokejovým mužstvom KHL Jaroslavle. Nielen jej, ale aj mne prišlo množstvo reakcií, najmä od žien, ktoré stratili blízkeho. Rozhovor s Máriou Demitrovou im pomohol prekonať tie najťažšie chvíle, pretože vedeli, že v tom obrovskom žiali nie sú jediné. Po dvoch rokoch sme sa s Majkou stretli opäť. A uvedomili sme si, že ten rozhovor spred dvoch rokov už vôbec, ale že vôbec, nie je aktuálny, pretože sa posunula o poriadny kus vpred.

Mama dvoch detí sa k veľkej tragédii už z pochopiteľných dôvodov nechce vracať. Po takomto úprimnom rozhovore v médiách sa jej totiž vždy rozzvoní telefón a novinári jej, aj nechtiac, otvárajú ako tak zacelené rany. So stretnutím však súhlasila s vedomím, že úprimnou spoveďou možno opäť pomôže ďalším, s ktorými sa život zahral rovnako ako s ňou. Dva roky v jej živote totiž ukázali, aký obrovský kus cesty môže človek prejsť. A to dáva nádej.

Rovnako, ako jej to ukazujú deti z OZ Kolobeh života, ktoré ešte pred dvoma rokmi sledovala len z diaľky. Nevedela ešte, ako stretnutia s deťmi, ktoré prišli o jedného či oboch rodičov, na ňu budú vplývať.

„Občianske združenie Kolobeh života sa medzičasom stalo mojou srdcovkou. Dokonca sme tento rok boli so Zarkou v tábore pre siroty. Z vyzbieraných peňazí sa snažíme odbremeniť rodiny, zaplatíme pobyt za ne a deti sú v skupine, kde všetci vedia, že prišli minimálne o jedného rodiča,“ rozhovorí sa Majka. „Bože, koľko sa toho za dva roky zmenilo! Vidíš, vtedy som ti ešte hovorila, že sa toho strašne bojím a teraz ma to neskutočne baví. (smiech) Janke Pitkovej som najprv len tak zo zákulisia pomáhala a tohto roku som už prišla medzi nich. Znamenalo to pre nás so Zarkou veľa, lebo sme tam dokázali byť. Bol to najúžasnejší zážitok leta. Vidieť tú silu detí, z ktorých príbehov mi išlo utrhnúť srdce. Ako to dávali. Áno, neskutočne to dávali! Tie deti ma nabíjali energiou. Pozorovať ich, ako smútia ako dospelí, ale popritom vedia žiť! My, dospelí, akoby sme sa zasekli, no decká majú ten dar, že aj keď smútia, pomedzi ten plač sa vedia aj zasmiať, lebo život jednoducho naďalej prúdi,“ rozpráva Majka a ja už nepociťujem tú obavu z rozhovoru, ako pred dvoma rokmi.

To, že je iná, cítiť aj na jej obrazoch s omnoho veselšími farbami. Má však na ne stále menej času. Kým pred dvoma rokmi hovorila, že žije zo dňa na deň, dnes si už život bez diára nevie predstaviť. „Aj to sa úplne zmenilo! Život ide ďalej a jednoducho som pochopila, že musím plánovať ,aby som sa mala čoho zachytiť.  No aj tá doba, ten chaos, čo som žila, boli pre mňa veľmi liečivé až terapeutické. Žila som zo dňa na deň.  Človek sa však rozvíja, dnes už mám v diári zapísané, čo budem robiť o tri týždne,“ zasmeje sa na novinke vo svojom živote.

Medzi časom začala aj študovať. A nielen to. „Škola, deti, ešte som začala aj pracovať. Som ako dirigent, ktorý musí zladiť celý orchester. Na tom diári je krásne vidieť, kam som sa posunula. To je úžasné, veď ja som práve vďaka tebe zistila, ako veľmi! Ďakujem, Luci. Asi takto by mal človek žiť, po ťažkých situáciách sa nejakým spôsobom posúvať ďalej. Keby som tu teraz opäť rozprávala to isté, čo minule, to by bolo hrozné zistenie,“ zamyslí sa Majka Demitrová.

Dokončila aj druhú rozprávkovú knihu, ktorá dlho ležala v zásuvke. „No vidíš,  už aj druhú časť knižky som vydala! Vždy mi záležalo, aby každá moja kniha mala dvojča. Aj zbierky básní pre Paľka, aj Príbehy z Trdelníkova. Vždy jedna z toho páru je smutná alebo temná a druhá je pravý opak. Som veľmi spokojná, že som ich vydala a nateraz som túto kapitolu uzavrela. Ďalšie zatiaľ nechystám, lebo ešte stále ma napĺňajú  besiedky s deťmi o knihách . Ešte nemám vnútorné nutkanie písať niečo nové. Uvidíme… Sama som zvedavá, kedy to príde,“ zauvažuje Majka, ktorá ešte pred dvoma rokmi ani netušila, že sa opäť vráti na univerzitu.

Vždy mala blízko k psychológiu. Kým sa narodil Lucas, začala ju ešte ako slobodná študovať v Amerike. Netuší, čo ju osvietilo, len cítila, že chce robiť niečo zmysluplné. „Je možné, že ma ovplyvnila aj tragédia s Paľkom, lebo som si naozaj potrebovala všetko v hlave dať dokopy a jednoducho uzavrieť etapu. Chodila som aj na terapie a zistila, že človek má veľký potenciál v sebe niečo objaviť aj v stave, keď si myslí,  že horšie to byť už nemôže. Keď ste na úplnom dne úplného dna, sú techniky, ktoré naozaj fungujú, aj keď nie všetky. Lebo na trhu je už toho naozaj veľa a priznám sa, že sa mi to nepáči. K psychológii som mala vždy blízko. Dnes pomaly už každý o sebe povie, že je psychológ, pritom má len nejaký kurz. Toľko rôznych koučov na pozitívne myslenie je, až z toho ide strach, lebo to naozaj treba vyštudovať a vidieť problém z každého uhla. To nemôže robiť niekto, kto má len nejaké kurzy. Naozaj tomu neverím, lebo viem, čo to je ocitnúť sa vo veľmi ťažkej situácii a niekto, komu veríte, vám ‚odborne‘ poradí . Potom to môže dopadnúť aj veľmi zle,“ rozpráva Mária, dnes študentka druhého ročníka psychológie na Paneurópskej univerzite. Upozorním ju, že koučovia sa bránia tvrdením, že oni na sedeniach nikomu nič neradia.

„Celé to ‚poďme myslieť pozitívneʻ je pre mňa mimo.  Jednoducho, keď sa cítim zle a chce sa mu plakať, tak si predsa nepoviem, Majka, poď myslieť pozitívne! Skrátka, keď sa ti chce plakať, máš plakať, aj smútok potrebuje svoj čas a vtedy kašlete na nejaké pozitívne myslenie. Dôležité však je, aby ste neplakali pridlho. No byť stále pozitívne naladená? Veď keď vidím, že je niečo naozaj ťažké, tak sa nebudem tváriť, že haha… Mám pocit, že dnes sa ľudia snažia problémy bagatelizovať v duchu: to zvládnem, musím sa postaviť na nohy, musím! Áno, v nejakej fáze je pekné si to povedať, tomu však predchádza veľmi dôležitá fáza, odplakať si to. Mám naozaj pocit, že dnes sa tvárime natoľko pozitívne, že ani nevidíme, ako je so susedom zle. Preto chcem študovať psychológiu, a nie si spraviť nejaký kurz,“ zvážnie Maja, ktorá sa popri  štúdiu zamestnala na pol úväzku v škole ako asistentka školskej psychologičky. Zatiaľ dostáva len úlohy, na ktoré nepotrebuje ukončené vzdelanie. Psychológia detí ju fascinuje viac ako dospelých. Teší sa, že je pri zdroji a môže sa učiť priamo v praxi.

Majku upozorním, že už nič, na čo som sa jej pýtala pred dvoma rokmi v rozhovore, neplatí. Spokojne sa smeje od ucha k uchu, lebo zisťuje, že kým vtedy si myslela, že už je z najhoršieho vonku, nebolo to tak, no dnes je už naozaj inde. Vravím jej, že dokázala veľa. „Ja to tak nevnímam, najmä, keď s tým mám súhlasiť takto verejne. Mám pred tým obrovskú pokoru, lebo je veľa ľudí, ktorí dokázali veci, ku ktorým ja vzhliadam. Napríklad vedci, lekári, ktorí pomáhajú ľudstvu. Ja si tu len na svojom piesočku dokazujem, že to všetko dám aj sama,“ hovorí matka a vdova, ktorej životný príbeh je však veľkou inšpiráciou ostatným s podobným osudom.

Pomáha im prežiť tú obrovskú bolesť a pocit bezmocnosti. „Samozrejme, budem šťastná, ak opäť ľudí motivujem. Je pravdou, že som si až pri tvojich otázkach uvedomila, ako som to vlastne dala a stále dávam ďalej. Ak môžem inšpirovať svojím životom čo len jedného človeka,  tak potom je to skvelé. No  opakujem, nepovažujem sa za niekoho dôležitého, veď som sa starala len o Paľka a naše deti a teraz sa iba snažím prežiť a žiť,“ zdôrazňuje skromne Mária Demitrová.

Spoločne sa zasmejeme aj na otázke, ktorú som jej pred dvoma rokmi radšej od strachu poslala mailom až po osobnom stretnutí. Nedokázala som sa jej osobne spýtať, či si po svojom boku už vie predstaviť ďalšieho muža.  „Tak na tejto jedinej odpovedi sa nič nezmenilo. (úsmev)  Vnímam to tak, že mám rodinu, o ktorú sa starám, mám svoje koníčky, prácu a štúdium. To ma tak veľmi napĺňa, že tá veta platí dodnes. (smiech) Čo prinesie život, uvidíme,“ spokojne sa usmeje Majka, ktorej radosť robia hlavne deti. Zarka napreduje v atletike už nielen v krátkych tratiach, ale pridala si aj skok do výšky.  Lucas už medzičasom nastúpil aj za futbalovú reprezentáciu SR 15 ročných.

https://www.digisport.sk/futbal/moj-sportovy-sen-lucas-demitra/

„Naozaj nemám pocit, že som niečo prevratné dokázala. Snažím sa byť len pri deťoch, ale možno v spojitosti s  Paľom… Vlastne som tu nejakým spôsobom po ňom ostala. Doteraz však neviem ten záujem verejnosti nejako stráviť. Tých fanúšikov, ktorí stále na neho nezabudli. Mám to zatiaľ v sebe celé také neuchopené. Ak sa Paľo na to pozerá zhora, tak určite krúti hlavou, že čo to spôsobil! On je z toho určite totálne… no, jednoducho nechápe. Keby sme mu s deťmi vyrozprávali, že čo sa tu na Slovensku stalo, ako ľudia na neho spomínajú, nechápal by rovnako ako ja. Vždy sa cítil ako normálny človek, nikdy o sebe neuvažoval ako o nejakom nadčloveku. Takže to, že na neho ľudia nezabúdajú a že im chýba, by ho veľmi prekvapilo. Rovnako sa to snažím pochopiť aj ja,“ vyznala sa Majka, ktorá je nesmierne hrdá na svoje deti, ktorých otec ostáva súčasťou.

„My toto nikdy nijakým spôsobom nemáme šancu zmazať. Paľo je naša minulosť a nejako cez naše duše aj prítomnosť,“ hovorí o milovanom manželovi, na ktorého fanúšikovia nezabúdajú ani počas sviatku zosnulých. Napriek množstvu ľudí, ktorí k hrobu slávneho hokejistu prichádzajú, Demitrovci majú chvíle, kedy sú s ním sami.  „Ideme s deťmi vždy až neskoro večer, keď už  tam nikto nie je,  aby sme mali svoj pokoj,“ hovorí Majka Demitrová a dodáva, že pred slovenskými novinármi sa už vyrozprávala snáď zo všetkého a prišla do bodu, kedy by si už naozaj chcela nechať niečo aj pre seba. „Už by som chcela prehodiť list. Nechať Paľka odpočívať v pokoji a nechať aj náš život nejako plynúť. Odmietla som zdvorilo zopár novinárov, keď som už naozaj mala pocit, že nemám o čom hovoriť, lebo sa už nechcem  vracať k už zodpovedaným otázkam. Snáď to pochopili a teraz už pochopia.“

S Majkou sme sa stretli v sobotu. V Bratislave, kde každý víkend chodí do školy. Celkom sme sa zarozprávali, ani nám nezostal čas si iba tak žensky poklebetiť. Musela utekať, pretože štúdium psychológie myslí vážne a nechce zanedbať nič, čo by jej raz vo vysnívanej psychologickej praxi mohlo chýbať. Tak veľa šťastia, Majka. Sľubujem, že toto bol náš posledný rozhovor na tému, ktorá nikdy nebude pre teba jednoduchá. Držíme ti palce v štúdiu, aby si nám raz na DALITO mohla napríklad reagovať ako detská psychologička. Prípadne ako autorka detských kníh.

Podporte serióznu nezávislú žurnalistiku

Môže vás zaujať:

BONDRA: „Na MS 2011 som mal zobrať Pánika alebo Tatara.”