Videla peklo na vlastné oči…a prežila. Dievča v zelenom svetri
Podarilo sa im uniknúť pred nacistickou likvidáciou. Bol to zúfalý útek a nasledoval nepredstaviteľne ťažký život…celých 14 mesiacov v podzemných kanáloch. Medzi potkanmi a v špine. Ale napokon dokázali prežiť. Vlastnou šikovnosťou, nezlomnosťou, ale aj vďaka dobrým ľuďom, ktorí stále existujú.
Dievča v zelenom svetri je skutočný príbeh poľského dievčaťa, ktoré videlo na vlastné oči peklo. A to mala len 7 rokov.
V roku 1943 bolo z poľského Ľvova vyhnaných, zavraždených alebo uväznených v getách viac ako 150 000 židov. Jedna skupinka poľských židov odvážne zariskovala a hľadala útočisko v kanalizáciách pod mestom. Posledným členom, ktorý prežil, bola Krystyna Chigerová.
Spolu so svojou rodinou sa musela štrnásť mesiacov plaziť a skrývať v podzemných kanalizáciách Ľvova. Ľudom, ktorí sa ukrývali v podzemí, veľmi odvážne pomáhal poľský katolík a bývalý zlodej Leopold Socha. V tomto príbehu sa nakoniec stal nenahraditeľnou súčasťou boja proti holokaustu. Socha riskoval svoj život, aby zachránil rodinu Chigerových, keď im pravidelne nosil jedlo a lieky.
V knihe opisuje svoj jedinečný, zdrvujúci, ale nakoniec víťazný príbeh o úteku pred hrozivým holokaustom.
A prečo zelený sveter?
Krystyna a jej rodina museli byť neustále pripravení utiecť. „Vždy pred spaním som si vyzliekla vzácny zelený sveter a úhľadne ho rozložila k nohám postele alebo na podlahu k matracu s naširoko roztvorenými rukávmi, ktoré akoby čakali na chvíľu, keď do nich znova vsuniem ruky. Postupom času sme sa dokonca prestali obťažovať s prezliekaním. Spali sme oblečení, pripravení na útek. Jedno oko sme mali otvorené a jedným uchom sme ostražito načúvali.“
Zelený sveter jej pripomínal starú mamu a všetkých, ktorých stratili. Nosila ho celých 14 mesiacov v príšerných podmienkach ľvovského podzemia…
Začítajte sa do novinky Dievča v zelenom svetri:
ÁNO, PAMÄTÁM SA
Pamäť je zvláštna vec. Šikovný trik, ktorým sa pokúšame udržať puto s tým, kto sme boli, čo sme si mysleli, ako sme žili. Je útržkovitá ako sen, ktorý sa nám vynára po kúskoch. Je odpoveďou na zabúdanie.
Pamätám sa na krátke úryvky aj ucelené príbehy. Otec vravieval, že mám pamäť ako slon. „Kžyša to bude vedieť,“ hovoril.
„Kžyša si pamätá.“ Volal ma Kžyša, zatiaľ čo všetci ostatní Kryša.
Rozdiel v jedinom písmenku bol pre mňa všetkým. Áno, pamätám sa. Čokoľvek, čo som videla, počula alebo zažila, som si zapísala do pamäti, aby som sa k tomu mohla neskôr vrátiť. Každú životnú udalosť som schovala do najskrytejšej zásuvky vo svojej mysli. Vďaka tomu si dodnes vybavujem dávno zosnulých známych tak jasne, akoby ani nikdy neboli odišli. Akoby sa všetky tie udalosti odohrali len včera. Spomienky sa mi vynárajú v poľštine.
Premýšľam po poľsky, snívam po poľsky, spomínam po poľsky. Potom sa mi v hlave prenášajú do hebrejčiny a nejakým zázrakom mi z úst vychádzajú po anglicky. Sama neviem, ako je to možné, ale tak to skrátka je. Občas si musím pomôcť nemčinou či jazykom jidiš, aby som dokázala dôkladne vyrozprávať či vysvetliť všetky myšlienky, udalosti, obrazy, zvuky a pachy – drobné útržky, ktoré bojujú o moju pozornosť a neúnavne ma prosia, aby som ich spojila do jednoliateho obrazu a dodala im zmysel. Moje spomienky na utrpenie našej rodiny v čase druhej svetovej vojny sú spomienky dieťaťa spevnené desaťročiami života. Spočiatku som mala len vlastné spomienky, no časom ich doplnili spomienky otca, mamy a dokonca aj mladšieho brata. K nim som pridala reflexie iných ľudí, ktorí museli znášať rovnaký osud, a nespočetné historické pramene. Možno som vtedy bola ešte iba dieťa, ibaže to, čo som videla, počula a zažila, som preskúmala z rozličných uhlov už mnoho, naozaj mnoho ráz. Vlastne by sa dalo povedať, že dnes vo mne pretrváva jednotná koláž pozliepaná zo spomienok rôznych ľudí.