Česká republika

Do Československa zaviedol plyn, postavil ihrisko a zadlžil sa

Jiří Hruška má presne v nedeľu 77 rokov a mladí k nemu stále vzhliadajú ako k príkladu toho, že keď človek chce, ide všetko. Každého hosťa, ktorý sa k nemu do rezortu vráti, osobne pozdraví a pristaví sa. Po revolúcii založil rodinnú firmu a rozhodol sa podnikať  aj v oblasti, kde ste stále jednou nohou v bankrote. Turizmus, šport a služby totiž  závisia od ľudí, ktorých zamestnávate. Spolu s deťmi vybudoval jeden z prestížnych golfových rezortov v Európe, kde nájdete vedľa seba hrať učiteľov aj miliardárov.

Patrí medzi tých, ktorí podnikanie povýšili na nadšenie až koníčka. Za všetko vďačí manželke, o ktorej hovorí ako o „mojej pani“. Nič však nie je zadarmo a aj za jeho firmami sú roky driny, ale aj skromnosti. A tiež obrovské investície s pôžičkami.

Prísna výchova a zárobok od detstva


Jiří Hruška sa narodil v Česku mame Slovenke a otcovi zo Severnej Moravy, kde žil do svojich 17 rokov.  Zažil aj druhú svetovú vojnu, keď ako deti museli počúvať, či neletia lietadlá. Výbuch neďalekého mosta ich odhodil až do pivnice.  Odmala si zarábal, kde sa dalo. No celý čas ho to ťahalo k technike. Vyštudoval jednu z najťažších vysokých škôl − stavebnú fakultu Technickej univerzity v Košiciach.

„Už v mladom veku sa mi podarilo niekoľko patentov. Napríklad na rôzne vozíky, ktoré vyrovnávali výšku. Veľmi ma to bavilo,“ rozhovorí sa v lobby bare hotela svojho golfového rezortu pod Tatrami. „Na štúdium som si  zarábal aj ako kombajnista. Pracujem vlastne celý život a práca je pre mňa zábavou. Áno, mal som rušný život. Maminka bola nesmierne prísna, čo bolo asi dobre, otec bol miernejší. Okrem toho som aj športoval, robil som atletiku aj džudo, dokonca som hrával aj hokej za Opavu,“ spomína si na svoju mladosť takmer dvojmetrový podnikateľ.

„Boli to príjemné časy, horšie to bolo za vojny. Vždy hovorím, že história je nejaká, ale až keď ju človek prežije, taký  alebo onaký režim, až potom to vie porovnať. Mrzí ma, že ľudia rýchlo zabúdajú, nevedia a prípadne kritizujú a hodnotia to, čo vôbec v živote nemali šancu ani pochopiť… Ale taký je život, beriem ho ako realitu a snažím sa aspoň nejakým spôsobom z toho obdobia, čo som prežil, niečo odovzdávať,“ vraví Jiří Hruška,  pre ktorého sú najvzácnejší jeho manželka a štyri deti. „Ona to nerada počuje, no ja to môžem povedať: bola krásna! Jej vďačím za všetko, čo sme spolu v živote dokázali a vybudovali.  Žijeme spolu už viac ako 52 rokov a iba jej vďačím za to, kde som,“ hovorí s úctou o manželke, ktorá ostala bývať pod Tatrami aj vtedy, keď jej manžel celé roky chodil na týždne či mesiace mimo domu.

Jiří Hruška v strede s golfistami a rodinou/foto archív J. Hruška

Bol to totiž práve on, kto ako generálny riaditeľ plynárenského podniku v bývalom Československu zavádzal transport plynu a ropy. „Do funkcie ma vtedy menoval minister hospodárstva ako generálneho riaditeľa celého štátneho ekonomicky najsilnejšieho podniku v bývalom Československu,“ spomína na dávnu minulosť, keď celé roky v pondelok ráno o 7:05 odlietal z Popradu pravidelnou linkou do Prahy a vracal sa v piatok večer. Keď musel do Ruska, celé mesiace bol preč z domu.

Plyn a golfová loptička

„Veľmi veľa som toho zažil, po 90-tke o tom napíšem knihu,“ zasmeje sa. Spomenie si na prvý okamih, keď sa rozhodol, že raz pod Tatrami vybuduje golfový rezort. „Pri podpisovaní medzivládnej dohody medzi Gaz de France, Ruhrgasom a CPP, ktorú som za našu krajinu podpisoval ja v Nemecku, som videl po prvý raz golfovú loptičku. Boli tam zástupcovia piatich najväčších podnikov v oblasti plynu a nafty v Európe − Nemeckej spolkovej republiky, Francúzska, Československa, ZSSR a Veľkej Británie. Podpis naplánovali na pre nás netradičnom mieste − golfovom ihrisku. Profesor Lizen mi po podpise na nádhernom mieste hovorí, poď, zahráme si golf. Mal som mu robiť kedíka. Netušil som, čo to je, zažil som však jeden nádherný deň. Vtedy som si povedal, že takéto niečo by sa krásne vynímalo pod Tatrami vo Veľkej Lomnici, ktorá bola mojím domovom,“ spomína na rok 1984. „Od prvej myšlienky po prvé odpalisko prešlo 15 rokov, a to je dnes už takmer 19 rokov, odkedy prevádzkujeme postupne cvičnú lúku, neskôr ihrisko a hotel.“


Jiří Hruška pri zameriavaní golfového ihriska/foto archív J. Hruška

Závisť potiera odbornosťou a skromnosťou

Jiří Hruška nikdy nemal čas rozmýšľať nad tým, či mu niekto závidí, aj keď priznal, že kedysi to bolo asi menej citeľné, pretože okrem toho, že ako vysokokvalifikovaný odborník často cestoval, si boli všetci rovní, takže v dedine nemal o nič väčší dom ako susedia.  „V tomto období nebol ani čas nad tým uvažovať. Bol som medzi niekoľkými ľuďmi, ktorí sú aj dnes stále veľmi vážení ako odborníci.  Odborník však nie je vždy pohodlný, postupuje podľa odbornosti, nie straníckej príslušnosti, a tak nás viacerých ešte pred revolúciou odvolali, čo sa neskôr ukázalo ako výhodné, lebo po prevrate bol o nás záujem. Ja som ponuku neprijal, mal som iný plán. Myšlienka podnikať vznikla tým, že ma vyhodili,“ zasmeje sa.

Jiří Hruška vstrede/foto archív J. Hruška

Musí napísať knihu

Kým postupne na pôžičky skupoval pozemky pre golfový rezort, začal sa venovať firme na úsporu palív a energie a leasingovej spoločnosti , ktorú založil s bankou.  Medzitým vybavoval všetko pre to, aby si splnil sen. Golfový rezort. „Veď v Tatranskej Lomnici sme mali už za Uhorska v roku 1909 prvé ihrisko, takže sme mali na čom historicky stavať. Hovoril som, že by nebolo zlé pokračovať v tom, čo tu bolo kedysi začaté a násilím ukončené,“ vracia sa k skupovaniu pozemkov pre golfový projekt. Zo začiatku boli pozemky lacné,  rokmi sa však vyšplhali do závratných výšok. A tak sa celková cena rezortu vyšplhala, podľa pána Hrušku, ďaleko vyššie, ako je jej reálna hodnota. „Raz to všetko do tej knihy napíšem. Zaujímavé historky o rôznych ľuďoch určitého postavenia, ich charakteroch a podobne. Pretože popri tom, ako som ja toto dával dokopy, tí ostatní, ktorí sa dostali k pozemkom všelijako, zvolili nie celkom férovú cestu podnikania. Do rezortu išli obrovské pôžičky z bánk, ktoré zaťažili aj rodinu. V obrom plynárenskom podniku, ktorý som riadil, som nezarábal oveľa viac ako bežní zamestnanci. Riešil som si aj niekoľko projektov s geotermálnymi vrtmi, lebo golf, ten vás extrémne neuživí,“ upozorňuje podnikateľ všetkých, ktorí si myslia, že je mu sveta žiť.

Charity Golf Cup 2017 vo Veľkej Lomnici s prezidentom SR Andrejom Kiskom, Jiřím Hruškom,Petrom Bondrom/foto: CHGC

„Niekedy sa aj doma zasmejem, že zdanie často klame. Mali sme výhody pri cestovaní, no žili sme relatívne plus-mínus skromne. Aj dom si človek postavil vtedy svojpomocne, no či to bola dojička kráv alebo riaditeľ, všetci sme si boli relatívne rovní. Doba sa  zmenila, samozrejme, o tom však niekedy neskôr v tej mojej knihe,“ zamyslí sa a dodá, že pre kúpu pozemkov pod rezortom predal z domáceho majetku všetko, čo vedel, čo ostalo, všetko investoval a zvyšok si požičal.

Obrovské pôžičky

A musel si požičať veľa. Veľmi veľa. „Dodnes nemám všetko splatené a cítim to každý deň. No pôžičky už doťahujem, určite však časť ostane ešte aj na mojich deťoch. Budú sa musieť o to starať. No oni sa už starajú aj dnes, veď rezort riadia. Všetko máme nastavené, je to otázka niekoľkých rokov, no podľa toho, ako poznám vývoj u nás, tak peniaze sa nehromadíme, aby sme ich mali, ale keď nejaké sú, treba ich investovať. Urobil som jeden z najlepších vrtov v Európe s termálnou vodou,“ hovorí o ďalšom projekte termálneho kúpaliska v rezorte, na ktorom si dáva poriadne záležať. S vrtmi má obrovské skúsenosti, veď robil na rôznych podobných projektoch napríklad aj v Iraku. Vrt v golfovom areáli už beží desať rokov a čoskoro by mali jeho vody vyskúšať návštevníci nového termálneho kúpaliska. „Kúpele plánujem prepojiť s golfom,  lyžovaním,  ďalší podnikatelia rozvíjajú Tatry ako stredisko cestovného ruchu, vidím v tom veľkú budúcnosť. Keď to všetko spojíme, vidím to veľmi pozitívne,“ prezrádza  takmer osemdesiatnik podnikateľské plány do budúcnosti.


Peter Bondra – prvý odpal na novom golfovom ihrisku/foto: archív Jiří Hruška

Učí sa celý život

„Dúfam, že tu ešte chvíľku pobudnem, aby som dokončil, čo som si zaumienil. Samozrejme, že mám ešte aj iné plány, no toto po mne v Lomnici ostane. Učím sa celý život.  Aj dnes,“ hovorí Jiří Hruška, ktorý je studňou spomienok na roky minulé, aj demokratické. Zo slobody má radosť a kritizovať ju odmieta. „Doba je jednoducho iná, treba jej pomôcť. Áno, je drsnejšia, najmä po stránke vplyvu na človeka, rodinu a na život, no zase sú iné možnosti, a keď ju jeden človek zvládne, tak aj ďalší by mali prispieť k jej pozitívnemu vývoju,“ zamyslí sa muž, ktorý za všetky úspechy ďakuje trpezlivej manželke.

Jiří Hruška vstrede, vpravo priateľ Josef Laufer/foto archív J. Hruška

Bez milovanej manželky by to nedal

„Za mojím úspechom je minimálne z 50% ona − moja pani. Keby som ju nemal, jej zázemie, nadhľad a veľkorysosť, že mi trpela všetky moje cesty, kedy sa o rodinu sa starala sama a veľmi dobre, tak toto všetko, čo tu ostane po mne, nedokážem,“ vyzná sa chlap, ktorý sa nemá problém priznať aj s tým, že jej to niekoľkokrát v živote povedal. „Ona to vie, hovorím to všade. Netajím sa tým, lebo to je pravda,“ povie rázne, aby ho bolo počuť aj k vedľajšiemu stolu. Je totiž presvedčený, že obrazom muža je jeho žena. „Myslím si, že každý chlap je do istej miery márnomyseľný, no ak je k sebe aspoň trocha úprimný, tak uzná, že jeho žena je v jeho živote mimoriadne dôležitá. Veď mám aj tri dcéry, takže si ani nemôžem dovoliť povedať to inak,“ úprimne sa zasmeje podnikateľ, pre ktorého je však rodina vždy dôležitejšia ako podnikanie.

Môže vás zaujať:

BONDRA: „Na MS 2011 som mal zobrať Pánika alebo Tatara.“ 



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *