Názory a Komentáre

Dospelí bez detí ruky hore!

Dospelí bez detí ruky hore!

Milujem leto a babiu jeseň! Aj keď si s manželom užívame život a konečne spoločné roky plnými dúškami, leto je pre nás výnimočné, také-ruky hore! Napriek tomu, že pracujeme od rána do noci, každú spoločnú voľnú chvíľu využijeme naplno.

Každé leto sa to u nás doma „zvrhne“ na množstvo veselých a zábavných chvíľ, vlastne odvtedy, čo dcéra vyletela z domu. Teraz si to užívame spolu s ňou, vždy keď priletí, alebo my cestujeme za ňou. Aj vďaka 80 eurovej spiatočnej letenke sa s ňou vidíme častejšie, ako s mojimi rodičmi v Senci. A vždy je to „na Talianov“. Plné smiechu.

Na internete som sa dočítala, že syndróm prázdneho hniezda zažívajú hlavne ženy, ktoré sú na deťoch závislé a uprednostňujú ich záujmy pred svojimi. Starostlivosť o deti bol ich hlavný zmysel života.


Aj u mňa bola starostlivosť o dcéru prvoradá, ale teda syndróm prázdneho hniezda nešiel okolo mňa ani náhodou. Práve naopak. Ruka hore a som zo dňa na deň šťastnejšia. 18 rokov sa totiž u nás doma všetko, ale že úplne všetko, točilo okolo dcéry. Od ôsmych rokov vrcholovo športovala, čo pre nás znamenalo pravidelné vstávanie o piatej ráno, odvoz na tréning, odvoz do školy, odvoz zo školy, odvoz na jeden tréning, odvoz druhý tréning, odvoz domov. Vozili sme ju ako mača nie preto, že bola lenivá, ale inak by to nestihla.

Víkendy boli zasa o pretekoch a takto to išlo dlhé roky. Toto bol hlavný zmysel nášho života až do jej dospelosti. Vlastne ani netuším, ako sme to všetko zvládli. V Prahe bývame neďaleko plaveckého areálu Podolí. Dodnes mi pri pohľade na bazény príde ťažko, napriek tomu, že tam dcéra zaplávala na ME juniorov slovenský rekord. Pochopí iba ten, kto zažil rodičovský servis okolo vrcholového plavca.

Pri jej doslovnom odsťahovaní sa z domu som si spomenula na reklamu, kde dvaja rodičia sa tvária nešťastne, že chlapec odchádza. Len čo za sebou zatvorí dvere, v podrepe mávajú rukami nad hlavou od šťastia dovi-dopo! Keď dcéra po prvý raz letela pred rokmi do školy na druhú stranu zemegule, presne toto sme na letisku predviedli my. Milujúci rodičia.


Mávali sme jej rovno pred nosom na rozlúčku a vôbec sme nezakrývali to nadšenie, že sa konečne vyspíme. Dcéra sa nás pýtala, či by sme sa aspoň nemohli pretvarovať, ako nám je ľúto, že odlieta tak  ďaleko a na tak dlho. Povedali sme jej, že sa veľmi ospravedlňujeme, ale že sme takí vyčerpaní z toho jej športového života,  že tú radosť, že sa konečne vyspíme nevieme ani skryť. Ale, že nech sa nebojí, že ju milujeme ako koňa, je pre nás všetkým, že len nech nás nechá sa pár týždňov vyspať a my sa určite ozveme.

Kým sme jej to vysvetľovali, vedľa sa o zem hádzala iná matka, ktorej tiež odlietala dcéra.  Hovorila som si vtedy, som zlá matka? Vystískali sme tú našu a spali sme celé týždne, kedy sme len mohli.  Vrátila sa nám farba do tváre a začali sme si užívali pokoj doma.

Aj to, že vždy keď sme odišli  z domu, našli sme ho  v rovnakom stave, ako sme ho opustili. Nikde nič nesmrdelo, lebo nehnilo. (banánové šupky za posteľou „som milovala)

Práve včera sa u nás zastavila a sme na to zaspomínali. Vraj to už nerobí. Veď  už má vlastnú domácnosť. ?

Syndróm prázdneho hniezda? Nepoznám! Som zlá matka?  Možno som zlá matka, ale nám sa život doma začal jej odchodom. Nastúpil však ďaleko väčší strach o jej budúcnosť, ale vedeli sme, že nás aspoň nebude už bolieť pri srdci to, čo nevidíme. Neskorý príchod domov, sklamanie z prvej lásky či takzvaných kamarátok.

Milujeme našu dcéru a urobili by sme pre ňu všetko na svete a priatelia sú nám svedkami, že sme aj spravili,  ale odkedy odišla z domu natrvalo , nám sa vrátila krv do žíl a konečne žijeme!

A hlavne si užívame. Čím sme starší tým viac. Veď nemáme doma už dieťa! Jediná bitka medzi nami je, keď prídeme domov do Bratislavy, kto bude sám spať v jej posteli. Samozrejme má totiž najkvalitnejšiu posteľ v byte, takže o naťahovanie, kto na nej bude spať,  je postarané.

Jediné čo nás so zvyšujúcim sa vekom trápi je, že sme si ešte nestihli kúpiť babyphone, či ako sa to volá, pretože túto pomôcku sme pri výchove nepoužívali. V roku 1993, keď sa narodila, ju ešte nepredávali, alebo sme na ňu ešte nemali. Sesternica Biba ma totiž upozornila, že v našom veku je už spávať oddelene nebezpečné. Keď jedného z nás v noci „porazí“, ten druhý to zistí až ráno. A má pravdu.

Ako včera na FB zverejnila moja kamarátka Naďka. Kedysi sme začali v rezortoch so zákazom vstupu detí do 16 rokov.

Po piatich rokoch sme už boli na 21 a žiaden pocit syndrómu prázdneho hniezda sa nedostavil. (dcéra ide do takého rezortu toto leto prvý raz, zákaz od 16, začala ešte ako bezdetná v 25 rokoch. 🙂 )

Naopak, s dcérou sme nikdy nevychádzali tak dobre ako teraz. Možno práve preto, že sme boli dobrí rodičia.

Milé ostatné detičky. Ak svojich rodičov naozaj milujete, nechajte ich dýchať a šup čo najskôr z domu. A nevyhovárajte sa na peniaze . Dajú sa zarobiť aj popri škole, len treba pre to aj niečo urobiť.  Žijete v demokracii, ktorá vám otvára celú náruč. Využite ju maximálne ako sa dá, rovnako ako množstvo detí, ktoré poznám. Napríklad Jonáš, ktorý je vrcholový hokejista a je odmala sám s mamou, okrem štúdia a dennodenného trénovania chodí toto leto cez víkendy pomáhať ešte do kuchyne, aby mame finančne pomohol. To len tak, aby sa nezabudlo.

Naozaj sa to dá DAŤ a život vám ukáže, že to bola najlepšia cesta, ako sa postaviť na vlastné nohy čo najskôr, aby ten váš budúci život stál skutočne za to! A konečne aj vašich rodičov. Lebo aj oni majú právo na ruky hore.

Držím vám palce, no a aj tým ostatným.

Čo robíte tento víkend rodičia bez detí? My doma už balíme kufre a strááášne si to opäť spolu s manželom-tatinom užijeme!


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *